Stopy kráľa Leopolda II.

Keď sa prejdete po Štefánikovej ulici v Bratislave, na križovatke pri Prezidentskom paláci narazíte na nenápadný secesný dom. Ak venujete dostatočnú pozornosť budovám, všimnete si, že je tu aj reštaurácia. V letných mesiacoch na seba púta pozornosť terasou, v zimných je to identifikovateľné ťažšie. Od minulého storočia s prestávkami slúžil zákazníkom pod menom Štefánka, pomenovaný podľa belgickej princeznej, ktorú dostal za manželku habsburský princ Rudolf I., no v rámci nešťastného a politicky motivovaného manželstva spáchal samovraždu s mladou milenkou v loveckom sídle Mayerling.

Za týmto nešťastným osudom je práve ambícia vydať svoju dcéru na prestížny a starý kráľovský dvor, ktorým chcel belgický monarcha Leopold II. upevniť svoju mocenskú pozíciu, a urobil to v duchu svojej sofistikovanej, manipulatívnej, ale predovšetkým vypočítavej povahy. Keď to chceme nazvať vzletnejšie, môžeme naznačiť, že išlo o istú formu diplomacie. Vzťahová politika nebola ničím netradičným, navyše, aj sám Leopold II. získal svoju manželku výhodne, no ich vzťah bol odťažitý, chladný, veľmi formálny a navyše po rodinnej tragédii nemal žiadneho mužského následníka trónu. Rozhodol sa teda pre abstraktnejšiu formu nasledovníka – chcel si za svoje privlastniť územie, ktoré sám prostredníctvom rôznorodých delegácií a výprav zveľadí a bude mu pôsobiť potešenie. Sám Leopold II. bol v týchto končinách nanajvýš prstom na mape.

Prívlastkom chladná by sa dala charakterizovať aj celá situácia v domácom Belgicku, kde zázemie prestávalo pre monarchu vykazovať prvky atraktivity. Hoci investoval množstvo prostriedkov do zveľaďovania sídla Laeken – záhrady, nové, architektonicky skvostné krídla, jazierka, fontány, rozširovanie domáceho majetku, luxusné sklené steny –, nebolo to dostatočné.

Manželský život za veľa nestál, dcéry síce postupne vydával za pomoci rôznorodých kalkulácií dobre, ale to kráľa zďaleka nenapĺňalo. Od detstva trávil množstvo času v mapách a ako milovník geografie si dokonale uvedomoval komplikované situovanie malého Belgicka na ploche väčších a perspektívnejších štátnych útvarov. Tým nemohol prakticky nijako konkurovať, no šikovnosťou sa dá sceliť a reformovať aj oveľa menšiu krajinu a udržiavať v nej pomerne dobrú životnú úroveň, tiež pestovať pomerne stabilnú a konkurencieschopnú armádu. Práve druhé z menovaných netešilo parlament, a keďže Leopold II. bol konštitučný monarcha, musel na jeho názory brať ohľad. Navyše, neraz ho i požiadať o ekonomickú podporu.

Dnes je Belgicko reprezentatívnou krajinou. V hlavnom meste Brusel sídlia významné európske inštitúcie, a hoci ide o pomerne malé mesto, má vysokú aglomeráciu a svojou pompéznosťou nezaostáva za najkrajšími mestami starej Európy. Za bohatstvom, ktoré sa koncentrovalo v tejto krajine, je však veľmi temný príbeh. Sústreďuje sa práve na osobu, ktorou je Léopold Louis-Philippe Marie Victor. Druhý belgický a prvý konžský kráľ. Ten druhý status sa stal základom pre publikáciu Duch kráľa Leopolda, ktorú vďaka vydavateľstvu N Press môžeme čítať v slovenskom preklade Martina Sliza. Adam Hochschild skromne poukazuje na fakt, že obhajobu domorodých Afričanov do knihy zakomponovať nemohol a všetko, čo získal, je snahou bádateľov zachytiť spomienky v ich ústnej tradícii. Ako spomínajú na Belgičanov, obchodníkov, belochov. Nie je to veselé rozprávanie. Naopak, duch kráľa Leopolda je strašidelným tieňom. Odhaľuje katastrofu, po ktorej ostalo zmasakrovaných niekoľko miliónov miestnych obyvateľov. Ďalší trpeli doživotnými zdravotnými následkami. O tých emocionálnych ani nehovoriac. A ako autor píše, dodnes sa môžete ísť do Belgicka pozrieť na bohaté expozície ukazujúce africkú kultúru, nikde však o žiadnych masakroch nenájdete ani zmienku.

Keď malí chcú byť veľkými

Malý chlapec s nemožným účesom, úzkymi plecami a veľkou hlavou predurčený na dráhu monarchu. Navyše utiahnutý, nie celkom populárny medzi rovesníkmi, sarkastický, čudácky, s vášňou pre mapy, kartografiu, príbehy o starých kontinentoch a plný fantázií o tých nových. A k tomu s obchodným duchom a pilne budovanou charizmou (minimálne funkčnou vo svete veľkej politiky). Ideálne podmienky pre manipulátora, ktorý sa v kontexte 19. storočia tešil obrovskej popularite pre svoje ambiciózne plány a tiež diplomaciu s tým spojenú. Svoje kroky vždy horúčkovito prezentoval ako morálne čisté, spoločensky výsostne akceptovateľné, navyše pod akousi divnou taktovkou solidarity a humanitárnej pomoci. Jeho skutočné ciele dokázal na poli medzinárodnej politiky dokonale čítať iba málokto. Azda najbližšie k tomu mal nemecký kancelár Otto von Bismarck.

Leopold II. totiž vycítil obrovský potenciál afrického kontinentu, konkrétne povodia rieky Kongo, ktoré ponúkalo gigantické neprebádané plochy, ideálne tak na hospodárstvo, ako aj ťažbu a export. Napríklad obľúbenej slonoviny, z ktorej sa potom v ďalšom spracovaní tvorili šachové figúrky, drobné komponenty na nábytok (rúčky), sošky, hrebene, tabatierky, brošne, spony, krížiky. Detaily, ktoré však nesmeli chýbať ako závan exotického materiálu takmer v žiadnej domácnosti.

Málokto, kto sa večer prežehnal pred krížom zdobeným slonovinou, mal však reálnu predstavu o situácii, ktorú vyvolávali ľudia cisára Leopolda II. v tomto prostredí. Domorodá kultúra Konga nemala pre objaviteľov takmer žiadnu váhu. Jedine v rovine pracovnej sily, ktorú najskôr zmanipulovali, neskôr zapriahli a systematicky týrali strašnými spôsobmi. Čierne obyvateľstvo považovalo snehobielych Európanov, ktorých nikdy predtým nevidelo, za svojich predkov, osoby z minulosti, čo prišli, aby ich potrestali. Svojím spôsobom sa nemýlili, prišli, aby ich potrestali. Trest sa však väčšinou vzťahuje k nejakému negatívnemu skutku. V tomto prípade ním bolo azda iba to, že sa v obyvateľoch Konga prejavovala nedôvera k panovačnému a arogantnému správaniu belochov. Na niektorých miestach dokonca vzdorovali, no ich primitívne zbrane boli v porovnaní so strelnými zbraňami bez efektu, a tak v beznádeji rezignovali, aj keď, ako sa dozvedáme zo záznamov, často volili radšej smrť ako podrobenie.

„Naši otcovia žili pokojný život. […] Chovali dobytok a pestovali obilie. Mali slaniská aj banánovníky. Odrazu si všimli, ako z veľkého oceána stúpa mohutná loď. Táto loď mala biele krídla, ktoré blyšťali ako nože. Bieli muži vyšli z vody a prehovorili slovami, ktorým nikto nerozumel.
Naši predkovia sa preľakli.
Hovorili, že sú to vumbi, duchovia, ktorí sa vrátili medzi živých. Snažili sa ich zatlačiť späť salvami šípov. No vumbi opätovali paľbu sprevádzanú hrmotom búrky.
Mnoho mužov padlo.
Naši predkovia ušli.
Náčelníci a mudrci povedali, že vumbi kedysi obývali túto zem. […]
Odvtedy až dodnes nám biely človek nepriniesol nič iné, len vojnu a utrpenie.“
(str. 42 – 43)

Kolonisti cynicky prijali poverčivosť domorodého obyvateľstva a prostredníctvom tej sa snažili zapriahnuť ich do otrockej práce, kde v neuveriteľne krutých podmienkach museli pracovať až do vyčerpania. Sadistické praktiky nikoho zúčastneného nevyrušovali. Oveľa podstatnejší ako život Afričanov bol pre nich vývoj infraštruktúry, vďaka ktorej mohla v budúcnosti belgická koruna bohatnúť (najskôr primárne vďaka slonovine, neskôr kaučuku a iným komoditám…). Vedeli, že participácia na tomto budovaní sa pre každého môže premeniť na profit. Postupne sa do objavovania a budovania konžského projektu zapájali cestovatelia, misionári, vojenskí hodnostári. Oboznamujeme sa s nimi v poctivých a chronologicky radených portrétoch a vďaka prehľadnej literárnej štruktúre sa v menách ľahko orientujeme. Každá ikona figurujúca v „konžskej skladačke“ je totiž detailne opísaná – s celou svojou genealógiou aj s celým kontextom pôsobenia danej osoby v prostredí Konga aj na domácej, belgickej spoločenskej scéne.

Autor knihy Adam Hochschild vytvoril solídny materiál na úplné alebo minimálne detailnejšie pochopenie kolonizačných ambícií monarchistických zriadení, ktoré sa vo väčšine sveta rozpadli Trianonskou zmluvou po prvej svetovej vojne. Dobová tlač, do ktorej Leopold II. aktívne investoval, vytvárala totiž obraz budovania slobodných miest, ktoré pomáha Leopold II. z belgického trónu koordinovať. Táto nákladná akcia však namiesto pomoci prinášala na africký kontinent lode preplnené zbraňami slúžiacimi na terorizovanie miestneho obyvateľstva.

Lynč, aký spôsobovali belosi domorodým obyvateľom, získal svoju obdobu azda v masakroch koncentračných táborov o niekoľko desiatok rokov neskôr, a ako si čitateľ všimne, medzi úvahami o Afričanoch a väzňoch v týchto zariadeniach sa dá nájsť mnoho paralel. Adam Hochschild sa neštíti zaradiť meno Leopolda II. k takým tyranom, ako bol J. V. Stalin alebo A. Hitler. Všetkých totiž považuje za tyranov, ktorí páchali vraždy nevídaných rozmerov na civilnom obyvateľstve. Dodnes si Kongo so sebou nesie odkaz tohto správania ako stigmu. Dodnes si neužilo prakticky nič zo svojho bohatstva a vy sa v Belgicku môžete slobodne oboznamovať so vzácnymi artiklami, čo merali obrovskú diaľku, zanechávajúc po sebe kaluže krvi.

Nie každý mal toľko odvahy ako jedna z najvýznamnejších osobností knihy – Roger Casement. Videl krivdu na vlastné oči a roky práce investoval do toho, aby sa jeho konžský príbeh dostal k čo najširšej verejnosti. Svet sa však pripravoval na prvú svetovú vojnu, takže problémy v Kongu sa v porovnaní s rozmerom nastávajúceho konfliktu javili vtedajšej spoločnosti ako irelevantné.

„Možnosť vládnuť si samostatne je naše právo. Je to čosi, s čím sa rodíme a čo nám nikto nemôže nedopriať či odopierať o nič viac ako právo na život, ako právo na slnečné lúče, vôňu kvetov či lásku jedného k druhému. […] Tam, kde musia ľudia potichúčky žobrať o dovolenie žiť vo vlastnej krajine, rozvíjať vlastné myšlienky, spievať vlastné piesne, alebo žať plody svojej práce […], je rozhodne odvážnejšie, príčetnejšie a skutočnejšie byť rebelom […] než poslušne prijať, že toto je prirodzený ľudský údel.“ (str. 379)

Adam Hochschild: Duch kráľa Leopolda

N Press, 2022

Preklad: Martin Sliz

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo N Press

Zobraziť diskusiu (0)