Ďalšie kolo smrti

Aj toto najnovšie rozprávanie Édouarda Louisa začína smrťou. „Když jsem se dozvěděl o smrti svého bratra, nepocítil jsem nic: ani smutek, ani zoufalství, ani radost, ani potěšení.“ Autorov otec – celý život alkoholik a násilnícky grobián – zomrel v dôsledku pracovného úrazu.

Rozlúčka so starším bratom, ťažkým alkoholikom, ktorého našli mŕtveho na podlahe biednej garsónky, je predovšetkým definitívnym zúčtovaním a rozprávaním o sklamaniach, zraneniach a zlyhaniach. Ani týmto románom nepoteší príbuzných a širšie prostredie, z ktorého Louis vyšiel. Z autorovej strany ide znovu o literárne vyrozprávaný vzdor.

Brat bol od puberty autorom veľkolepých (nikdy nesplnených) ambícií. Raz sa chcel stať uznávaným mäsiarom a potom zase ohuroval snom o zamestnaní v známom cechu umeleckých reštaurátorov.

Krach plánov bol vždy rovnaký. Ukázal sa ako „závislák“, nenapraviteľný slaboch a násilník. Najdôslednejší bol v nakupovaní plechovkových pív počas celej noci. Alkohol ho zbavoval ohľadov, realizmu aj uvažovania. Zotročil ho, rozbil na prach všetky ambície aj pokazil vzťahy k niekoľkým ženám, ktoré ho napriek všetkému dokázali (aspoň chvíľu) milovať.

Édouard v niekoľkých vzácnych chvíľach zažil brata aj nežného, veľkorysého a pripraveného pomôcť mladšiemu súrodencovi. Nakoniec to skončilo rovnako: neskrývanou homofóbiou a alkoholom podporenými násilnosťami.

Nemožnosť robiť chyby je bezprávie

Kedy a prečo došlo k nezvratnému zrúteniu, po ktorom nasledovala rýchla cesta k zániku? Bolo príčinou veľké spoločenské bezprávie, kvôli ktorému si jedni môžu dovoliť luxus omylov a poučení, kým druhí po chybe navždy vypadnú z hry?

„Bezpráví není nic jiného než rozdíl v dostupnosti pokusů, ať už jsou zdařilé, nebo ne, a tolik, tolik mě to rozesmutňuje.“

Mladší brat nakoniec venoval pár stoviek eur na jeho pohreb a ešte pred obradom utiekol späť do Paríža, navždy presvedčený, že „jeho život měl stejně jako jeho smrt už od počátku podobu otazníku“.

Édouard Louis je dnes súčasťou parížskej ľavicovej elity, ale pochádza z robotníckeho prostredia severného Francúzska. Ľudia z miesta jeho detstva ho prirodzene nenávidia. Je vraj triedny prebehlík. Obviňujú ho zo znevažovania chudoby aj preháňania svojich trápení. Spisovateľ sa bráni argumentom o emocionálnej pravde, ktorá je dôležitejšia ako fakty.

Príslušníci intelektuálnej kritiky mu vyčítajú, že sa svojím písaním zapája do literárneho rasizmu voči bielym príslušníkom robotníckej triedy. Iným sa nepozdáva, že volá po rozbití tradičných rodinných sietí, žijúc v homotrojuholníku s Didierom Eribonom a sociológom Geoffroyom de Lagasnerie.

Najrizikovejším vábením je, že sa stotožní výlučne s pozíciou trendového autora či kultúrnej ikony a zabudne na pôvodné zdroje svojej tvorby. Zachráni ho poctivé písanie bez pochybných cieľov a maskovaných pohnútok.

V každom prípade bude zaujímavé čítať budúce prózy francúzskeho rebela. Nedočkavý čitateľ nechce, aby Louisov radikalizmus opadol. Očakáva, že dozrie.

Édouard Louis: Zhroucení

Preložila Sára Vybíralová

Paseka, 2026

Zobraziť diskusiu (0)