Dramatický príbeh porážky mečiarizmu
Viacnásobný minister a dlhoročný poslanec Ivan Šimko, jeden z zakladateľov Kresťanskodemokratického hnutia, napísal napínavú knihu, v ktorej takmer denníkovou formou zachytáva proces, akým sa opozičné strany pred voľbami v roku 1998 vzopreli vládnej moci, vytvorili úspešnú kooperáciu a doviedli do vydareného konca projekt takzvanej Modrej koalície.
Rodiaca sa edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis priniesla po výbornej knihe Roberta Kotiana Ako sa delil štát ďalšie pozoruhodné dielo, tentokrát z druhej polovice 90tych rokov. Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara nie je iba príbehom spolupráce dosť rôznorodých ľudí, ich víťazstva a prehier. Je plná postrehov platných okrem času vzniku aj v súčasnosti. Napríklad je neustále sporné, či majú politické strany ako prvoradý záujem o našu vlasť alebo o vlastné ciele. Nejde pritom o moralizovanie, ale o legitímnu otázku, či dokážu lídri a členovia strán v rozhodujúcich okamihoch potlačiť vlastnú osobnosť s jej vlastným egoizmom, túžbou po moci a začať presadzovať hodnoty, ktoré ich prevyšujú a týkajú sa vyššieho spoločenského dobra.
„Je pozoruhodné, koľko energie využijú opozičné strany na vec, o ktorej takmer s istotou vždy vedia, že je v skutočnosti bezvýznamná, lebo parlamentné počty nepustia. Ale správajú sa tak dodnes.“
Do veľkých podrobností sa dočítame o rozhodujúcich okamihoch tzv. Modrej revolúcie: vzopätia opozičných politických síl počas tretej vlády Vladimíra Mečiara, vstupe Mikuláša Dzurindu na scénu ako lídra, jeho snahe získať post predsedu KDH, o rokovaniach s menšími stranami za účelom vytvorenia spoločnej povolebnej koalície, pričom zo začiatku išlo o „voľný antimečiarovský blok“. Zmluva o Modrej aliancii napokon zahŕňala KDH, Demokratickú úniu (DÚ), Demokratickú stranu (DS) a zrodila sa Modrá koalícia. Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK) vzápätí okrem spomínaných strán podporili aj Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených.
Detailne opisovaný vnútropolitický život v rámci KDH aj zápasy prebiehajúce v tomto prostredí poskytujú zasvätený pohľad s informáciami, aké by sme za iných okolností zistili len ťažko, ak vôbec. Spätne je zaujímavé sledovať, aký vplyv a autoritu mali politici, o ktorých už počujeme len príležitostne alebo dokonca v priebehu posledných rokov o niekdajšiu autoritu takmer úplne prišli. V závere knihy sa okrem toho objaví zmienka aj o vtedy mimoriadne populárnom podpredsedovi SDĽ Robertovi Ficovi. Jeho ambície a rivalita vo vnútri strany viedli k založeniu Smeru, ale to je už iný príbeh.
Aj keď sa môže zdať, že Ivan Šimko venuje až príliš veľa priestoru vnútrostraníckym procesom, vždy nakoniec upriami pozornosť na tvrdú realitu: vláda Vladimíra Mečiara vytvárala autoritatívny štýl vládnutia založený na manipulácii informáciami, verejnoprávne médiá slúžili ako nástroj propagandy, vláda privatizáciou pre vybraných okruh ľudí spôsobila sociálnu a ekonomickú nerovnosť s dlhoročnými dopadmi, diskreditovala nepohodlných, zasahovala do vysokého školstva (napr. boj o Trnavskú univerzitu), v zahraničnej politike škodlivo preferovala Rusko pred Západom. Dlhodobú traumu spôsobilo aj zmarené referendum z roku 1997 o priamej voľbe prezidenta a obavy vzbudzovala aj zmena volebného zákona, pretože nebolo jasné, ako sa Mečiar zachová, ak by sa voliči rozhodli masovo podporiť SDK.
„Nespravodlivé nerovnosti, ktoré nadobudli do súčasnosti do neba volajúce rozmery, sa utvorili práve v čase tretej Mečiarovej vlády. Zaznamenávam to preto, lebo je dôležité poskytnúť svedectvo, že vo formujúcej sa SDK jestvoval vôľa vyrovnať sa s týmito nespravodlivosťami už v zárodku a plošne. To, že sa tak potom nestalo, bolo veľkou chybou. Politickou, a hlavne mravnou.“
Viackrát sú v texte naznačené aj trendy postojov slovenskej populácie k politike, ktoré vidíme dodnes: nedôvera k politickým reprezentantom, podozrievavosť, že každá vláda bude presadzovať len vlastné individuálne záujmy, frustrácia z existujúceho stavu v regiónoch. Neustále vysvetľovanie, diskusie a kampane možno dokážu krátkodobo mobilizovať voličov, ale dlhodobo je tento stav na Slovensku vážny problém. Možno aj kniha Ivana Šimka nám dokáže sprostredkovať obraz spolupráce a úspechov, aké by bolo vhodné nasledovať a zlyhaní, akým je možné sa vyvarovať. Musíme ale uznať, že ide o významné svedectvo priameho účastníka opísaných udalostí a počas čítania budú asi čitatelia celkom prekvapení, ako vlastne prebieha boj vo vnútri politických strán hlásiacich sa k demokratickým princípom.
Ivan Šimko: Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara. Dramatický príbeh porážky mečiarizmu
Artis Omnis 2018