Fantastika ako extrapolácia súčasnosti
Témy v knihe sú rôznorodé, presne také, aká je fantastika a uvažovanie o nej. Niekedy ide o predpovedanie vývoja na základe existujúcich trendov, inokedy sú to „klasické“ témy: sociálne usporiadanie, nespravodlivosť, politická satira, umelá inteligencia v rôznych podobách, ale s prevažne negatívnymi dosahmi, ekologická neudržateľnosť, ľudská zraniteľnosť pri kontakte nielen s neznámymi bytosťami, ale aj inými ľuďmi, životné podmienky pre ľudí na iných planétach, pričom sústredenie na nebezpečenstvá sa prekrýva s medziľudskými vzťahmi.

Viac poviedok je umiestnených na Zem v blízkej budúcnosti. Pozornosť sa potom upiera na riziká súčasného vývoja v oblasti informačných technológií, predovšetkým umelej inteligencie, ale aj technológie moci, vojen, pozoruhodným sa javí napríklad využívanie liečiv na navodzovanie eufórie pre celú populáciu a využitie softvéru na klasifikáciu ľudí do určitých tried. Každá autorka a autor má svoj vlastný rukopis a štýl, poviedky sa v tomto zmysle nedajú porovnať, no vidieť, že zatiaľ čo niektorí využívajú skôr kultivovanejší jazykový prejav, v iných textoch sa používajú viac alebo menej aj expresívnejšie vyjadrovacie prostriedky. Zručnosť písania spočíva aj v tom, že je to vedomé, premyslené a nepôsobí to rušivo. Keďže jednotlivé poviedky majú odlišnú tému aj spracovanie, uveďme v skratke pár slov ku každej z nich.

Niekoľko viet o poviedkach
Prvú a zároveň najlepšiu poviedku v zborníku napísala Alexandra Pavelková. Čítame temný, bezútešný príbeh o budúcnosti, v ktorej chýba jedlo a vláda vykonáva eugenické opatrenia na kontrolu populácie. Patriť v tomto svete medzi vydedencov znamená neustálu blízkosť smrti. Významný je tu aj ekologický rozmer, pretože v jadre série zlyhaní sa nachádzajú nesprávne rozhodnutia a ignorovanie odborníkov.

Druhú poviedku v poradí napísal Michal Jedinák a jeho pomerne humorný text je založený na kombinácii viacerých absurdít. Využíva motív, keď kolabuje čokoľvek kdekoľvek, dobre známy celému Slovensku, hoci dej sa odohráva v blízkosti za jeho hranicami. Približuje sa k realite viac, ako by sa od fantastiky očakávalo, a pokojne by mohol vyjsť v médiách aj ako fejtón.

Svet v poviedke Jary Radošovskej pripomína industriálnu epochu v 19. storočí a vyplýva z celosvetovej krízy s názvom Vypnutie. Hlavné postavy bojujú o lepšie sociálne podmienky pre zbedačených pracovníkov, ale platia za to veľkú cenu. Katarína Soyka píše o preľudnenom svete, v ktorom dozrie nápad na vybudovanie kolónie na Mesiaci, poviedka je o spore architektky habitatu a umelou inteligenciou developerov.

Hlavná postava poviedky Mareka Slabeja sa ocitne uprostred konfliktu dvoch mimozemských lodí a nevyhnutne sa musí zapojiť. Autor vytvoril pôsobivú verziu umelého vedomia úplne vzdialeného čomukoľvek ľudskému, hoci išlo v pravom zmysle slova pôvodne o ľudský výtvor. O krátkej, párhodinovej epizóde z neradostnej alternatívnej budúcnosti Slovenska píše Peter Jelínek. V súvislosti s touto poviedkou by sa dal urobiť experiment: umiestniť ju do časovej schránky a vytiahnuť o 10 rokov. Možno by sa ukázalo, že skutočnosť dokáže fikciu dramaticky predbehnúť časovo aj v dôsledkoch.

Beáta Takáčová vo svojej poviedke na pozadí výskumu mimozemskej rastliny odhaľuje skryté túžby ľudí, ich ambície a komplikované vzťahy. Detektívny príbeh z budúcnosti napísala Zuzana Droppová. Vyústi do dramatického záveru a čitatelia budú ešte nejaký čas uvažovať o možných vplyvoch umelej inteligencie na ľudský život.

V klaustrofobickom priestore sa prebudí muž a zistí, že je umelo vyživovaný, rovnako sú na tom aj ďalší dvaja muži v miestnosti. Naskytne sa im príležitosť úniku a odhaľovania povahy tohto čudného miesta. Viac sa dozviete v poviedke Lenony Štiblaríkovej. Poviedka Jany Tabačkovej vypovedá príbeh o robotovi – záhradníkovi a jeho svedectve, ktorého by nikto z nás nechcel byť súčasťou.

Hoci mená postáv v texte Františka Škodu napovedajú, že by mohlo ísť o humornú poviedku, v skutočnosti je to detektívny príbeh odohrávajúci sa v spoločnosti založenej na užívaní liekov. Príbeh s vtipnými situáciami sa dá vnímať aj ako neradostná správa o nemennosti ľudskej povahy bez ohľadu na časové umiestnenie v budúcnosti. Ani v poviedke Janka Išu sa budúcnosť nevyvíja povzbudivo a po objavení zvláštneho objektu nazvaného Čierny cudzinec nad pekelnou dierou v Turkmenistane sa vyhliadky stanú ešte temnejšie.

Zuska Stožická napísala príbeh s lyrickými prvkami o pôsobivom zážitku na vzdialenej planéte a o otázke, či vôbec môže existovať civilizácia, ktorá by samu seba nezničila a pozdvihla sa na vyššiu úroveň bytia. Vojny majú svoje posledné dni a Michal Hvorecký dokazuje, že aj krátke poviedky dokážu pôsobiť silne, emocionálne, aj keď si môžeme všetci želať, aby sme nemuseli zažiť to čo hlavná postava.

Jana Plauchová vo svojom texte skúma hranice, ku ktorým sa dá zájsť v malej skupine ľudí zavretých v izolácii na Marse. Zdá sa, že dominuje hnev a sarkazmus. Poviedka má výbornú pointu a len dokazuje, ako precízne o svojich nápadoch autorka premýšľa. Duo autorov Anton Stiffel a Františka Vrbenská dopĺňajú antológiu akčným príbehom o rizikovej vesmírnej stanici, do ktorej naráža vesmírny odpad. Prichádza sem muž za svojimi obchodmi a volaním srdca. Pokazí sa však všetko, čo sa pokaziť môže.

Každý z textov je remeselne dobre zvládnutý, predsa len autorky a autori majú veľa skúseností, vyhrali ceny, publikovali knihy a majú svoju reputáciu. Antológia je primárne určená pre čitateľstvo fandomu, ak by si však mimo neho chcel niekto urobiť prehľad o súčasnej podobe slovenskej sci-fi, urobí len dobre, ak si Dotyky budúcnosti II. prečíta. Pre každého bude bonusom medailónik autorky a autora po každej poviedke. V medailónoch je vidieť, akú dlhú cestu za tie roky fantastika prešla, s čím sa spája nemalý počet uvádzaných vydaných kníh. V tomto zmysle sa dá len odporučiť aj predchodca antológie, Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014).

Dotyky budúcnosti II. Zostavovatelia: Zuska Stožická, Martin Králik

Obálka: Zuzana Droppová

Artis Omnis, 2024

336 strán

Zobraziť diskusiu (0)