Keď v roku 1933 Orwell vydal svoju prvú knihu Na dne v Paríži a v Londýne (Down and Out in Paris and London), ihneď sa stal spisovateľom. Čoskoro nato, v pomerne rýchlej súslednosti, nasledovali tri romány. Ešte v decembri v roku 1933 Orwell dopísal a odovzdal vydavateľovi rukopis Barmské dni, o rok na to dokončil prácu na rukopise Farárova dcéra, a v decembri 1935 odovzdal román Bože chráň aspidistru, ktorý nakoniec, napriek mnohým návrhom na rukopisné zmeny a apretáciu textu, v roku 1936 vyšiel.

Kritika na Orwellovu knihu nereagovala jednohlasne a k tomu ešte väčšina celého nákladu, spolu 3000 výtlačkov, zhorelo pri bombardovaní Londýna počas Druhej svetovej vojny.

V každom z týchto troch románov Orwell napadol konkrétnu dehumanizujúcu silu britskej spoločnosti. Román Barmské dni kritizuje anglický kolonializmus, vo Farárovej dcére si berie na mušku britský ortodoxný triedny systém, a trhovú ekonomiku kritizuje románom Bože chráň aspidistru. Tento román je Orwellovým najautobiografickejším dielom, ktorým sa v tridsiatych rokoch dotkol najintímnejších bodov svojej spisovateľskej a intelektuálnej činnosti.

V roku 1936 sa George Orwell presťahoval do Londýna a zamestnal sa v Booklovers´ Corner – antikvariáte, kde sa schádzali vtedy začínajúci autori a intelektuáli. Zážitky a dojmy z tohto obdobia použil i v tomto spomínanom románe, kde pomerne ostro satirizuje život neúspešného spisovateľa, za akého sa pravdepodobne vtedy Orwell sám považoval, a zároveň pomerne explicitne kritizuje pomery v Anglicku. Orwell vždy čerpal z vlastných zážitkov a bol presvedčený, že každé literárne dielo nejakým spôsobom odzrkadľuje spoločenské pomery, v ktorých sa zrodilo. Tridsiate roky vtedajšieho Anglicka boli poznačené hospodárskou krízou. Zavedenie trojitého britského zdaňovania po prvej svetovej vojne urýchlilo rozpredávanie pozemkov a nehnuteľností, a bránilo vyšším vrstvám v investíciách, narastala nezamestnanosť, a tým i nepriateľstvo voči prisťahovalcom z Írska, britských domínií a európskeho kontinentu.

Hlavný hrdina románu Bože chráň aspidistru, začínajúci spisovateľ Gordon Comstock, sa usiluje vyriešiť si osobnú diabolskú dilemu. Pracovať v reklamnej firme a zapredať tak svoj literárny talent prosperujúcemu biznisu, žiť pohodlne bez finančných problémov, alebo písať a pravdepodobne zomrieť od hladu. Gordon opustí svet peňazí, pokúša sa písať, pričom využíva a zneužíva pomoc celej svojej rodiny a priateľov, aby nakoniec predsa len skončil v reklamnej firme a začal viesť život poslušného anglického malomeštiaka. I on si vystaví do okna, tak ako sa patrí, kvetináč s aspidistrou, domácou kvetinou, ktorá napriek svoje ošklivosti prežije akékoľvek bezútešné obdobie. Reprezentuje tak príslovečnú anglickú odolnosť voči nepriazni osudu so zovretými perami (a stiff upper lip) a úsilie za každú cenu zachovať spoločenské dekórum. Všetko toto, pravdaže, za cenu potlačenia akéjkoľvek tvorivej sily a umlčania talentu.

Román Bože chráň aspidistru je založený na hrdinoch, ktorých Orwell skutočne poznal. Najmä ženské hrdinky tentoraz vykreslil lepšie ako v predchádzajúcom románe Farárova dcéra. Postavu praktickej, citlivej a milujúcej Rosemary vytvoril na základe niekoľkých žien, s ktorými sa v tomto období Orwell stýkal, vrátane Eileen O´Shaughnessyovej, svojej prvej manželky. Postavu Julie vytvoril na základe svojej sestry Avril.

Koncept a odkaz románu Bože chráň aspidistru je zložitejší, ako sa na prvé prečítanie zdá. Peniaze a honba za nimi vedú v konečnom dôsledku k záhube jednotlivca i spoločnosti. Akoby autor už vtedy správne tušil blížiace sa nebezpečenstvo fašistickej mašinérie, ktorú roztáčal, a plnil si vrecká s čoraz väčšou aroganciou medzinárodný zbrojársky priemysel. Svoje politické vyhlásenie vyjadril Orwell v románe pasážou z Biblie z Prvého Listu Korinťanom (13), v ktorom „oslávil“ peniaze, a nie lásku zámenou týchto dvoch slov.

Orwell bol politický autor, jeho hlavnou zbraňou bolo písanie. Bol výborným esejistom a novinárom, no už slabším beletristom. Celý život sa o svojich románoch z 30-tich rokov vyjadroval negatívne a nakoniec požiadal, aby počas jeho života nevyšli nikdy v reedícii.
George Orwell písal len o tom, čo poznal a videl na vlastné oči, písal pravdu často neľahko získavanou vlastnou skúsenosťou. Jeho štýl je jasný a zrozumiteľný. Veril, že sloboda neznamená hovoriť ľuďom, čo chcú počuť, ale naopak, to, čo nechcú alebo nedokážu vidieť vlastnými očami Hovoriť pravdu totiž závisí od osobnej odvahy. Nie každý ju má.

Orwell, ako sa ukázalo, patril k tej malej skupine odvážnych, jeho génius spočíval v kombinácii jeho radikalizmu a konzervatizmu, politickej ospalosti a nespavosti, humanizmu a mizantropie. Bol kontraverzný vo všetkom, v čo veril i o čom písal. Dožadoval sa revolučných zmien, ale i zachovania monarchie, s nenávisťou písal o súkromnom anglickom školstve, no syna dal do prestížnej londýnskej školy, bál sa toho, po čom najviac túžil - budúcnosti. Akoby bol pomýleným Toryom. No je to práve táto jeho protirečivosť, ktorá ho robí zaujímavým autorom.
Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)