Raný Orwell a problémy bežných ľudí

Od chvíle, keď sa ku mne dostala kniha Na dne v Paríži a v Londýne (1933), som sa začal na Orwella dívať z inej perspektívy. Je to tá, kde vidíte drobné detaily až mikroskopicky presne. Bola to raná tvorba, plná chuti experimentovať so sebou, vlastným statusom a živým, humorným jazykom si hľadala cestu ku mne ako k čitateľovi. Bol to ten moment zakričania, o akom hovorí aj Charles Bukowski, keď reagoval na otázku, čo ho v literatúre oslovuje. Vtedy narazil na svoj autorský vzor Johna Fanteho a jeho flanérskeho hrdinu Artura Bandiniho. Orwell vo svojej ranej tvorbe mohol zostať vzorom sám pre seba, pretože jeho vnímanie všednosti kladne poznačilo všetko ostatné. Povedané obrazom, bol by skorou, realistickejšou tvorbou Pabla Picassa. Citlivá, detailistická, upriamená na človeka v jeho najčistejšej forme.

„Je mi jasné,“ povedal, „že slanina na raňajky je anglickou inštitúciou skoro takou starou ako parlament, ale aj tak, nemohli by sme aspoň občas raňajkovať niečo iné, Dorothy?“
„Slanina je teraz lacná,“ odpovedala Dorothy previnilo. „Bolo by hriechom ju nekúpiť. Za libru dá človek len päť pencí a dokonca som videla aj celkom slušnú slaninu za tri pence.“
„Zrejme je z Dánska, však? Nebolo už tých dánskych vpádov do tejto krajiny dosť? Najprv ohňom a mečom a teraz touto ohavnou lacnou slaninou. Rád by som vedel, čo z toho má na svedomí viac životov“ (str. 17).

Farárova dcéra vznikla tiež v medzivojnovom období a Dorothy je taká dokumentaristka miestnych pomerov. Pôsobí ako farská gazdiná, no aj, ako prezrádza názov, priamy potomok zatrpknutého, ale mimoriadne bystrého farára, reverenda Charlesa Hara. Jeho zatrpknutosť, cynizmus, ale aj mizantropia pramenia zo šľachtického pôvodu, pretože je potomkom nízkej anglickej šľachty. Posledné záchvevy rodinnej podpory zažil počas štúdií na Oxforde. Odvtedy je poznamenaný zlými investíciami, ekonomickými rozhodnutiami a dlžobami. Keďže je však titulárne na spoločenskom rebríčku pomerne vysoko (aspoň si to myslí), väčšinu hanby znáša jeho dcéra Dorothy. Farár sa totiž skôr vyžíva v role neúnavného kritika všetkého. Od jedla cez medziľudské vzťahy až po miestnu komunitu.

Medzi otcom a veriacimi

Dorothy je prostredníkom medzi otcom a komunitou. Odliv veriacich z jeho farnosti totiž spôsobuje jeho povýšenecká a zatrpknutá povaha. Pohľad na bežných ľudí, ktorí mu nestoja ani len za to, aby ich za takých bral, a rovno ich tituluje ako „spodinu“. Je ňou znechutený, nechce sa ňou zaoberať, no pre rolu dedinského farára je tento kontakt nevyhnutný. Výzvou knihy Farárova dcéra mohol byť práve preklad pestrých individualít a ich rozhovorov, pretože mnohí ľudia v rámci knihy majú svoj charakteristický jazyk, ťažko napodobiteľný inde ako v pôvodnom znení:

„Ty si žrádelko, kočka! Už ti to páli. No tak, kočka, ako vravím, naša trojka fičí na chmeľ, máme sľúbenú robotu na farme v Blessingtone. Akurát teraz nemáme ani fuka a pešochodom je to takých tridsaťpäť míľ. A cestou musíme dať niečo do bachora a niekde chrápať. Lebo s dámičkami v partii to nie je žiadne žrádelko, chápeš? Ale teraz by si mohla vyraziť s nami, čo povieš? Sadneme na elinu a za dve pence nás odvezie až do Bromley, to urobíme takých pätnásť míľ“ (str. 75).

Dorothy sa ocitne v prostredí tulákov a lúzy. Okolnosti, ktoré k tomu vedú, sú najpozoruhodnejšou súčasťou knihy, hoci pôsobia hyperbolizovane, exponovane, krikľavo a ťažko uveriteľne, Orwell ju vystavuje kontaktu s najväčším dnom. A to je ten priestor, z ktorého sa Orwell odráža, to je tá farba, ktorú si prepožičiava aj vo svojich notoricky známych vizionárskych dielach. V nich však opúšťa detail a viac sa sústredí na čisté posolstvo. Často s novinárskou stručnosťou a vecnosťou. Pre čitateľa by bolo možno zaujímavou skúsenosťou zobrať si po Farárovej dcére mladšiu Orwellovu knihu – Farmu zvierat (1945). Možno zostane zarazený, s akou stručnosťou formuloval svoje neskoršie myšlienky.

George Orwell: Farárova dcéra
Preklad: Igor Otčenáš
Premedia, 2025

Zobraziť diskusiu (0)