Na prahu pandémie

Vo Fóbii nájdete kúsky surrealizmu, presahy do sveta súčasnej vedy, napätie z kriminálnej zápletky aj spomienku na začiatok covidovej katastrofy. To všetko je prítomné v príbehu, ktorý sa odohráva v časovom rozsahu 36 hodín. Kombinácia prístupov sa postarala o jedinečný a vyrušujúci príbeh, naozaj odlišný od väčšiny ostatných.

Talentovaná fyzička cestuje z berlínskej konferencie domov na maďarský vidiek za starou matkou. Sedí vedľa extrémne obézneho muža, ktorý celou cestu kašle a poburuje spolucestujúcich v autobuse, pretože éterom už lietajú prvé informácie o smrtiacej pandémii. Je zrejmé, že ide o covid, ale nezaznie tu ani len meno vírusového kmeňa.

Hoci muž pôsobí prostým dojmom, po chvíli kladie mladej vedkyni zaujímavé otázky dotýkajúce sa teórie relativity a jej vzťahu k novým objavom. Fyzička musí prerozprávať svoj svet zrozumiteľnou rečou. Kde sa vzal tento tajuplný poslucháč?

Všetky ďalšie prekvapenia a záhady sú ešte vyrušujúcejšie. Stará mama zomrela v nemocnici tesne pred jej príchodom. Na chodbách už sedia nervózni ľudia v rúškach a lekár sa správa divne.

Ďalší šok fyzička zažije zamknutá v kabínke verejných záchodov, keď si nechtiac vypočuje rozhovor dvoch grázlov chystajúcich sa zneužiť situáciu počas pandémie: mnohé domy sú prázdne a priamo volajú po výnosnej vlámačke. A nie je ich prvou zastávkou práve dom starých rodičov?

„Nie som moje meno“

Záhadou iného druhu je rodinná história, charakter vzťahov jej rodičov a starých rodičov, utajované nevery, panovační a nekomunikatívni muži. Vyrovnať sa s porciou rozčarovaní a nedorozumení je náročnejšie, ako sa nestratiť vo výzvach modernej fyziky.

Príbeh postupne s prichádzajúcim večerom temnie a vo finále sa mení na hororové rozprávanie zo starorodičovského domu na konci ulice.

„Najradšej by som bola s revom vybehla z domu, no na to mi už nezostal čas.“

Meno hlavnej postavy je prítomné v jednej chvíli – a vlastne iba v neúplnej forme druhého mena. Autor vo veľkom rozhovore pre literárny web Litera vysvetľuje pohnútky tohto prístupu: „Nie som moje meno, ale nie som ani moje povolanie, nie som moja rodina a nie som moje telo. Je to súčet tohto všetkého a oveľa viac. Snažil som sa zdôrazniť význam alebo nevýznamnosť určitých prvkov ich absenciou. Možno pripisujeme príliš veľký význam určitým nie až takým dôležitým veciam, zatiaľ čo – často kvôli ich nepomenovateľnosti a neprehľadnosti – čoraz menej premýšľame o podstatných otázkach.“

Fóbia je viac ako strach a zdesenie. Znamená neistú osamelosť a odcudzenie. Netúžime po nej, ale nezriedka je jadrom nášho životného pocitu.

Szöllősi píše pokračovanie Fóbie, má sa stať aj predlohou filmu. Je možné, že sa rodí kultová záležitosť súčasnej maďarskej prózy.

Mátyás Szöllősi: Fóbia

Preklad: Peter Macsovszky

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)