Hold pravému odhodlaniu

V románovom rozprávaní režisérky a herečky Laetitie Colombaniovej je jedna z hrdiniek reálnou historickou postavou. Blanche Peyronová pred sto rokmi ako dôstojníčka Armády spásy vybudovala v Paríži Palác ženy. Spolu s manželom najprv bojovala o spoločenské uznanie charitatívnej organizácie, ktorú si mnohí mýlili s pochybnou sektou.

„Francúzsko s katolíckou tradíciou sa s nedôverou pozeralo na protestantskú armádu, ktorá v ňom rozťahovala krídla. Jej dôstojníkov prenasledovali v celej krajine. Vítali ich kameňmi, päsťami, kopancami. Tĺkli ich, hádzali do nich kamene, oblievali horúcou vodou.“

Blanche, nivočená vlastnými chorobami a starosťami o deti, s mimoriadnou húževnatosťou premenila opustený hotel na azyl pre ženy zo spoločenských periférií. Povedané rečou súčasnosti, spojila manažérsky talent s mimoriadnymi foundraisingovými schopnosťami. „Veď pravosť odhodlania sa meria veľkosťou nebezpečenstva.“

Ženský domov dodnes existuje. Po storočí sa Paríž mnohorakým spôsobom zmenil, ale v útrobách veľkomesta žijú stále tisícky sklamaných, extrémne chudobných žien bez rodinného zázemia, práce a vyhliadok.

Okrem sexuálne zneužívaných, psychicky zdeptaných či zradených pribudli imigrantky vyhnané z vlasti vojnou alebo iným prenasledovaním. Ich nádeje sa často rozsýpajú a z očakávania lepšieho života je jedno obrovské sklamanie. Izbietka v ženskom domove je prvým náznakom krajšej budúcnosti.

Víťazky na strane bezbranných

O dnešné ženy v kríze sa špeciálnym spôsobom stará druhá ženská postava. Štyridsiatnička Soléne je z dobrej rodiny. Býva v krásnom byte a má rozbehnutú právnickú kariéru. Napriek tomu vyhorí a upadá do depresie.

Na radu psychiatra vyskúša dobročinnosť ako jednu z únikových ciest z osobnej krízy. Aj to má vraj byť možnosť, ako sa oslobodiť od vlastných bremien.

„Treba vyjsť zo seba, obrátiť sa k druhým, nájsť si dôvod, prečo ráno vstať z postele. Človek musí byť niečomu alebo niekomu užitočný.“

Na základe inzerátu zakotví práve v ženskom domove ako verejná spisovateľka. Klientkam spisuje vážne listy a stáva sa ich ombudsmankou. Prelomiť nedôveru chvíľu trvá. Párkrát chce zutekať a „užívať“ si depresiu vo svojom elegantnom byte.

Vytrvá a bariéry medzi ňou a obyvateľkami domova padajú. Objavuje v sebe netušenú empatiu. Zvoľňuje spôsoby, zbavuje sa zbytočných vecí i ohľadov. A dokonca vďaka kurzu zumby objaví v sebe zmysel pre rytmus. „Pripadá si ako polárny medveď vypudený zo svojho brloha, prebúdzajúci sa zo stavu malátnej otupenosti, v ktorom žil celé dlhé mesiace. Ako Kráska v spiacom lese prebudená zo storočného spánku.“

Román je sociálnou sondou aj literárnou poctou hrdinkám, ktoré húževnatosťou zachraňujú iné životy a nepremárnia ani tie svoje. Je pravda, že autorkin štýl je miestami poznačený až pátosom a snahou vzdať dôstojný hold víťazkám. Pri návrate do príbehu Blanche Peyronovej akoby sa viac dotýkala publicistiky než literatúry. Napriek týmto štylistickým limitom ide o podnetnú prózu upozorňujúcu na stále prítomné kruhy bezbrannosti až zúfalstva. Každý, kto prekročí hranice svojho sebectva a priblíži sa k ohrozeným, dosvedčuje trvanie humanity a zachraňuje nádej pre pokračovanie sveta.

Ozaj, Palais de la Femme so 630 izbami sa nachádza v 11. parížskom obvode na križovatke ulíc Rue de Charonne a Rue Faidherbe.

Laetitia Colombaniová: Víťazky

Preklad: Alexander Halvoník

Odeon, 2020

Zobraziť diskusiu (0)