Hlavná hrdinka románu, mladé dievča menom Jane Olšinková, je podhodená – nie tak úplne sirota, ale ani plnoprávna členka faerskej spoločnosti. Preto spolu s ostatnými nechcenými deťmi pracuje (otročí) v továrni na výrobu železných drakov a sníva o slobode. Keď objaví poruchového draka Melanchtona, ktorý jej navrhne útek výmenou za pomoc s opravou, Jane sa chopí príležitosti. Až keď sa to podarí, prichádza na rad otázka, čo ďalej. Ako sa vyrovnať s absolútnou voľnosťou?

„Kyberpsi na draka vyskakovali. 7332 se k nim otočil čelem tak prudce, až Jane málem vyhodil z pilotního křesla. Turbíny řvali, ale k letu jim scházela konfigurace. Trollí bojovníci řvali nadávky a rozkazy. 7332 utlumil nervové obvody přenášející počitky z kúže, i Jane stratila cit. Psi začínali dělat skutečnou paseku.“

Swanwickov podvratný prístup ku konvenciám žánru odporuje očakávaniam či nárokom viac, než by čitateľ čakal – z toho napokon môže prameniť aj nespokojnosť s prečítaným. V prvom rade preto, lebo tento fantastický svet nie je čarovný tak ako ostatné svety. Potom preto, lebo drak(y) sa nesprávajú ako „normálne“ draky. A napokon preto, lebo ani Jane nie je len nevinným dieťaťom šťasteny.

V tomto zmysle si možno román vyžaduje zbehlejšieho čitateľa – hra so žánrami, popieranie ich pravidiel a zároveň uchovávanie ich kľúčových charakteristík možno nie sú dôležité pre porozumenie príbehu, podstatne sa však podieľajú na budovaní atmosféry a zážitku z čítania. Swanwick navyše nepatrí k autorom, ktorí by venovali priestor vysvetľovaniu a poúčaniu. Necháva čitateľa objavovať svet spolu s Jane, domýšľať si nevyslovené spojenia, kontexty a dôsledky, čítať medzi riadkami. To isté platí aj pre plynutie fikčného času. Epizodické kapitoly málokedy uvádzajú presnejšie údaje a časový rámec si čitateľ musí vydedukovať sám na základe kontextu a prostredia, v ktorom sa hrdinovia pohybujú.

„Samota ji drtila, připadala si úplně odříznutá. Svoji nedostatečnost pocítila jako ránu pěstí. Ve světe plném kouzel nebyla víc než podhozenka, středoškolačka, drobná zlodějka.“

Aká je však Dcera železného draka, keď prijmeme nastavené pravidlá? Jedným slovom: temná. Deštruktívna. V základoch popierajúca radostné tóny mainstreamovej fantastiky. Faeria, v ktorej sa pohybuje Jane, nie je cieľovou destináciou eskapistov – práve naopak. Nie je to miesto, kam chceme uniknúť pred strasťami reality, pretože Swanwick všetky neduhy moderného sveta vzal a magický svet nimi až do hĺbky nakazil. Nebezpečnosť tohto nadprirodzeného sveta nespočíva v jeho inakosti, ale v tom, že sa až príliš podobá tomu nášmu.

Obrovský železný drak Melanchton zmanipuluje Jane pri prvej príležitosti. Elfská aristokracia sa vyžíva v perverzných hrách, študenti sa opíjajú a užívajú ťažké drogy. Jane neprechádza tradičnou campbellovskou cestou hrdinu; čitateľ postupne sleduje jej premenu z nevinného dievčaťa na mladú ženu, ktorá necúvne pred krádežou, drogami, prostitúciou či vraždou.

Nič nie je ušetrené úpadku: viktoriánsku romantiku a mágiu steampunku poškvrní vulgárna telesnosť. Tradičnú fantastickú estetiku narúša špinavosť urbánneho prostredia. Kyberpunk neladí s metafyzickou rovinou rozprávania, úprimnosť a čistotu medziľudských vzťahov nahrádza klamstvo, zrada a ľahostajnosť. Otázna možnosť nádeje na očistu a happy end prichádza až na záverečných stranách inak nihilistického rozprávania.

Dcera železného draka sa nemusí páčiť každému – rozporuplné reakcie sú pochopiteľné. Je nekonformná, nekompromisná a iná. To však neznamená, že nestojí za prečítanie. Jej unikátnosť spočíva v schopnosti poprieť konvencie, kombinovať rôzne fantastické žánre a roviny rozprávania a popri tom stále ponúknuť komplexný svet a pútavý príbeh s ideovým presahom. A my to všetko potrebujeme.

Michael Swanwick: Dcera železného draka

preklad: Robert Tschorn

Argo, 2021

Zobraziť diskusiu (0)