Z ČOHO POZOSTÁVA AUTOR SPISOVATEĽ A/ALEBO AUTOR

Hľa, akého veku som sa dožila, a stále neviem, ako znie názov môjho povolania či aký je jeho zmysel! Ak zisk kvalifikuje nejakú ľudskú činnosť ako povolanie, len málo spisovateľov je dôkazom, že písanie môže byť plnoprávna profesia. Nie je však celkom jasný jej zmysel. Možno práve nepresnosti súvisiace so spisovateľskou prácou spôsobili schizofrenické rozpoltenie tvorcu literárneho diela na autora a spisovateľa. Text Rolanda Barthesa Smrť autora vyvolal búrlivé reakcie v teórii literatúry sedemdesiatych rokov minulého storočia a zrejme patrí k najkratším a pritom najcitovanejším v dejinách literárnych teórií. Autor je podľa Barthesa prepisovač (scriptor), jeho funkcia spočíva vo výrobe textu, ale nie aj v jeho výklade: dať textu autora znamená limitovať ho. Význam textu je v jazyku a jeho pôsobení na čitateľa; nie teda v autorovi, autorskom zámere, jeho identite, nacionalite, etnicite, historickom kontexte a pod. Michel Foucault v eseji Čo je autor? tvrdí, že nie všetci spisovatelia sú autori, ale všetci autori sú spisovatelia. Autor je vítaný len ako autorská funkcia, ako súčasť textu, ale ako súčasť interpretačného procesu je nepodstatný. Barthes a Foucault zastávajú tézu, že autor je jazyk, respektíve, že jazyk je autor.

Tak alebo onak, súčasní autori sa svojho symbolického trónu držia zubami-nechtami a akoby sa sami častejšie a s väčším dôrazom označovali za autorov. Nervozitu pri význame pojmov vyvoláva jazyk, nové pojmy, najmä anglické. Tak pojmy creative fiction (creative writer, creative writing) a creative imagination predpokladajú, že existuje aj nekreatívna próza (nekreatívni autori, nekreatívne písanie), ako aj, ó bože, nekreatívna imaginácia, predpokladajú existenciu dvoch druhov písania aj dvoch predstavivostí, hodnotovo rovnakých, s čím sa autori len ťažko zmierujú. Zmätok okolo otázky kto je „autor“ a kto „spisovateľ“ sa digitálnymi možnosťami len zväčšuje a s fenoménom fan fiction a internetových spoločných spisovateľských projektov, s pokusom presadiť kolektívneho autora a autorstvo, s čoraz populárnejšou praxou vydávania kníh, s internetovými románmi, s mobilovými románmi (cell novels), s twitteratúrou, s rozšírením pojmu literatúra, s novým vnímaním kánonu, s dekanonizáciou a rekanonizáciou, s resemantizáciou pojmov plagiátu a intelektuálneho vlastníctva, s kultúrou remixu, s copy & paste technikou a technológiou, so spôsobom, akým sa vydavateľský priemysel prispôsobuje technológii, so záplavou „amaterizmu“, ktorú zároveň sprevádza záplava „profesionálnej“ edukácie v podobe škôl kreatívneho písania.

Idey o „smrti autora“ v textoch Barthesa a Foucaulta stále pôsobia lákavo, zmizol však literárny kontext, v ktorom vznikli. Dnes panujú iné, brutálne časy. Keď sa ako autor ocitnete v situácii, že vám ukradnú názov knihy, aby ho použili v tej svojej, dokonca vás o tom informujú a očakávajú pritom vaše požehnanie, a keď ho odmietnete, obvinia vás z precitlivenosti v otázkach duševného vlastníctva, tak v tejto chvíli sa vytráca všetko vaše nadšenie pre akékoľvek teoretické pochovávanie autora a autorstva.

Je spisovateľ jedno telo, ktoré obývajú dve osoby: jednou je usilovný obetavý pracovník, „výrobca textu“, tou druhou je jeho mediálna osobnosť, „autor“? A sú čitatelia spoluautori, a ak áno, je na nich závislý len „autor“, alebo/aj „výrobca textu“? A ako teda v tom promiskuitnom vzťahu určiť podiel autorstva? A ak autor umrel pred štyridsiatimi rokmi (ako tvrdia teoretici), a ešte stále nie je pochovaný, dokonca medzičasom vstal z mŕtvych (ako tvrdia literárni praktici), možno mu treba vystaviť dočasný preukaz totožnosti. Možno pritom treba zvážiť, do ktorého registra ho zapísať: medzi bývalých živých ľudí; medzi žijúcich alebo medzi vzkriesených ľudí.

Za názov tejto kapitoly vďačím otázke mojej malej netere. Nepoznala slovo autor a rýchlo mi položila protiotázku:

„A z čoho autor pozostáva?“

Naozaj, z čoho autor pozostáva?

M E N O

Reťazec kaviarní Starbucks je akousi instantnou psychoterapiou, v rámci ktorej sa spolu s hladinou kofeínu zvyšuje aj úroveň našej sebadôvery. V Starbuckse si kupujeme personalizovaný pôžitok, iba našu kávu, kávu s naším menom na papierovom poháriku.

Keď sa ma mladý, energický predavač v Starbuckse po prvýkrát spýtal na meno, vyslovila som ho bez štipky pochybnosti vo vypovedané.

„Prosím?“

Zopakovala som svoje meno.

„Prosím??“

Zopakovala som to ešte raz, a ešte raz, hlasnejšie. Ľudia v rade za mnou začali hundrať. Napokon som svoju kávu dostala, s meno DWBRA načmáraným na poháriku. Porozprávala som o tejto udalosti krajanovi, ktorý žije v Los Angeles, kde som prešla svojou Starbucks iniciáciou.

Bolo to pred dvadsiatimi rokmi.

„Ježiš, aká si blbá! Kto ti povedal, že musíš povedať svoje skutočné meno?!“

Možnosť neprezradiť ho, keď sa ma na to spýtajú, bola pre mňa skutočným objavom.

„Ja vždy poviem meno nášho bývalého prezidenta – Tito!“ povedal.

„A?“

„Nič sa nestane. Vychutnávam si, keď zavolajú: Titoo, your coffee is reaaadyyy!“

Poslúchla som ho, skúsila som s menami Marx a Engels, ale v Starbucks tieto odkazy prepočuli. Napokon som si zvolila meno Jenny a používam ho v každej starbucksovej kaviarni, v ktorej sa ocitnem. Pochopila som, že ak chcem dostať kávu, musím svoju individualitu prispôsobiť priemeru. Ucho mladíka pred prístrojom na kávu zachytí len to, čo dokáže počuť, teda meno Jenny. Toto je príbeh o autorovi a autorstve. Ak sa chce zviditeľniť, a každý to chce, autor sa musí prispôsobiť všeobecnému tónu. A tá skupina hlások, ktorú každý rozozná, je Jenny, a nie Dwbra, viem to, mala som príležitosť presvedčiť sa o tom v rôznych kútoch sveta.

Čo znamená „všeobecný tón“, keď hovoríme o literatúre?

Všeobecný tón je kontext, kontext je dominantná literatúra písaná v dominantnom anglickom jazyku, teda angloamerická. A čo iné veľké literatúry? Štatistika potvrdzuje notorickú skutočnosť, že v Európe sa prekladajú prevažne americkí a britskí autori, kým prienik inojazyčných autorov na angloamerický trh je zanedbateľný a údajne nepresahuje tri percentá vydaných kníh. Dominantný vkus nemeckých, chorvátskych, francúzskych, švédskych, holandských a iných čitateľov je teda dávno formovaný, inými slovami, väčšinové nemecké, chorvátske, francúzske, švédske či holandské ucho je nastavené tak, aby zachytilo Jenny, ale už nie Dwbra. Hoci Jenny a Dwbra je jedna a tá istá osoba, respektíve rovnaký literárny text s dvoma menami. Ak je podstata rovnaká, prečo je teda jeden text nečitateľný, a ten druhý čitateľný? Prečo napríklad Holanďania po správe o novom držiteľovi Bookerovej ceny za literatúru okamžite utekajú do kníhkupectva, aby si knihu kúpili, zatiaľ čo správa o držiteľovi holandskej literárnej ceny ich veľmi nevzrušuje? Prečo napríklad Chorváti uverejňujú spomienkové novinové „klady“ pri príležitosti úmrtia Christophera Hitchensa, hoci jeho knihy nie sú preložené do chorvátčiny a v Chorvátsku len málokto vie, kto to vlastne bol, kým vzácnemu úspechu chorvátskeho spisovateľa na zahraničnom trhu venujú pár nevľúdnych riadkov?

Pravdupovediac, hoci sa predstavujem ako Jenny, moja Starbucks komunikácia má svoje obmedzenia.

Takto prebiehal môj rozhovor s mladíkom, ktorý mi pripravoval kávu v dublinskom Starbuckse.

„Meno?“

„Jenny.“

„Ako sa máte, Jenny?“

„Ďakujem, dobre.“

„To je dobré, či nie, Jenny?“

Mladík zrejme prešiel v Starbuckse komunikačným školením, ktoré zahŕňalo aj nápadné opakovanie môjho mena.

„Tu je tvoja káva, Jenny.“

„Ďakujem,“ povedala som a posadila sa na vysokú stoličku za pultom.

„Aké máš dnes plány, Jenny?“

„Obesiť sa.“

„Dobrý nápad, Jenny,“ odpovedal stále rovnakým tónom a už sa venoval ďalšiemu zákazníkovi.

Táto príhoda dokazuje, že aj ako Jenny musím prijať štandardizovanú formu komunikácie, aby ma moji potenciálni čitatelia (a zamestnanci Starbucksu!) počuli a pokračovali so mnou v komunikácii. Ak je totiž globálny trh celý na jedno kopyto, podľa šablóny MacDonald’s či Starbucks, ak sa moderné chrámy ako Apple stores stavajú na najviditeľnejších miestach v meste a denne nimi prechádzajú desiatky tisícov ľudí, potom nie je dôvod, aby sa aj iné oblasti – náboženstvo, politika, film, televízia, literatúra – nesprávali podľa rovnakého trhového princípu ako ďalšie mega body štandardizácie. Všetci účastníci tohto trhu – autori, producenti, konzumenti – musia ovládať reč miliónov zákazníkov McDonald’s, Starbucks, Apple či niekoho iného. Chtiacnechtiac, musím byť Jenny. Ak sa mi podarí prelomiť zvukovú bariéru so svojím Dwbra, možno budem mať malý náskok pred Jenny, lebo mi budú trochu viac tolerovať nerešpektovanie komunikačného kódu. Ona je Dwbra, povedia, patrí do inej kultúry, ona je culturally incomprehensible. Takto totiž „kati“ na Amazon.com píšu vo svojich komentároch. Hovoria z nich gény tisícov katov, ktorí v dejinách s mimoriadnym pôžitkom vykonávali svoju tajnú prácu. Ako mám totiž vedieť, kto je ten sopliak, skrývajúci sa za nickom Batman, áno, ten, čo moju knihu okomentoval slovami: „Niečo slovanské, úplne nezrozumiteľné.“

Všetci tí, s ktorými žijem svoj „promiskuitný“ život, moji „spoluautori“ (môj vydavateľ, môj redaktor, môj predavač, môj čitateľ, môj kritik, vrátane Batmana), všetci ma tlačia nie smerom ku kompromisu – čo by znamenalo zásah do autorskej slobody –, ale k štandardizácii môjho odkazu, jeho formy, rozsahu, jazyka, zmyslu, tónu a intenzity jeho tónu. Či ostanem Dwbra, alebo sa stanem Jenny, či sa pustím do totálnej alebo polovičnej transformácie, či sa podvolím štandardizovanej komunikácii (alebo nedostanem kávu!), to všetko je moja voľba.

Aj dôsledky mojich rozhodnutí sú moje a sú známe.

Dubravka Ugrešić

Európa v sépiovej

Salon 2017

preklad: Tomáš Čelovský

Zobraziť diskusiu (0)