Venované Julii a Lorenzovi

La vida es sueño.
–CALDERÓN DE LA BARCA

MALÝ CHLAPEC sa cítil stratený. Nemal potuchy, kým je a odkiaľ pochádza. Bol u tety Emilie, ktorú veľmi miloval. Zobrala si ho v zavinovačke od jeho matky, ktorá už mala štyroch synov a nevládala sa starať o piateho, čo sa narodil niekoľko mesiacov po otcovej smrti na infarkt. Dvanásťročný brat Harry našiel otca mŕtveho na zadných pivničných schodoch ich domčeka, ktorý sa nachádzal na sever od Van Cortlandovho parku na Manhattane. „Úbohá mamka, bez peňazí, a ocko mŕtvy,“ napísal po rokoch Harry. Jeho matka, Clemence Albertine Mendes-Monsanto, sa narodila v meste Providence v štáte Rhode Island sefardským rodičom, ktorí sa sem prisťahovali z Panenských ostrovov, z ostrova Sv. Tomáša, kde členovia rodiny veľmi dlho prosperovali ako bohatí pestovatelia cukrovej trstiny, pokým ich neožobráčil krach trhu s cukrom v deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Rodina pôvodne ušla pred španielskou a portugalskou inkvizíciou, do Nového sveta však nepriplávala ako mnohí iní v najnižšej triede iba so šatami, ktoré mali na sebe. Pricestovali so všetkým svojím majetkom v lodných kufroch, vrátane lustrov, zlata a šperkov, a tak sa ihneď mohli na Svätom Tomášovi uchytiť ako obchodníci a plantážnici a čoskoro im patril veľký dom na kopci so širokými verandami hľadiacimi zvrchu na centrum mesta. Rodinný album ich zachytával v klobúkoch so širokými strieškami a s čiernymi úzkymi kravatami. Svätý Tomáš bol kolóniou Dánskeho kráľovstva, pokým si ho Amerika na začiatku 20. storočia neuchmatla. Monsantovci sa tak sobášili s Dánmi aj s francúzskymi osadníkmi a s mnohými príbuznými vo Francúzsku sa často vzájomne navštevovali. Clemence Albertine mala francúzsku matku hmlistého aristokratického pôvodu a ešte stále rozprávala po francúzsky. Tak sa stalo, že sa strýko Clemence Albertiny oženil s Emilie zo severného Francúzska a Emilie, ktorá vždy túžila po dieťati, si prišla po novorodeného Laurenta a odniesla si ho do Francúzska. Malý chlapec až po mnohých rokoch vytušil, že jej manžel Ludwig Monsanto, profesor filológie, omnoho starší ako Emilie, si kvôli svojmu vysokému veku nechcel chlapca osvojiť a zanechal Emilie samú s malým Laurentom. A tak si ho – približne dvojročného – Tante Emilie odviezla späť do svojho rodiska pri Strasbourgu (neďaleko mesta, odkiaľ pochádzal slávny kapitán Dreyfus) a tam žili dosť dlho, takže sa naučil po francúzsky skôr ako po anglicky. Jeho prvou spomienkou zo života bolo, ako ho držali na balkóne nad bulvárom, po ktorom kráčal sprievod, niekto jeho rúčkou tomu veľkému sprievodu mával, niesol sa k nemu zvuk kapely a ozvena veršov Marseillaisy. A ďalej si pamätal, že boli späť v New Yorku v byte s vysokým plafónom na Upper West Side, s výhladom na veľkú rieku Hudson a Palisády na jej druhom brehu. Parníky pískali a teta Emilie a Ludwig boli opäť spolu. Keď Malého chlapca objal, mal pichľavú bradu a slnko na nich na okamih zasvietilo. No odrazu tam už strýko Ludwig zase chýbal a tentokrát zmizol nadobro. Bývali teda spolu s tetou Emilie vo veľkom elegantnom byte, ale nie dlho, lebo nemala peniaze. Čoskoro prišiel chlapík zo sociálky a odviedol ho do sirotinca v Chappaque, New York, lebo teta nemala na to, aby mu kupovala mlieko, a chlapík povedal, že Malý chlapec by dostal krivicu. Slzy tiekli potokom, keď ho od tety Emilie brali. Tak sa stalo, že sa ocitol v sirotinci, na ktorý mal po rokoch jedinú spomienku, ako musel jesť nedovarený tapiokový puding, ktorý deti prezývali „mačacie oči.“ Na zvyšok pobytu mu neostala žiadna spomienka, až pokým si poňho teta Emilie o rok neprišla a neodviedla si ho – to boli v Amerike stále ešte dvadsiate roky. Ako si na ňu po rokoch spomínal: Nosila zvonovité klobúky, vlasy mala ostrihané po vzore Louise Brooks, vždy mala na sebe elegantné šaty v štýle rokov dvadsiatych s hlbokým výstrihom a dlhou šnúrou perál a stále sa okolo nej vznášala vôňa kolínskej. Samozrejme, všetko nebolo „vždy“ tak, nanajvýš v pamäti Malého chlapca, ale určite práve vďaka nedbalej elegancii (dobre pasujúcej k jej elegantnej hovorovej francúzštine) získala zamestnanie francúzskej vychovávateľky osemnásťročnej dcéry Anny Lawrence a Presleyho Eugena Bislandovcov v Bronxville, New York, kde bývali v brečtanom obrastenom sídle neďaleko od Sarah Lawrence College, školy, ktorú založil otec Anny Lawrence. A tak si teta Emilie mohla dovoliť poňho prísť a začali spolu žiť v podkrovnej izbe na treťom poschodí, kde sa lodné kufre s nálepkami spoločnosti Cunard Line tiesnili so starými sedlami a inými haraburdami. Malý chlapec si najviac pamätal každodenné večere so statným holandským komorníkom, ktorý slúžil aj ako šofér a nebol pri servírovaní veľmi zručný. Žongloval s jedlami, zatiaľ čo teta Emilie konverzovala po francúzsky s krásnou Bislandových dcérou Sally a jej rodičia na opačných koncoch veľkého stola sa z času na čas pridávali, ak nie obaja, tak aspoň Madame Bisland. V tých časoch bolo štýlové rozprávať po francúzsky a robiť grand tours na Kontinent, hlavne do Paríža. Teta Emilie ich bezpochyby očarila, no po pár mesiacoch podľa Madame Bisland očarila Presleyho Bislanda až priveľmi, takže jedného dňa z domu zmizla. Malému chlapcovi povedali, že teta Emilie odišla preč, keď mala deň voľna, a už sa nevrátila. Keďže však Bislandovci mali kedysi bábätko, ktoré sa volalo Lawrence a veľmi skoro zomrelo, pripadalo im ako prejav Božej prozreteľnosti, že získali iného Lawrenca. A tak sa stalo, že koncom dvadsiatych rokov s nimi Malý chlapec ostal v krásnom sídle v Lawrence Park West, Bronxville. V tom čase však už dosiahol školský vek, preto ho poslali do Riverdale Country School, internátnej školy v Riverdale-on-Hudson, z ktorej si Malý chlapec pamätá iba láskavého riaditeľa, čo dával na neho, najmladšieho žiaka v škole, pozor. Škola mala letný tábor v Adirondackom pohorí, kde sa Malý chlapec naučil plávať, viazať uzly a po prvýkrát videl husté lesy, mohutné rovné borovice, trblietavé jazerá, skryté potoky a svetlo, ktoré na ne dopadalo ako v prvé ráno po stvorení sveta. Toto však bola iba krátka idyla, ktorú si nadlho zapamätal z pobytu v škole a v letnom tábore. V sídle v Bronxville viedol Malý chlapec veľmi osamelý život – najbližší sused bol mimo dohľad a nablízku neboli žiadne deti, s ktorými by sa mohol hrať, boli tu iba dospelí Bislandovci, ktorí Malému chlapcovi pripadali hrozne starí, hoci boli vtedy iba päťdesiatnici. Jeho izba bola v krídle domu, kde sa k oknám nakláňali konáre mohutných dubov a vietor kvílil v kamenných múroch veľkej budovy. Vietor mu bol spoločníkom v miestnosti, ktorá sa zdala strašne vzdialená od zvyšku domu. Z izby schádzal iba večer, keď zazvonil zvonec, ktorý ich zvolával na večeru, a sadal si k rodinnému stolu medzi Presleyho a Annu Bislandovcov, ktorí sa navzájom zhovárali akoby z veľkej diaľky. Opísať ich bolo úlohou pre spisovateľa formátu Charlesa Dickensa, lebo obaja vyzerali v každom ohľade ako z viktoriánskych čias. Malému chlapcovi pripadali ako výnimočné postavy z inej doby. Presley Eugene Bisland sa narodil v urodzenej, no schudobnelej rodine v Natchezi v štáte Massachussetts, pár desiatok rokov pred americkou občianskou vojnou, počas ktorej prišli o všetko okrem rozsiahleho starého sídla Mount Repose. Presley bol najmladším synom vo veľkej rodine, takže sa mu z dedičstva nič neušlo. A tak sa vydal pätnásťročný na Západ, kde dúfal, že zbohatne počas kalifornskej Zlatej horúčky. Hnal dobytok po Chisholskom chodníku, naučil sa krotiť kone a ako kovboj sa prebíjal smerom na západ. Kdesi v severnej Kalifornii vrazil všetky peniaze do sľubnej zlatej bane, ale prišiel aj o posledný cent, keď z bane nič nevyťažili. Skrachovaný, no stále ešte iba dvadsiatnik, sa vydal do New York City, kde sa – vďaka rodinným konexiám – čoskoro skamarátil s bohatými vzdialenými bratancami (každý starý Južan bol spriaznený s každým iným) a pozývali ho na početné párty na hornej Park Avenue alebo na Piatej avenue. Bol skutočne príťažlivým mladým mužom a hoci mal len podradnejšie zamestnanie v Abbotovej spoločnosti na výrobu triedičov mincí, bol veľmi žiadanou partiou medzi debutantkami tých čias. Bola medzi nimi aj mladá Anna Lawrence, ktorej rodine patrilo sídlo na hornej Piatej avenue. Práve tam sa aj konala svadba (nik nevie, či z lásky alebo bez) veľmi príťažlivého Presleyho s dobrou povesťou a nevýraznej skromnej Anny Lawrence. A tak sa po veľkolepej svadbe usadili v Bronxville, nejakých tridsať kilometrov od centra. V tom čase pripomínal Bronxville skôr vidiek. Annin otec skúpil väčšinu pozemkov, naplánoval modelové mesto s peknými domami pre umelcov a spisovateľov, vlastným systémom zásobovania vodou a elektrinou, atď. Všetko to pôvodne vlastnila rodina Lawrencovcov. Do tejto bohatej enklávy sa začiatkom 20. storočia nasťahovali Presley s Annou. Keď sa tam objavil Malý chlapec, boli už v rokoch. Malému chlapcovi vždy pripadali veľmi, veľmi starí, pristarí pre dieťa na to, aby s nimi nadviazalo kontakt. Ale Malý chlapec predsa Presleyho Bislanda miloval. Mal svojský druh humoru, ktorý prebleskoval cez zdvorilú konverzáciu s manželkou, dôstojnou starou dámou, ktorá sa obliekala do čiernych viktoriánskych šiat a na krku vždy nosila diamantový náhrdelník. Omnoho neskôr, keď sa Malý chlapec zoznámil s dielom Marka Twaina, pochopil, že Presley Bisland bol ukutý z rovnakej matérie, mal rovnaký uštipačný humor ako Twain, rovnaký južanský pôvod, dokonca rovnaký spôsob obliekania. Presley vyrástol v domácnosti presiaknutej klasikou a už v ranom veku sa naučil po latinsky. Jeho knižnica v Plashbourne (ako nazývali svoje sídlo) bola plná gréckych a rímskych klasikov, ale aj modernejších autorov, ako bol Lefcadio Hearn. Knižnica bola malá útulná miestnosť hneď za jedálňou, obložená tmavým dubovým drevom, s ťažkými pohodlnými kreslami a čitateľskými zákutiami. Pri večeri sa Presley na Malého chlapca obracal s otázkami ako: „Mladý muž, čo chodíš do školy – kto bol Telemachos?“ alebo recitoval hromovým hlasom prastaré básne ako „Horatius at the Bridge“ alebo bojovnú „The Charge of the Light Brigade“. Malý chlapec priam cítil plamene bitvy, keď Presley deklamoval „Šesťsto ich vošlo na koňoch do údolia Smrti ... Kanóny od nich napravo, kanóny naľavo“ a vzletná veta „Ktosi sa prerátal!“ sa vznášala nad jedálenským stolom. Občas dával Malému chlapcovi strieborné doláre, aby mu pri stole spamäti zarecitoval nejakú otrepanú básničku. Anna Bisland sa vtedy vytratila a ostal tam iba vľúdny vtipný starec vzdorujúci svetu. (Malý chlapec si tým nebol istý, no ona možno bola pravoverná republikánka a on zas Mark Twain.) Keď sa dakedy schyľovalo k hádke, obvykle poznamenal: „Či mám pravdu alebo nie, madam, pravdu máte vy.“ Ona azda verila v Boha, no on nie. A zakázal kňazovi vstup do domu, keď umieral, no ona tam jedného aj tak prepašovala, aby v susednej izbe odriekal posledné modlitby, a potom ho vyprevadila kuchynským vchodom. Jediné, čo Presley povedal, bolo: „Preč z tohto domu, mŕtvy alebo živý!“ Po mnohých rokoch – po prečítaní Tolstého – si Dospelý chlapec predstavoval Presleyho, ako zo smrteľnej postele uteká na železničnú stanicu, ako Tolstoj... A až o mnoho rokov neskôr si Dospelý chlapec uvedomil, ako toho muža miloval, a nevedel, ako tú lásku vyjadriť. Ale pripomenul si, ako raz v krutej zime, keď sneh pokryl upravené záhrady okolo sídla, náhodou zazrel starca iba v pyžame, ako okolo polnoci neisto vykročil z predných dvier do hlbokého snehu a tackavo sa vydal do fujavice. Malý chlapec za ním vybehol a priviedol ho naspäť do domu. Nebyť Malého chlapca, ten milovaný starec by bol určite zamrzol.

DOSPELÝ CHLAPEC ani po rokoch nedokázal zabudnúť, ako jeho vlastná matka, Clemence Albertine, a dvaja bratia, Harry a Clement, prišli v jedno letné popoludnie k bislandovskému domu. Mal vtedy šesť rokov. Nepozvali ich dnu, ale nechali ich stáť na veľkej lúke pred domom, kam Presleymu a Anne Bislandovcom vyniesli kreslá. Malý chlapec stál kdesi na polceste medzi nimi a mal zodpovedať otázku, kam chce ísť: ostať s Bislandovcami alebo odísť s vlastnou matkou a vlastnými bratmi. V letnom povetrí medzi nimi panovalo mĺkve, strašlivé ticho a Malý chlapec nevedel, čo má povedať alebo urobiť, lebo dovtedy sa s ním o tomto nikto nerozprával a on si ani nespomínal, či vôbec niekedy videl tých cudzincov, čo boli jeho matkou a bratmi. A tak nakoniec vykoktal „Ostanem tu,“ a tým sa to skončilo, jeho pravá matka a bratia odišli a on, spoly si uvedomujúc, čo urobil, že v okamihu rozhodol o svojom ďalšom živote, tam ostal zdanlivo „naveky“, pričom sa s nimi znovu zišiel až v dospelosti. Bože, čo len mohlo malé decko vedieť, ako len mohlo niečo tušiť o „triede“ a „triednych rozdieloch“, vtedy, v dvadsiatych rokoch v Bronxville, New York, keď jeho matku a bratov ani len nepozvali do honosného domu – šokovalo ho to až omnoho neskôr, po mnohých rokoch... A život šiel ďalej, vo veľkom dome neboli žiadne deti, s ktorými by sa mohol hrať, najbližší dom bol vzdialený pol kilometra a jeho najlepšími priateľmi sa stali starý hrbatý taliansky záhradník, ktorý býval v búde za garážou a razil cesnakom, – a írska gazdiná Delia Devine s ostrým humorom a ostrým jazykom a írskym prízvukom, ktorým by sa dalo krájať maslo, – a mladý holandský šofér, ktorý šoféroval veľký cadillac, slúžil aj ako komorník a s veľkými kostnatými rukami neobratne servíroval jedlá, – a švédska kuchárka Anne, ktorá okolo seba nezniesla žiadnu ľahkomyseľnosť... Ten dom a jeho obyvatelia v jeho spomienkach nikdy nevybledli... Hbité prsty ich zapisovali a, keď všetko zapísali, pohli sa ďalej.

(Z voľne dostupnej ukážky z knihy Little Boy na Amazone preložil Štefan Olejník.
Zdroj ilustračných fotografií:
facebooková stránka Lawrenca Ferlinghettiho.)

Zobraziť diskusiu (0)