V roku 1208 vyhlásil pápež Innocent III. križiacku výpravu proti katarom na juhu Francúzska, ktorej sa zúčastnilo mnoho európskych šľachticov. Jednou z prvých obetí výpravy bolo mesto Béziers v oblasti Languedoc, bašte katarov. Žilo v ňom aj mnoho katolíkov a tak sa rytieri pred začatím obliehania pýtali pápežského legáta Arnauda Amauryho, ako by mali po prelomení hradieb rozlíšiť sektárov od pravých kresťanov. Amaury im nariadil: „Pobite ich všetkých, Boh si tých svojich spozná.“ Križiaci jeho neľudskú radu skutočne poslúchli a po dobytí mesta zmasakrovali asi 20 000 ľudí.

O takmer osemsto rokov neskôr sa v cirkevnom a nemocničnom komplexe Mugonero v malom africkom štáte Rwanda tiesnilo približne 2 000 utečencov z kmeňa Tutsiov. Hľadali tu útočisko pred masakrovaním zo strany väčšinového kmeňa Hutuov, ktoré sa práve rozhorelo po celej Rwande. Medzi utečencami bolo aj sedem evanjelických pastorov, ktorí sa rozhodli napísať list svojmu predstavenému, pastorovi Elizaphanovi Ntakirutimanovi a poprosiť ho o pomoc. List, napísaný trasúcou sa rukou, sa zachoval dodnes:

Náš drahý vodca, pastor Elizaphan Ntakirutimana, pozdravujeme Vás! Želáme Vám silu pri všetkých týchto problémoch, ktorým čelíme. Chceli by sme Vám oznámiť, že sme sa dopočuli, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú. Preto Vás žiadame, aby ste v našom mene zasiahli a prihovorili sa u starostu. Veríme, že s Božou pomocou, pretože Vám zveril vedenie tohto spoločenstva veriacich, ktoré má byť vyhubené, bude Vaša intervencia vysoko ocenená podobne, ako keď Ester zachránila Židov. Vzdávame Vám úctu (s. 46).

Písal sa 15. apríl 1994. O deň neskôr prišla pastorova odpoveď:

Musíte byť vyhladení. Boh Vás už nechce (s. 32).

Následne vtrhli do komplexu Mugonero hutuskí vojaci, policajti a milicionári a strelnými zbraňami, granátmi i mačetami pozabíjali všetkých 2 000 Tutsiov. Masaker prežili iba dvaja ľudia, ktorým sa podarilo z Mugonera ujsť a neskôr o týchto udalostiach podali svedectvo. Vďaka nim sa v pamäti ľudstva zachovali slová duchovného, ktorý v spomínaný aprílový deň dohliadal zo svojho terénneho auta na systematické vyvraždenie vlastnej kongregácie.

Tieto dva výroky vysokopostavených kresťanských hodnostárov som uviedol s cieľom poukázať na skutočnosť, že masové vyvražďovanie nevinných civilistov sa v mnohých prípadoch (či už sa to niekomu bude páčiť, alebo nie) dialo a deje aj s požehnaním a výraznou účasťou cirkvi. Philip Gourevitch vo svojej knihe s názvom Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú, uviedol niekoľko takýchto príkladov, z ktorých sa vám skutočne obráti žalúdok. Autor sa zhováral s duchovným, ktorý otváral dvere svojho kostola všetkým Tutsiom len preto, aby následne mohol hrdo hlásiť vojakom kmeňa Hutu, koľko „švábov“ z ich zoznamov je pre nich pripravených v jeho chráme. Videl mníšky, odsúdené za vraždenie veriacich tutsijského pôvodu. Príbehy tak obludné, že vám z toho hnusu bude pri čítaní jednotlivých riadkov naskakovať husia koža.

Pomník z mŕtvych tiel

Po zastavení genocídy vďaka vojakom Rwandského vlasteneckého frontu (RPF) v júli 1994 sa nová vláda rozhodla ponechať niektoré miesta masakrovania Tutsiov v pôvodnom stave ako pomníky a odstrašujúce príklady toho, čoho sú ľudia schopní. Jeden z nich sa nachádzal v kostole v Nyarubuye vo východnej Rwande, kde boli povraždené tisíce Tutsiov.

Masakre riadil samotný starosta, za pomoci ďalších vysokopostavených občanov. Tento pomník navštívil Philip Gourevitch medzi prvými po svojom príchode do Rwandy v máji 1995. Svoje pocity z návštevy tohto chrámu hrôzy priblížil čitateľovi hneď v úvode recenzovanej publikácie. Snažil sa zachytiť celkovú atmosféru miesta, kde našlo smrť toľko mužov, žien i detí, a ich mŕtvoly tam stále ležali, väčšina z nich presne v takom stave, v akom ich objavili vojaci RPF. Autor tu prostredníctvom šokovej terapie uvrhne čitateľa do víru všetkých tých ohavností, ktoré sa v Rwande odohrali. Doslova vás hodí do vody, lenže tá voda je červená a plná mŕtvych tiel – ako Viktóriino jazero na jar 1994, keď doň rieka priplavila zmasakrovaných Tutsiov.

Obraz hrôzy je opísaný veľmi plasticky:

Podlahu pokrývalo aspoň päťdesiat zväčša rozložených mŕtvol, zhúžvaných vo svojich šatách, ich veci porozhadzované po miestnosti a roztlčené. Lebky dosekané mačetami sa povaľovali kade-tade. Boli zabití pred trinástimi mesiacmi a odvtedy s nimi nik nehýbal. Tie celistvejšie postavy sa veľmi podobali na ľudí, ktorými kedysi boli. Mŕtvych v Nyarubuye nepochovali, ale ponechali na mieste ako pamiatku. Ležali tam na zemi, tak intímne vystavení. Čo iné sa tu vlastne dalo na prvý pohľad vidieť? Biblia premočená od dažďa na jednej mŕtvole, či tenisky značky Converse vytŕčajúce z niečej panvy... Myslím, že tí mŕtvi Rwanďania vo mne zostanú navždy (s. 19 – 20).

Úvod publikácie na mňa zapôsobil najsilnejším dojmom, pretože v ňom autor predstavil osudy niekoľkých Tutsiov, ktorým sa akoby zázrakom podarilo vyhladzovanie prežiť. Ich príbehy sú desivé, ale práve táto skutočnosť má za následok to, že knihu neodložíte, až kým nedočítate jej posledný riadok. Budú vás sústavne sprevádzať veľmi silné emócie – ľútosť, smútok, opovrhovanie, hnev či nenávisť.

Z knihy cítiť autorovu úprimnú snahu vykresliť genocídu v Rwande objektívne, a zároveň kriticky. Má na túto neľahkú úlohu všetky predpoklady – v priebehu troch rokov (1995 – 1998) strávil v Rwande niekoľko mesiacov, nahral stovky hodín rozhovorov s vysokopostavenými politikmi, s dôstojníkmi RPF, s predstaviteľmi extrémistickej Hutuskej nadvlády, s príslušníkmi inteligencie i s obyčajnými hutuskými roľníkmi a tutsijskými chovateľmi dobytka, ale aj s humanitárnymi pracovníkmi OSN a s vedúcimi cirkevných obcí v Rwande. Slovo dostali obete i vrahovia.

Kniha je rozdelená na dve časti, ktoré majú spolu 22 kapitol a 368 strán. V prvej časti sa autor sústredil najprv na zobrazenie Rwandy v 20. storočí pred vypuknutím genocídy a následne detailne zmapoval priebeh vyhladzovania kmeňa Tutsiov od apríla do júla 1994. Súčasťou kapitoly je aj rozsiahly historický exkurz do dejín Rwandy, pričom najpodrobnejšie predstavil obdobie belgickej koloniálnej nadvlády a následný vývoj krajiny v období po vyhlásení nezávislosti (1962). Historické fakty sú vhodne dopĺňané príbehmi ľudí, ktorí prežili genocídu a text tak robia pútavejším pre čitateľa. V druhej časti autor opísal život v Rwande po skončení genocídy, keď sa k moci dostali predstavitelia RPF na čele s generálom Paulom Kagamem. Autor zobrazuje chaos, v akom sa Rwanda ocitla – pokračujúca občianska vojna, návrat Tutsiov a útek miliónov Hutuov z Rwandy zo strachu pred odvetou za vyhladzovanie, život Rwanďanov v utečeneckých táboroch OSN za hranicami krajiny, ale aj ťažkú vnútropolitickú situáciu Rwandy v druhej polovici 90. rokov, keď bola najchudobnejším štátom sveta.

Prípravy na genocídu

Za veľmi dôležité považujem kapitoly, v ktorých autor jasne ukázal, že genocída bola plánovaná a systematická a že v žiadnom prípade nešlo o „výbuch hnevu ľudových más“, ako sa to neskôr snažili prezentovať extrémistickí Hutuovia žijúci v exile. Najbližší spolupracovníci hutuského prezidenta Rwandy Juvénala Habyarimanu spolu s vysokými vojenskými dôstojníkmi niekoľko rokov plánovali vyhladenie menšinovej populácie Tutsiov (pred genocídou tvorili asi 14 % obyvateľstva Rwandy) a čakali len na vhodný okamih. Tým bolo zostrelenie lietadla nad hlavným mestom Kigali, v ktorom okrem Habyarimanu letel aj prezident susedného štátu Burundi.

Už mesiace predtým boli na masakre trénované polovojenské hutuské milície interahamwe, bezpečnostné služby spisovali zoznamy všetkých Tutsiov a politicky umiernených Hutuov v Rwande a takisto dramaticky stúpol dovoz mačiet z Číny do Rwandy, pričom bolo jasné, že ďaleko prevyšuje dopyt v poľnohospodárstve a lesníctve. Od roku 1993 pôsobila v Rwande pomocná misia OSN (pod skratkou UNAMIR) a jej veliteľ, kanadský generál Roméo Dallaire, dostával správy, že sa v Rwande chystá vyhladzovacia vojna. Tieto informácie boli získané od spoľahlivých ľudí z prostredia armády a bezpečnostných zložiek Rwandy a hoci im Dallaire prikladal veľkú vážnosť, v OSN ostávali k jeho prosbám o rozšírenie kompetencií misie UNAMIR hluchí.

Kniha je zároveň veľkou obžalobou OSN a Západu, ktorí mali možnosť genocíde zabrániť, alebo ju aspoň zastaviť, ale neurobili tak. Gourevitch si nedáva servítku pred ústa a to je dobre. Niektoré zlyhania vysokých predstaviteľov OSN a západných štátov kritizuje priamo, iné pomocou sarkazmu a irónie, ale vždy veľmi trefne. Nechá čitateľa, aby si položil otázku, ako je možné, že medzinárodné spoločenstvo na konci 20. storočia neurobilo nič, aby zastavilo najhroznejšiu genocídu od konca druhej svetovej vojny a vzápätí mu pomôže s odpoveďou. Krv na rukách má napríklad francúzsky prezident François Mitterrand, ktorého syn obchodoval so zbraňami a dodával ich aj Hutuskej nadvláde v Rwande. Preto Francúzsko nepodniklo žiadne kroky na obranu Tutsiov a, naopak, neskôr dokonca zriadilo v časti Rwandy tzv. bezpečnú zónu, kde však de facto chránilo hutuských vrahov pred postupujúcou armádou RPF.

OSN v prípade Rwandy fatálne zlyhala dvakrát, čo Gourevitch právom považuje za úplné popretie hodnôt, na ktorých bola táto organizácia založená. Namiesto toho, aby humanitárna pomoc okamžite prúdila do Rwandy, kde tisíce dosekaných Tutsiov bez rúk a nôh potrebovali neodkladnú zdravotnú starostlivosť a tisíce malých detí ostali bez akejkoľvek opatery, zakladalo UNHCR utečenecké tábory v Zaire, ktoré sa stali útočiskom vraždiacich Hutuov. Vedúci predstavitelia OSN vôbec nebrali do úvahy, že humanitárna pomoc za miliardy dolárov smeruje do rúk členov milícií interahamwe, bývalým vládnym vojakom a tisícom ďalších Hutuov, ktorí práve spáchali najväčšie zverstvá od konca druhej svetovej vojny.

Tábory zla

Utečenecké tábory sa pod dohľadom OSN a rôznych mimovládnych humanitárnych organizácií v priebehu niekoľkých mesiacov zmenili na bašty hutuských extrémistov, ktorí boli dobre živení a vďaka prekvitajúcemu čiernemu trhu onedlho aj zásobení obrovským množstvom zbraní. Výsledkom bolo, že Hutuovia začali terorizovať aj tutsijskú populáciu Zairu a preniesli vraždenie do tohto štátu. Mnohí humanitárni pracovníci o tomto zvrátenom systéme vedeli a mohli len zatínať zuby, inak riskovali ukončenie ich misie, v horšom prípade guľku od extrémistických Hutuov (k takýmto prípadom skutočne došlo). Gourevitch, ktorý všetky tieto utečenecké tábory pre Hutuov osobne navštívil a rozprával sa s milicionármi i humanitárnymi pracovníkmi, došiel k záveru, že „tieto organizácie sa v prvom rade starajú o ochranu svojich mandátov a nie o ochranu ľudí“ (s. 295). Keď sa tisíce Hutuov žijúcich v táboroch opäť vyzbrojili a podnikali útoky na Tutsiov v Zaire i v Rwande, priznal zlyhanie OSN a humanitárnych organizácií aj americký prezident Bill Clinton (1998).

Pri čítaní tejto nesmierne dôležitej a vynikajúco napísanej publikácie sa nedá ubrániť porovnávaniu genocídy v Rwande s holokaustom počas druhej svetovej vojny. Vracia sa k nemu aj Gourevitch a je dobré uviesť niekoľko štatistík, aby sme si naplno uvedomili rozsah tohto šialenstva. V priebehu troch mesiacov (6. apríl – 4. júl 1994) bolo po celej Rwande zavraždených približne 800 000 – 1 000 000 Tutsiov a umiernených Hutuov. Rovnaký počet Židov bolo zabitých v neslávne známom nacistickom vyhladzovacom tábore Treblinka za 14 mesiacov! V Treblinke sa však vraždilo v plynových komorách, kým vyhladzovací proces v Rwande bol väčšinou technologicky nenáročný – vykonaný prevažne mačetami. Za menej ako sto dní odišlo z povrchu zemského 75 % tutsijskej populácie Rwandy a niet pochýb o tom, že ak by vojaci RPF nedobyli hlavné mesto Kigali, vyhladzovacia vojna by bola zavŕšená až zabitím posledného živého Tutsiho. Za tichého súhlasu celého sveta.

Súčasťou misie OSN UNAMIR (1993 – 1996) bolo aj Slovensko.

Martin Konečný

Text sme prebrali z www.historyweb.sk

Philip Gourevitch: Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú. Príbehy z Rwandy.

Premedia 2016

Preklad: Ľubomíra Kuzmová

368 strán.

Zobraziť diskusiu (0)