Odpustením možno zvrátiť nezvratný tok dejín

Do všetkých častí kvarteta votkala nejakú Shakespearovu hru. Tu je ňou Zimná rozprávka o čase a odpustení, o tom, ako roky zahoja staré rany a umožnia napraviť hriechy. „Zimná rozprávka je vlastne celá o lete. Akoby hovorila, nebojte sa, iný svet je možný,“ hovorí jedna z postáv. Musíme sa vedieť nasmerovať k radosti a k odpusteniu. Smithovej Leto sľubuje nádej, že všetko sa raz na dobré obráti. „Ako porozumieť tomu, čo je čas, čo s ním urobíme a čo on urobí s nami? Istiace lano každého človeka je v nejakom mieste roztrhnuté.“ Tému času ešte viac zdôraznila fascináciou jedného z hrdinov Albertom Einsteinom. Ani tentoraz neobišla politiku, brexit, klimatickú krízu a nevynechala ani pandémiu covid-19, hoci ho nepomenovala. „No verím, že jedna dobrá vec, ktorá z toho celého vzíde, je, že moja už aj tak udupaná generácia zostane navždy odolná. Budeme si uvedomovať, aké máme šťastie, že môžeme tráviť čas s priateľmi, lebo budeme vedieť, aké je to žiť bez nich.“ Je kritická pri všetkých nastolených témach, otvorene vyjadruje nesúhlas s britským premiérom, s politikou krajiny, jej hlas je nástojčivý a úderný. Poukazuje na fakt, že dnešné utečenecké centrá desivo pripomínajú vojnové internačné tábory. Spracúva témy, ktoré aktuálne hýbu svetom, no posolstvo jej kníh zostáva nadčasové. Štvoricu románov sa oplatí prečítať naraz a vychutnať si ucelený obraz tejto fascinujúcej skladačky. V úvodnom „prológu“ hovorí, že by mohla stráviť celý život vymenúvaním historických faktov týkajúcich sa ľahostajnosti ľudí, no radšej opíše scénu z povojnového filmu talianskej umelkyne. Ide o obraz muža balansujúceho s dvoma kufríkmi na rímse vysokej budovy. „Ako môže byť to, čo robí, také divoké a súčasne také pôvabné, naliehavé a bezstarostné?“ Keď som dočítala Leto, vrátila som sa k úvodným slovám a môžem skonštatovať, že celé sezónne kvarteto je ako muž z uvedeného filmu: divoké, pôvabné a naliehavé.

A čo ja s tým?

Leto sa otvára zborovým hlasom, ktorý nás upozorňuje na smutný fakt, že všetci ľudia sa často uchyľujú k strohej odpovedi na pálčivé otázky nevšímavým konštatovaním: No a? „V tom čase bolo v móde správať sa, akoby vám to, čo sa deje, bolo jedno. Rovnako v móde bolo trvať na tom, že ľudia, ktorým to jedno nie je alebo ktorí o sebe vravia, že im to jedno nie je, sú buď beznádejní lúzri, alebo machrujú.“ Autorka použila minulý čas, ale tá ľahostajnosť je tu s nami teraz, a keď o niekoľko rokov ďalšie generácie otvoria román, bude text jasným dôkazom, že sme v dvadsiatych rokoch 21. storočia dostatočne nebojovali za zlepšenie životného prostredia, za lepšiu budúcnosť nás aj našich detí... Vzápätí však dodáva, že nie, nie je pravda, že to hovoril každý. „Milióny ľudí to nepovedali. Milióny a milióny po celej krajine a po celom svete videli tie lži a kruté zaobchádzanie s ľuďmi a planétou a dávali to hlasne najavo, na pochodoch, protestoch, písaním, vo voľbách, rozprávaním, aktivizmom, v rádiu, v telke, na sociálnych sieťach, jedným tweetom za druhým, jednou stránkou za druhou.“ Hlasov volajúcich po zmene, našťastie, neustále pribúda. Ľudia si uvedomujú dôležitosť ochrany životného prostredia a ľudskej dôstojnosti. Žiaľ, stále je veľa tých, čo krčia plecami a odpovedajú: No a? alebo len: A?

Či sa stanem hrdinkou svojho života!

Sacha je šestnásťročná tínedžerka, ktorá citlivo vníma spoločenské problémy, odpoveď No a? nie je súčasťou jej prejavu. Keď vidí reportáž o umierajúcich zvieratách v plameňoch horiacej Austrálie, snaží sa predstaviť si každé mŕtve stvorenie zvlášť a s rešpektom. Žije s bratom Robertom a mamou v meste Brighton. Vo vedľajšom dome býva otec s priateľkou Ashley, ktorá pri písaní publikácie o sile slov prestala úplne rozprávať. Robert je posadnutý Albertom Einsteinom a časom. Jedného dňa si vystrelí zo sestry a čas jej vloží priamo do rúk. Samozrejme, metaforicky. Pri incidente sa objavujú známe postavy zo Zimy Art a Charlotte. Slovo dá slovo a všetci sa vyberú na spoločný výlet. Sledujeme konanie a správanie postáv, reakcie na dianie v krajine, premeny, ktorými prechádzajú. Odkazy na umenie, ktoré sa v texte objavujú, menia nielen postavy, ale intenzívne pôsobia aj na čitateľa. Sachina a Robertova matka Grace prežíva návrat do minulosti, jej spomienky sú silné a cesta na miesta mladosti dojímavá. V mysli jej neustále rezonuje citát z Dickensovho románu David Copperfield: Či sa stanem hrdinkou svojho života, alebo to miesto zaujme niekto iný, musia ukázať tieto stránky...

Daniel Gluck opäť na scéne

Najpútavejšou dejovou linkou bude azda pre čitateľa spomínanie vyše storočného Daniela, ktorého poznáme z prvej časti tetralógie. Ja som si ho už vtedy nesmierne obľúbila a zrejme je aj Smithovej obľúbencom, keďže mu vo finále venovala skutočne veľký priestor. Starček sa v spomienkach vracia do vojnových rokov, keď Británia otvorila internačné tábory pre príslušníkov nepriateľských krajín. Spomína na svoju sestru Hannah, na dojímavé listy, ktoré si písali, ale nikdy nečítali. Témou Jari boli okrem iného utečenecké záchytné centrá, Ali Smithová obe témy prepojila a vo vojnových táboroch vidíme predobraz tých dnešných. Obrazy ešte viac zosilnila scénou, keď Sachina matka prichádza k masívnemu drôtenému plotu a od náhodnej okoloidúcej sa dozvedá, že ohraničuje „miesto pre ľudí, ktorí do krajiny nepatria a ktoré zriadila vláda“. Smithová vlastne umne prepája všetky štyri romány, veď si určite spomínate na Iris, ktorá sa neváhala k podobnému plotu pripútať pár desiatok rokov predtým v Zime.

Kolobeh ročných období je nemenný, čas nezastaviteľný, život ide ďalej. Ali Smithová napísala pozoruhodné dielo, vo štvorici románov reaguje na výzvy a udalosti doby, jej knihy môžeme pokojne nazvať akýmisi kronikami pre budúce generácie. Leto prináša nádej na lepšie zajtrajšky. „Vždy hľadáme plne otvorený list, otvorené teplo, prísľub, že nebude dlho trvať a my si budeme môcť ľahnúť na chrbát a dovoliť, aby sa nám leto stalo, že nebude dlho trvať a svet k nám bude dobrý.“

Ali Smithová: Leto

Artforum, 2022

preložila: Kristína Svrčková

Zobraziť diskusiu (0)