Tvorba Jany Plauchovej sa sústreďuje na tzv. hard sci-fi, žáner zameraný na vedu a techniku, ich aplikáciu v niekedy až hraničných oblastiach výskumu. Doteraz napísala niekoľko románov: Nula Kelvinov (Ja neexistujem, ty neexistuješ) (Q111 2012), Večnosť omylov (Artis Omnis 2014), Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis 2016), pričom ako najlepší hodnotíme posledný menovaný. Okrem toho je aj autorkou príručky tvorivého písania Ako (ne)písať (1000knih.sk 2017). Vzťah k vede a technike sa prirodzene pretavil do všetkých próz a je to aj najvýraznejší prvok zatiaľ posledného románu Druhá planéta.

Dej začína naozaj pútavo: na Venuši nájde vyslaná expedícia pozostatky umelého obydlia pripomínajúceho mesto. Nanešťastie nie je možné ho preskúmať a dej sa presunie o 21 rokov neskôr, kedy sa na Venušinej orbite nachádza výskumná stanica a prichádzajú do nej dvaja noví členovia, každý so špecifickou motiváciou. Spolu s ďalším osadenstvom sa venujú prideleným úlohám od fungovania stanice až po hlbšie pochopenie planetárnych procesov, až kým nezačne prichádzať k znepokojujúcim udalostiam smerujúcim ku potenciálnej katastrofe. Viac z deja nie je vhodné uvádzať, pretože zvraty začnú prichádzať pomerne čoskoro a čitateľ by tak prišiel o vzrušenie z očakávania budúcich udalostí.

Jana Plauchová má výborné nápady, ktoré predstaví akoby len tak mimochodom, no neskôr získajú významný vplyv. Napr. strata schopnosti spať, ktorá postihla budúce ľudstvo, má nielen fyziologické dopady, ale dokáže formovať aj medziľudské vzťahy a dokonca spoločenské usporiadanie. Zaujímavý je tiež postreh, že sklamanie z nemožnosti skúmať artefakty mimozemského pôvodu môžu mať za následok aj frustráciu a mnohoročný odklad ďalšieho výskumu. Samotný dej je lineárny, autorka sa zameriava skôr na vedecké aspekty pobytu na orbitálnej stanici než na vzťahy a je to tak asi lepšie, pretože jej opisy techniky a fyziky sú uveriteľné, zaujímavé a snáď podnietia niektorých čitateľov k ďalšiemu objavovaniu mechanizmov astronautiky a astronómie. (Existuje však bonus pre účastníkov crowdfundingovej kampane v podobe alternatívneho deja, v ktorom je, naopak, záber na vzťahy značný, v niektorých okamihoch až rušivý.)

Druhá planéta má aj morálny rozmer (možno v nej doznieva duch klasických diel vedeckej fantastiky) a to v podobe výstrahy pred ekologickou katastrofou celoplanetárnych rozmerov s dôsledkom pre všetky civilizačné okruhy. Štýl, akým je kniha napísaná sa odlišuje od predchádzajúcich kníh. Jana Plauchová na to sama upozorňuje hneď v predslove, pretože história písania Druhej planéty siaha už do autorkiných stredoškolských čias. Pôsobí tak občas ako príjemná nostalgia, retro do obdobia, kedy fascinácia kozmom bola značná, občas ako vyrovnávanie sa s budúcnosťou, ktorá sa nikdy nestala.

Jana Plauchová: Druhá planéta

Artis Omnis 2019

256 strán

Zobraziť diskusiu (0)