Erik Baláž – Stratená voda
Erik Baláž je známy filmár, ochranár a aktivista, vyštudovaný ekológ aktívny vo viacerých projektoch - jeden z iniciátorov kampane My sme les, kampane za zachovanie bezzásahovej Tichej a Kôprovej doliny, či Východných Karpát. Doma je v divokej prírode - na jej posledných kúskoch, ktoré ešte na Slovensku odolávajú developerom, urbárnikom aj lesníkom a esej Stratená voda, je toho dôkazom. Prečítajte si úryvok z Balážových úvah o vode, o jej prameňoch a aj jednotlivých molekulách a berte to ako náš príspevok k sviatkom Veľkej noci.
Život víťazí nad gravitáciou
Ranné prechádzky po lúkach bývajú koncom leta a v jeseni spojené s vlhkou chladnou rosou pokrývajúcou vegetáciu. Noci sú chladnejšie, a tak sa vzdušná vlhkosť vyzráža na rastlinách. Keď sa však prizriete bližšie, zistíte, že povrch rastlín nie je rovnomerne pokrytý tenkou vrstvou vody. Tá sa skoncentrovala do nespočetného množstva malých kvapôčok, ktorými je posiata tráva, rovnako ako jemné vlákna pavučín.
Príťažlivé sily medzi molekulami vody na seba vzájomne pôsobia a v dôsledku toho akoby sa molekuly snažili zaujať guľovitý tvar. Podobné príťažlivé sily pôsobia aj medzi molekulami vody a nejakou inou látkou, ktorej sa voda dotýka. Tieto slabé sily udržujú molekuly vody priľnuté k povrchu. Vďaka príťažlivým silám voda nemusí nikam odtiecť. Zostane na vegetácii, až kým ju neodparí vychádzajúce slnko.
Ak je však na povrchu rastlín vody viac, veľkosť kvapiek sa postupne zväčšuje a sila gravitácie preváži nad priľnavosťou. Vtedy kvapka vody odpadne. Podobne sa malé kvapky spájajú aj pri intenzívnejších zrážkach. Vďaka tomu vznikajú z mnohých kvapiek drobné pramienky a voda tečie dolu svahom. A keďže terén nikdy nie je dokonale rovný a jeho povrch býva rozpraskaný, voda by mala okamžite odtiecť smerom dolu, preč z dosahu živých organizmov, ktoré by tam mohli alebo chceli žiť.
Ak by chcel život zabrániť vode odtiecť a prinútiť ju zostať „na kopci“, musel by ju rozdeliť do mnohých mikroskopických priestorov, v ktorých by priľnavosť k povrchu prevážila nad gravitáciou a z ktorých by voda nemohla odtiecť.
Práve o to sa život pokúsil a počas miliónov rokov svoje zručnosti zdokonaľoval.
Výroba takej štruktúry nie je ani zďaleka triviálna záležitosť. Spolupracujú na nej rastliny, huby, mikroorganizmy aj pôdne bezstavovce a vyžaduje si mnoho obetí. Sofistikovaná výroba pôdnych štruktúr zadržiavajúcich vodu pracuje s nanotechnológiami a jej základným stavebným materiálom sú uhlíkové vlákna pochádzajúce z organických látok.
Keď rastliny v procese fotosyntézy vytvárajú uhlíkaté organické zlúčeniny pre tvorbu svojich tiel, starajú sa vlastne aj o budúcnosť pôdy a o jej schopnosť zadržať vodu.
Z tiel organizmov sa organická hmota skôr či neskôr dostane do pôdy. Zelené listy stromov a bylín požiera rozmanitý hmyz, aj väčšie bylinožravce. Ak ich však nič nezožerie, nakoniec aj tak vyschnú a odumrú. Listy stromov sa tak pravidelne vracajú do pôdy spolu s konármi a kmeňmi stromov, odumierajúcimi koreňmi, hubami a živočíchmi.
Armáda drobných organizmov na povrchu pôdy doslova útočí na organickú hmotu. Väčšie časti drobné živočíchy prevŕtavajú, rozdrobujú a drvia na menšie. Každý živý tvor podieľajúci sa na rozklade organickej hmoty si z nej pritom niečo zoberie. Časť hmoty využije na získanie energie potrebnej pre svoj život, no v skutočnosti sa táto hmota z väčšej časti len presunie do tela iného organizmu alebo sa po prechode organizmami transformovaná dostane naspäť do pôdy.
Neustále rozrušovanie organickej hmoty postupne zvyšuje jej povrch a vytvára priestor na osídľovanie spoločenstvami húb, jednobunkovcov a baktérií, ktoré ju ešte viac rozrušujú. Nakoniec ju premenia na dlhé uhlíkaté vlákna. Tie vytvárajú husté chuchvalce, ktoré si môžeme predstaviť ako chumáče ovčej vlny, len omnoho menšie. Tieto chuchvalce uhlíkatých makromolekúl sa nazývajú humus.
Hustota uhlíkových vlákien je taká veľká, že ak by sme chceli jeden gram humusu rozprestrieť do roviny, výsledná plocha by bola až deväťsto štvorcových metrov. Táto plocha je zásadná pre schopnosť humusu zadržať vodu. Veľkosť vnútornej plochy chuchvalcov humusových vlákien zvyšuje silu, ktorou je voda pripútaná k ich povrchu. Kvapka vody preto zostane v humuse prakticky uväznená a čaká na svoje využitie živými organizmami.
Život dokáže vytvoriť obrovské množstvo takýchto drobných priestorov na vodu. Produkcia organickej hmoty, čiže aj potenciálne využiteľného stavebného materiálu, je prekvapujúco veľká. Na každom hektári vyrastie v našich podmienkach obyčajne niekoľko ton rastlín. V prirodzenom svete, kde človek z prírody nič neberie, nakoniec všetka táto hmota končí v pôde. Stáva sa v nej energetickým zdrojom pre pôdne organizmy, ktoré ju postupne rozkladajú a z jej zvyškov stavajú štruktúry pripomínajúce mikroproskopické nádrže na vodu.
V našich klimatických podmienkach dokáže lesný aj trávnatý ekosystém nahromadiť v pôde za tisícročia také množstvo organického materiálu, že vytvára vrstvu hrubú často až niekoľko desiatok centimetrov. V pralese sa do mäkkej pôdy zabárajú nohy ako do hrubej periny. Humus je tu chránený lístím a drobnými konárikmi, pod ktorými sú vrstvy čoraz jemnejšieho materiálu, ktorý na zem spadol pred desiatkami či stovkami rokov a prešiel už určitým stupňom rozkladu.
Ak nie je ekosystém vážne narušený, dokáže odolávať postupnému rozkladu mikroorganizmami aj mnoho storočí. Len vďaka tomu sa množstvo humusu v pôde postupne hromadí a tým sa v čase zvyšuje kapacita pôdy udržať vodu. Nakoniec dokáže bohatá vrstva humusu zadržať ohromné množstvo vody.
Život teda našiel spôsob, ako vodu udržať a vďaka tomu prežiť v podmienkach, kde by to inak nešlo.
Erik Baláž
Stratená voda
Kalligram/Absynt 2018
