Koniec robinsonády

„Ten mladík přijel jednoho brzkého letního rána Nilsovou starou motorovou lodí, se světle žlutým kufrem a křiklavě žlutou bundou proti větru.“

Uznávaná umelkyňa našla na ostrove dokonalý azyl. Žije si na ňom svoju osobnú robinsonádu. Rozpráva sa s bylinkami a len občas sa prihovorí mačke. Na ostrove žije naozaj sama, len dvakrát za mesiac jej Nils privezie debničku základných potravín. Vlastne nikto ani nevie, prečo si tento azyl zvolila, len tušíme staré sklamania, vo vyblednutie ktorých tajne dúfa…

Nebola schopná nájsť narýchlo dostatočné výhovorky, aby sa vyhla stáži mladého Antonia. „Jeho dlaně byly chladné a hebké a on se nesměle usmál, když ruku odtahoval, možná kvůli mému stisku, možná proto, že i mé ruce byly studené jako led.“

Sochárka, nezvyknutá na iných ľudí, prežíva malú revolúciu, hoci nedochádza k žiadnym otvoreným konfliktom. Študent je drzý primerane svojmu veku. Ozvláštňuje jej nudnú kuchyňu šikovne pripravenými šalátmi. Učí ju užívať si každý večer pohár vína a vonia mandarínkami. Dáva najavo – až príliš nahlas – svoje nadšenie z jej minizáhradky. Počúva inú hudbu ako ona. Zrážajú sa v pravidelných rituáloch, inak obaja utekajú na svoje únikové chodníčky izolácie. Antonio má nečakané, ale pravidelné obdobia „odtrhnutosti“, keď sa úplne uzavrie a postaví medzi sebou a hostiteľkou nepreniknuteľnú bariéru.

Rozfúkané kúsky prachu, ale rovnaké nebo

V sochárke sa každú sekundu vynárajú v súvislosti s ním nové otázky. Už niekoho ľúbil? Cíti sa pred ním odhalená a zraniteľná, pričom o ňom vie iba miesto narodenia. Zamknuté komnaty sa odomykajú, keď Antonio v slabej chvíli spomenie Gabriela. Jeho príbeh sa vynára ako neznáma malá bodka na obzore.

„Vysílal ke mně své zmatené, nevinné pohledy, potřebu po odpovědích, touhu po prchavém obrazu budoucnosti a byla jsem to jen já, kdo mu ho mohl nabídnout.“

A hoci sa sochárka mladého návštevníka ostrova a svojho domu v jednej chvíli aj dotkne, nejde o tradičný príbeh lásky, ktorá sa urodila v súmraku jedného života, kým ten druhý ešte prežíva euforické ráno. Antoniov odchod z ostrova na konci leta paradoxne neznamená stratu, ale emočné vyjasnenie.

„Byli jsme jen dvě zrnka popela na jednom kousku pevniny, obklopeni bezedným oceánem. Jen dva kousky hvězdného prachu, které měl brzy vítr rozfoukat na opačné strany světa. Ale to nebe – to uvidíme vždycky stejné.“

Česká prozaička, ktorá sama vo Švédsku žila, aj v najnovšej próze človeka začleňuje do širšieho kontextu – preto more, búrky, hviezdy aj spev breze. Zdá sa, že vysoké štíhle brezy zlomí najbližší. Presne taký je obraz našej krehkosti a zraniteľnosti.

Opatřilová potvrdzuje svoj literárny štýl. Píše civilne aj intímne, krehko a dramaticky súčasne. Maličkosti sa v jej podaní menia na veľké rozhodujúce momenty.

Tento rozprávačský štýl nemusí ohúriť čitateľské masy, ale je vzácnou a nenahraditeľnou farbou vo svete súčasných knižných príbehov.

Veronika Opatřilová: Zpívat bříze

Prostor, 2026

Zobraziť diskusiu (0)