Nechodil som na prednášky

V roku 1962 si skončil základnú školu. Kam si šiel ďalej?

Naši ma dali na stavebnú priemyslovku.

Hovoríš to tak, akoby sa to stalo proti tvojej vôli.

Ja som svoju vôľu príliš neprejavil, bolo mi dosť jedno, kam pôjdem. Starší bratia študovali na jedenásťročenkách, Jožo už absolvoval vysokú školu, Marián končil Stavebnú fakultu SVŠT. V tom čase zosilneli rôzne represálie voči veriacim ľuďom, takže naši si povedali, že ak sa pre zlý kádrový profil nedostanem na vysokú školu, nech mám, ako sa povie, chlieb v rukách. Navyše otec na priemyslovke poznal riaditeľa aj mnohých učiteľov, boli kolegovia, futbaloví rozhodcovia...

Ako si prežil tie štyri roky na priemyslovke?

Boli to nervy. Zúfalý som bol najmä z odborných predmetov, technológia, stavebné materiály, statika a čo ja viem čo ešte...

Rozumiem ti, aj ja som chodil na priemyslovku.

Mali sme veľa rysovania, vtedy sa ešte rysovalo na pauzák, nebavilo ma to, nešlo mi to. Raz sa mi o dvanástej v noci vyliala fľaštička s tušom na takmer hotový výkres, ráno to bolo treba odovzdať, katastrofa. Ešteže bol doma brat Marián, ten bol génius, za dve hodiny mi narysoval celé zadanie.

Od čias, čo ťa poznám, ťa vnímam ako seriózneho človeka. Myslel som si, že si bol vzorný žiak jednotkár.

Ja? Bratia sa mi dodnes smejú, že keď sa ma niekto spýtal, aké som mal vysvedčenie, odpovedal som: „Tri dvojky.“ A ten niekto: „Ale veď to je vynikajúce vysvedčenie!“ Bolo by, pomyslel som si, keby som nezatajil, že ostatné známky boli trojky a štvorky.

Bavilo ťa vôbec niečo na priemyslovke?

Celkom mi išla matematika, no tú sme mali len tri roky. Nematurovali sme z nej. Mal som rád slovenčinu. Aj vďaka výbornému slovenčinárovi profesorovi Alojzovi Rakovskému. Z odborných predmetov som bol neraz na prepadnutie, no profesori prižmúrili oko, lebo som bol športovec, reprezentoval som školu a náš tréner ma učil telocvik. Raz mi reálne hrozilo prepadnutie z technológie, zachrániť ma mohla už len komisionálna skúška. Na-šťastie jediným prísediacim v komisii bol práve môj tréner-telocvikár Ján Ďujíček. Bol som dutý ako poleno a dodnes si pamätám zhnusený výraz tváre toho profesora, ktorý mi nakoniec naznačil, že mi tú štvorku asi dá...

V akom športe si reprezentoval školu?

V hokeji. Bol som brankár. No nechytal som len za školu, ale aj za dorastencov Lokomotívy Nitra.

To si musel byť celkom dobrý.

To neviem posúdiť. No vtedy nebolo veľa brankárov, nie každý mal guráž postaviť sa do bránky. Chytalo sa bez masky, aj chrániče boli oveľa menšie, to ešte neboli tie dnešné betóny, rana pukom často poriadne zabolela. Ani lapačku som hneď nemal, len obyčajnú koženú rukavicu, po každom zápase som mal ľavú dlaň modrú.

Mal si nejaké brankárske vzory?

Pamätám sa najmä na brankárov z československej reprezentácie: Josef Mikoláš, Vladimír Nadrchal, Vlado Dzurilla. To boli veľkí brankári.

Ako dlho si hral hokej?

Do maturity. Spomínam si na najčernejší okamih môjho hokejového života. V Banskej Bystrici bol turnaj o postup do československej dorasteneckej ligy, hrali Bystrica, Košice a Nitra. Ak sme chceli postúpiť, museli sme vyhrať nad Košicami. V tom zápase som dostal gól po strele od modrej čiary. A ten gól rozhodol o postupe Košíc.

Čo ti po zápase povedal tréner?

Bol nešťastný! Takáto šanca sa ťažko zopakuje. Hrali sme zápas v Bratislave proti BEZke. Jeden bratislavský obranca vypálil od modrej čiary, náš obranca predo mnou sa uhol a mňa trafil puk rovno do brady. Ostal som ležať na ľade, vzali ma do nemocnice, dostal som dvadsaťštyri stehov. Keby ten puk letel o centimeter vyššie, nemám zuby, takto si to odniesla len čelustná kosť...

Mandibula.

To odkiaľ vieš?

Pred päťdesiatimi rokmi som chodil s jednou medičkou.

Ani neviem, ako som v horúčke došiel osobným vlakom do Nitry. Ležal som doma na diváne a mama povedala: „Dosť! Ja som neobetovala celú svoju kariéru na to, aby ťa prizabili na hokeji!“ Ale vtedy som sa aj sám rozhodol, že s hokejom končím. Marián mi síce vyrobil brankársku masku z plexiskla, ale ja som už nemal odvahu postaviť sa do bránky. Chýbala mi istota. Otec frflal, lebo on bol na svojich športových synov hrdý, a tým pádom vôbec nebol objektívny. Napríklad keď som dostal gól a diváci mi začali nadávať, začal sa s nimi hádať, že ja som za ten gól nemohol. Takže veľmi ťažko niesol, že už nebudem chytať. Hokej zapríčinil aj prvú miernu krízu v jeho manželstve.

Prosím ťa!

Je to príhoda z rodinného spomienkového repertoáru. Moji rodičia sa zobrali tretieho januára 1937 a už siedmeho šli na svadobnú cestu do Prahy. Svadobná cesta bola vtedy veľká udalosť. Došli do Prahy a cestou zo stanice do hotela si otec všimol plagát, že v ten deň sa hrá hokejový zápas Československo – Kanada. Tak mamu odložil v hoteli a šiel zháňať dva lístky. Aj ich zohnal a šli na hokej. Mamu to strašne urazilo, šla síce na štadión s ním, no odmietla stáť pri ňom a ostentatívne sa prechádzala niekde vzadu za tribúnou. To boli ešte otvorené štadióny. Vraj si vtedy povedala: Tak toto mu nezabudnem.

Našiel som si v archíve ten zápas. Československo prehralo 2 : 6. Aj tvoji bratia boli takí veľkí športovci?

Že či. Jožo bol dorastenecký majster Slovenska v skoku o žrdi. Aj dobrý futbalista, útočník. A Marián bol skvelý futbalový brankár a výborne hral stolný tenis.

Čo ťa v tom čase ešte zaujímalo okrem športu?

Neviem, asi nič...

Krčmy, tancovačky, dievčatá...

Nie, nespomínam si.

Bol to čas, keď fičal rokenrol, Rolling Stones, Beatles, tancoval sa twist, chlapci nosili dlhé vlasy, dievčatá minisukne...

Do školy som chodil v meste, no po vyučovaní a po hokeji som utekal domov na Kalváriu. Rokenrol mi veľa nehovoril, ale mal som rád džez, najmä ten tradičný, Louis Armstrong, Duke Ellington. Džez mám rád dodnes. To ostatné, na čo si sa pýtal, šlo akosi mimo mňa. Nechodil som na zábavy ani na čaje o piatej. Priznávam, začal som chodiť do tanečnej školy. Na prvej hodine sme sa učili anglický valčík, to mi ešte ako-tak šlo, ale potom prišiel džajv a ja som skončil.

Povedal si, že pochádzaš z fajnovej rodiny. Deti z fajnových rodín sa spravidla venovali hudbe.

Mama veľmi chcela, aby sme vedeli hrať na nejakom hudobnom nástroji. Obaja bratia aj sestra drilovali klavír a všetci totálne skrachovali. Naši boli z toho zúfalí, mňa pre istotu dali na husle. Po štyroch rokoch som aj ja skrachoval, chvíľu som sa ešte pokúšal naučiť sa hrať na trúbke, ale ani z toho nič nebolo.

Predsa sa ťa len musím opýtať na prvé lásky. Na strednej škole to patrí k životu. Páčili sa ti dievčatá? Mal si frajerku?

Do triedy so mnou chodila istá Zuza Šimková, tá sa mi páčila. Dnes sa volá Sternová a je váženou pani profesorkou na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity. A jej manžel Juraj, emeritný rektor Ekonomickej univerzity, je môj dobrý kamarát.

A odpoveď na druhú otázku?

Nemal som frajerku, asi som bol nejaký oneskorený... Prvú lásku som mal až na vysokej škole.

Cigarety?

Raz som si zapálil, pamätám si, že to bola džunka, dvakrát som si potiahol a zahodil som ju. A už potom nikdy viac.

Alkohol?

V tom čase nič. Ani len pivo.

Ako si zmaturoval?

Maturitný ročník bol pre mňa veľmi zlý. V marci mi zomrela mama. Dva týždne pred maturitou sme dostali otázky. A ja som s hrôzou zistil, že neviem odpovedať na nijakú. Povedal som otcovi, že je to so mnou zlé. Otec mi dovolil ostať týždeň doma, po-tom bol ešte jeden voľný týždeň – akademický. Takže dva týždne som nebol v škole a učil som sa deň-noc. Neuveríš, ale zmaturoval som na samé jednotky.

Prísť tak skoro o mamu je zlé. Ako ti to zasiahlo do života?

Mamin príbeh bol veľmi zvláštny, povedal by som, až mysteriózny. V roku 1951 ochorela na rakovinu. Znášala to ťažko, veľmi jej záležalo na nás deťoch. S mamou sa priatelil jeden bohoslovec, patril k nitrianskym misionárom verbistom, ktorých počas Barbarskej noci rozprášili. Raz prišiel za mamou do nemocnice a povedal jej: „Včera som sa za vás modlil a viete, čo sa včera na omši čítalo z Písma? Čítalo sa z Druhej knihy kráľov, to miesto, kde Ezechiáš ochorel na smrť, plakal a vrúcne sa modlil k Pánovi, ten ho uzdravil a pridal k jeho veku ešte pätnásť rokov.“ Mama vtedy povedala, že ešte pätnásť rokov by prijala, deti odrastú, bude im ľahšie. A toto sa presne naplnilo, uzdravila sa a žila ešte pätnásť rokov.

Bol si na jej smrť pripravený?

Aj keď si myslíš, že si na smrť blízkeho človeka pripravený, vždy ťa to zaskočí. Na jeseň jej už začalo byť veľmi zle. Ôsmeho decembra, to bol jej veľký sviatok, Nepoškvrnené počatie Panny Márie, šla na kontrolu a potvrdilo sa, že sa jej rakovina vrátila a že prognóza je zlá. S každým z nás sa porozprávala, rozlúčila sa, urobila ešte svoju celoživotnú spoveď a potom nás už len poprosila, aby sme na ňu brali ohľad, že sa už chce sústrediť... Myslím, že svoje posledné chvíle prežívala pokojne a vyrovnane, bol to dôsledok jej čistej a hlbokej viery. V sobotu 26. marca 1966 sa vydávala moja sestra, mama na jej svadbu už nemohla ísť, už len ležala... V noci zo soboty na nedeľu sestra nebola doma, spali s manželom v hoteli, ja som spal v maminej izbe, lebo už sme ju nemohli nechávať samu. Zrazu som sa zobudil na to, že mama hovorí: „Dusím sa.“ Pánboh ju zrejme chcel ušetriť od toho ťažkého umierania na rakovinu pľúc, zomrela náhle.

Silný zážitok.

Bol som na mamu dosť fixovaný. Spomínam si, keď sa jej stav zhoršoval, išiel som raz okolo cintorína a vôbec som si nevedel predstaviť, že zakrátko tu bude ležať moja mama... Je taká viera, že po smrti duša ešte nejaký čas prebýva v tele, dá sa to vycítiť. Boli sme pri nej všetci, prišli aj kňazi, zapálili sme sviece, spolu sme sa modlili... Ale potom, keď som stál v márnici pri jej mŕtvom tele, odrazu som pochopil, že toto už nie je moja mama. Zrejme som spoznal tú veľkú pravdu, že jej duša je už inde a toto je už len telesná schránka, ktorá bude uložená do zeme.

Ján Štrasser

František Mikloško. Rozhovory o dobe a ľuďoch

vydavateľstvo SLOVART 2016

Zobraziť diskusiu (0)