V sobotu Šimon chodieval s mamou a s bratom do Neologickej synagógy, aby spolu spievali Lechadodi. Teda – brata to až tak veľmi nezaujímalo a zvyčajne sa snažil čo najrýchlejšie vytratiť. Šimon tam zostával sedieť v jarmulke sám a vnímal všetok ten ruch a šepot, a nad tým rabínov stúpajúci a klesajúci hlas, ktorý poletoval pod kupolou ako vták. Praktická matka ich zväčša len odprevadila ku vchodu a bežala nakupovať. Jehova je totiž predovšetkým mužská záležitosť. Trh mala hneď pod nosom, na Rybnom námestí. Staré židovky chodievali do kóšer pekárstva pána Strieborného. Nosili sieťky vo vlasoch, ale ona jediná nie. Nepáčilo sa jej to. So Strieborným rozprávala po nemecky, teda aspoň zo začiatku. Po chvíli zvyčajne prišlo eee – v momente si nevedela spomenúť na náležité slovo, tak ho povedala po slovensky: zamilovaný a rozosmiala sa. Pokračovala po slovensky. A zasa to plynulo, pokým nedošla k slovu vámtiszt, ktoré sa jej v slovenčine akosi nevynáralo, a po ňom ako cez výhybku na ďalšiu koľaj preskočila do maďarčiny. Pán Strieborný rozprával tak isto. Rozumeli si. Všetky tieto jazyky s ich rozličnými verziami ovládali aj Šimon s Leom.

V nedeľu zas obaja chlapci museli povinne chodiť k Františkánom. S otcom, silne veriacim katolíkom, sedávali celkom vpredu a spievali Te deumlaudamus. Pozorovali svätého Františka, ktorý kázal kŕdľu vtákov a desil ich svätý Reparatus, mučeník ležérne oddychujúci v relikviári. Ak do kostola nešli, nedostali obed. Tak znelo pravidlo.

************************************************************************************

Smrtihlava pozoroval pri liahnutí. Ako sa súkal zo škáry v udupanej hline na dlážke chlieva, nový, krásny a ešte trochu pokrčený, s napuchnutým telom vyčerpaným premenou. Šimon sledoval, ako sa usádza na tráme a čaká, kým mu uschnú krídla.

Otec rozprával, že smrtihlav občas zvykne priletieť za svetlom a na smrť vydesí ľudí hrmotným letom a pískaním. Je to zlodej. V noci potichu pristane na letáku úľa. Vchod včely strážia, aby nikto nekradol med. Vie presne napodobiť zvuk, podľa ktorého sa spoznávajú strážcovia – slúži ako heslo. Vibruje mu celé telo a on postupuje pozdĺž koridoru spiacich včiel, čo by ho zabili v priebehu niekoľkých sekúnd, keby vedeli, že tu je. Berie na seba vôňu včelej kráľovnej, preto prekĺzne nepozorovaný. Nevidia ho – nevidia jeho sivočierne krídla, ani žltú škvrnu v tvare lebky. Je tu a predsa nie je. Vedia, že do úľa prenikol votrelec, lebo im miznú zásoby z plástov, ale nemôžu ho zachytiť. Nezbadajú jeho pruhované telo, ani tmavé oči. Nepozorovaný prechádza popri stovkách včiel. Je tma. Je noc. Občas ho však predsa len odhalia – inak by to nebola férová hra –, ale v tom prípade to značí koniec. Dopichajú ho a obalia voskom. Včelári ho potom nachádzajú mumifikovaného uprostred úľa. Motýľ odpočíval na dreve so zloženými krídlami. Na hrudi lebka. Žlté pruhy pripomínali rebrá.

*************************************************************************************************

Šimon sa ráno zobudil veľmi zavčasu. Krajina ešte oddychovala a v nehybnosti sa pripravovala na nový nápor letného dňa. Škárou v drevenej stene chlieva dopadali dovnútra lúče skorého ranného slnka. Zreteľne ich videl vo zvírenom prachu. Chliev bol zrazu plný svetla. Páčilo sa mu to. Smrtihlav už nesedel na tráme, zrejme ešte v noci odletel. Zvieratá pospávali. Odhryzol si z kôrky, čo mu zostala od večera, zívol si, zdvihol sa na lakte a zbadal na náprotivnej stene niečo dôverne známe. Celkom hore piesok a zvlnené more. Pod ním nehybný modrý priestor, po ktorom poletovali obrátení vtáci. Z pieskovožltého neba dolu hlavou visel farebný slnečník a pri ňom ženská postava, ktorá akoby s potešením popierala gravitáciu. Všetko rozmazané a zvláštne zakrivené.

Rýchlo sa obzrel a spozoroval otvor v dreve, ktorým prúdilo čoraz slabšie slnečné svetlo. Slnko sa pomaly posúvalo a stúpalo vyššie. Výjav bledol. Podišiel bližšie a objavil veľký suk lemovaný čiernym okrajom. Opatrne sa prisunul. Zdalo sa mu, že čoraz zreteľnejšie počuje šum mora. Priložil k nemu oko. Jas ho najprv oslepil. Morský príboj zosilnel.

Pár sekúnd trvalo, kým si zrak privykol, a Šimon na svoje prekvapenie zbadal nádhernú piesočnú pláž. A more z reklamy na NIVEU. Na plážovom ležadle pod pestrým slnečníkom bola krásna žena. Ema, okamžite ju spoznal. Ležala slastne natiahnutá, so slnečnými okuliarmi na tvári, hnedé vlasy spletené do uzla. Neďaleko nej stál plátenný prístrešok na prezliekanie s červenými a bielymi pruhmi. Šimon ju takmer bez dychu pozoroval.

Zobraziť diskusiu (0)