Tajomstvo rozťatej lebky

Gaël Faye, francúzsko-rwandský spisovateľ a hudobník, po Malej krajine pripravil ďalší sugestívny príbeh návratov a bolestných odhalení.

Milanova matka Venancia má rwandský pôvod, ale o starej vlasti nerozpráva, je pre ňu tabu. „Minulosť mojej mamy zostala za zatvorenými dverami.“ Prišla do novej vlasti ešte v roku 1973 a snaží sa byť dokonalou Francúzkou. Vedie obchod s oblečením a manželovi rodičia ju po čase oceňujú – hoci boli prekvapení výberom partnerky svojho syna, nakoniec ju ľúbia ako vlastnú.

Rwanda sa v úspešnej stredostavovskej rodine pripomenie, keď sa krátko pred začiatkom nového školského roka objaví mamin údajný synovec Claude. Má dvanásť rokov, a je teda v rovnakom veku ako Milan. Hrubý obväz mu zakrýva časť vyholenej hlavy. Po francúzsky vôbec nevie.

Milan si svojho príbuzného obľúbi. Vidí v ňom brata, po ktorom vždy túžil. Uvádza ho do svojho sveta cédečiek, hier a spolužiačok. Keď sa Claude prebúdza uprostred hrozných snov, objíme ho, až sa ich dych postupne zosúladí. Claude však zmizol zo života Milanovej rodiny tak rýchlo, ako doň vošiel. V Rwande totiž našli jeho príbuzných, ktorí zostali po genocídnom vraždení nažive.

Už nie som sám

Po niekoľkých rokoch sa všetko otáča. Šestnásťročný Milan po rozvode rodičov odchádza s matkou do krajiny predkov. V Kigali rýchlo zistí, že v Rwande je všetko inak. Prvýkrát vidí rwandskú starú mamu. Hoci ho na privítanie objíme, s dcérou si odriekajú len sviatočné frázy určené v miestnej kultúre na stretnutia s príbuznými.

Milan sa do Rwandy vracia viackrát. Spoznáva miestne zvyky. Spolu s Claudom (nakoniec sa z neho vykľuje matkin brat) objavujú subkultúry mladých. Všíma si ambície krajiny zotavujúcej sa z krvavých šialenstiev. Prostredníctvom Stelly, dcéry matkinej priateľky, načúva príbehom kmeňovej nenávisti. Už chápe aj to, kde sa vzala hnisajúca rana na Claudovej hlave. Ako študent práva navštevuje Rwandu, aby sa zúčastnil gacaca – ľudových súdnych tribunálov s aktérmi vraždenia Tutsiov. Snaha obnoviť spravodlivosť je chvíľami zúfalá, ale bez nej by sa ľudia úplne zbláznili. Všetci túžia aspoň po kúsku presvedčenia, že zlo býva potrestané a smrť nevinných si zasluhuje aktivitu preživších…

Milanovi Rwanda mení priority a celý život. Zahadzuje staré dôležitosti a objavuje nové. Vie len jedno: „Nie som sám. Už viac nie som sám.“

Faye rozpráva veľmi prostým spôsobom. Aj vďaka tomu sú emócie obnažené a nakoniec ešte silnejšie. Príbeh je plný kontrastov. Niektoré z protikladov sa stali až životu nebezpečnými. Neistá je budúcnosť odpustenia. Ešte menej istá ako obnova zdevastovaného hlavného mesta či budúce ambície miestnych mladých.

Jakaranda ukazuje nezmerateľnú silu utrpenia. Krivdy môžu na svojom vrchole (keď sa rabuje a vraždí) trvať len hodiny a dni. Ich následky sa nakoniec usadia v celých generáciách a postihnú všetkých. Nikto nemôže od nich utiecť. Neexistuje bezpečná možnosť dištancovať sa alebo vyhlásiť vec za vyriešenú. Na toto všetko by mali myslieť tí, ktorí ľahkovážne spúšťajú špirály nenávisti, štartujú pogromy alebo hocijakým iným spôsobom kašlú na hodnotu ľudských životov.

Gaël Faye: Jakaranda

Preložila Renáta Koutenská

Tatran, 2026

Zobraziť diskusiu (0)