Turecko-bulharské hranice, Ukrajina, Krym, Kosovo, tam všade je Eugen Gindl rovnako doma, ako v obciach, ktoré mali už čoskoro naveky pochovať vody Liptovskej Mary, či v dedine Veľké Borové. S ušami, ktoré slúžia ako diktafón, s očami, ktoré zastúpia dva objektívy najlepšej Leicy a s fenomenálnou sloňou pamäťou, ktorú ani náhodou nemožno vyjadriť v megabajtoch Eugen Gindl putuje svetom a všíma si všetko. Tento prierez jasne dokazuje, že Eugen Gindl myslí v nesmierne širokých súvislostiach, k čomu pridáva aj potrebnú dávku jasnozrivosti – práve to robí z jeho knihy výbornú učebnicu pre všetkých budúcich reportérov, a zároveň dokazuje, že „gindlovská reportáž“ je nenapodobiteľný žáner, ktorý hovorí vlastnou rečou, vlastnými slovami a sám za seba.

KUBLAJ CHÁN A MARCO POLO

So štábom ARD medzi Slovenskom a Ukrajinou

Herr Ruge je v Nemecku pojem. Na prvý pohľad tento obľúbený televízny reportér pripomína bielogvardejského dôstojníka, ale to, zdá sa, patrí k jeho imidžu. Za železnou oponou, najmä v bývalom Sovietskom zväze, strávil po páde Stalina viac času ako v Nemecku, hoci ho brežnevovské úrady ešte v šesťdesiatych rokoch nadlho vypovedali. Do Moskvy sa Herr Ruge ako stály korešpondent ARD vrátil až za Gorbačova.

Herr Ruge bývalý „ostblock“ pozná, ba čo viac, rád sa tu pohybuje. Nič ho tu príliš neprekvapí, nikomu sa nepodarí vodiť ho dlho za nos. Už dávno sa zbavil „západných“ predsudkov, nezaujímajú ho ani pikantné škandály a aféry. Ako najväčšiu senzáciu dokáže svojim divákom naservírovať postkomunistickú každodennosť. Exotiku všedného dňa ukrytú za nie príliš atrak­tívnymi kulisami.

Svoj posledný viacdielny seriál „Do Ruska a naspäť“ začal v Českej republike. Po desiatich dňoch koncom januára prišiel s celým štábom na Slovensko.

Osnovou seriálu Herr Rugeho boli hrani­ce. Hranice ako refrén členiaci púť cestovateľa. Hranice ako školské pomôcky publicis­tickej osvety: „Die geographische Ignoranz bei uns, in Deutschland, ist fürchterlich.“ Herr Ru­geho preto ani najmenej nezaujímala dedina, v ktorej po rozdelení Československa ostal kostol na jednej a škola na druhej strane hranice.

Zaujímala ho hranica, presnejšie hlavný hra­ničný priechod na diaľnici medzi Českom a Slovenskom. Uprostred týždňa, počas normálnej prevádzky. Na hranici sa pozhováral s posád­kami osobných áut i kamiónov. Vyspovedal col­níkov i pasovákov. Vymenil si pred kamerou české koruny za slovenské. Pohladkal vlčiaka vycvičeného na hľadanie drog. Herr Ruge má hranice rád.

Dokáže ako skúsený cestovateľ vychutnať ich jedinečnú, premenlivú atmosféru. Hranice nových štátov vo východnej Európe pokladá za sprievodný znak kontinentálnej integrácie: „To, čo sa zväčšuje, musí sa vnútorne diferencovať, inakšie by to ako systém nefungovalo. Verím, že aj táto hranica prispeje k zjednoteniu Eu­rópy.“

Keď sa Herr Ruge prešiel po Bratislave v noci, zdalo sa mu, že mesto je pekné. Na druhý deň predpoludním, hoci svietilo slnko, na­dobudol po prechádzke opačný dojem. Keď po­tom kameramanovi vydal príkazy, ktoré pohľady na Bratislavu má nakrútiť, svoje protirečivé dojmy nespomenul.

– Tak ako sa ti páčila Bratislava? – spýtal sa Herr Ruge kameramana, keď sa vrátil z terénu.

– Videl som už aj krajšie mestá, – povedal kameraman, – ale aj škaredšie.

– Sú mestá, – povedal Herr Ruge, – ktoré sa menia podľa nálady toho, kto sa na ne díva. Iba kamera ich vidí také, aké sú naozaj.

Tlmočník, ktorého Herr Ruge najal, navr­hol, aby tím ARD navštívil aj istého vplyv­ného politika.

– Nemecké médiá vytvárajú o Slovensku ne­priaznivý dojem. – vytkol činiteľ pánu Rugemu.

– Mohli by ste uviesť príklad? – spýtal sa Herr Ruge. – Prečo každý nemecký novinár musí spo­menúť, že naším premiérom je bývalý boxer? – odpovedal činiteľ protiotázkou.

– Je pravda, že premiér bol boxerom? – spý­tal sa Herr Ruge.

– Boxoval, ale iba ako dorastenec – povedal činiteľ. – Nechápem, prečo profesionálni žurnalisti, ak majú dobré úmysly, zneužívajú triviálne stereotypy.

– Práve preto, že sú profesionáli. Vedia, že čitatelia majú stereotypy radi. Stereotypom dôverujú. Záleží však, ako sa nositeľ stereotypu správa. Ak sú jeho činy pozitívne, stereotyp ich umocní. Ak sú však negatívne...

– Rozumiem, – prerušil Herr Rugeho vysoký činiteľ, – chcete, aby som vám dodal informácie, názov klubu, za ktorý premiér boxoval, zistím koľkokrát zvíťazil na body, koľkokrát K.O...

– Mein Herr, – prerušil činiteľa Herr Ruge, – dodatočné podrobnosti kúzlo stereotypu zabíjajú. Chcete vytvárať priaznivý obraz o Slovensku. Pomôžte nám vytvárať stereotypy nové...

Poradca tímu, ktorý na rozdiel od tlmoční­ka nadržal skôr opozícii, zoznámil Herr Ru­geho so šarmantným oponentom vládnej koalí­cie. Hodnú chvíľu hovoril o chronickej nestabilite strednej Európy.

– Vaša nestabilita – povedal napokon Herr Ruge – je produktívna. Vaše váhanie, na ktorú stranu sa pridať, ešte dlho ostane vaším najcen­nejším tovarom. Ste bublinou pod sklíčkom libely. Ste jazýčkom na váhe. Keď sa rozhodnete tak alebo onak, prestanete byť zaujímaví.

Opozičný politik si pozorne vypočul tlmoč­níkov preklad z nemčiny a povedal:

– Raz sa aj tak budeme musieť rozhodnúť.

– Žiaľbohu, – povedal Herr Ruge, – rozhod­nutie vás však rozdelí na dva tábory, jedni budú tvrdiť, že to bolo privčas, druhí, že to bolo prine­skoro. Nostalgicky budete spomínať na dobu, keď ste ešte mali slobodu – voľby.

Herr Ruge chápe, že štáty bývalého ostbloku si veľmi zakladajú na tom, aby ich svet nepokladal za zaostalé. Vie však i to, že mo­dernosť sa naučili vynachádzavo predstierať. Naučil sa, že to najmodernejšie sa neraz skrýva za lešeniami a ochrannými plachtami stavbárov a počas dlhých rokov výstavby starne. Herr Ruge na svojich cestách filmoval i mnohé fabriky bez lešení, skoro vždy sa však ukázalo, že pod mo­dernou škrupinou sa skrývajú predpotopné, tech­nologicky zaostalé zariadenia.

Na Slovensku sa Herr Ruge chcel vyhnúť jednému i druhému, ale neuspel. Tlmočník ho po porade s kýmsi nakriatol, aby navštívil ke­dysi chýrny závod na výrobu spotrebnej, ale i špeciálnej elektroniky. Fabrika navonok ešte i dnes vyzerá ako z prospektu. Keď ju navštívi­li, zistili, že výroba sa už dávno utlmila, pra­covníkov poprepúšťali a po pustých budovách sa pohybuje iba kopa údržbárov. Pracovník zodpovedný za útlm výroby sa posťažoval, že kvôli údržbe objektov musia zamestnávať čo­raz viac ľudí. Keď to tak pôjde ďalej, o pár ro­kov ich bude toľko, ako pracovníkov v čase, keď bol závod ešte v plnej prevádzke. Herr Ruge sa dozvedel aj to, že hodnota privatizač­ného kupónu klesla v priebehu posledných dvoch rokov z tisíc slovenských korún na tri­dsať.

– Prečo fabriku nik neprivatizoval? – spýtal sa Herr Ruge.

– Lebo vyrábala tovar, ktorý nejde na odbyt – odpovedal pracovník – a na vývoj konkurencieschopných výrobkov nemá nik dosť peňazí.

– Siemens i Grundig také výrobky majú. Mohli by ich vyrábať aj tu.

– Zo Siemensu tu boli, ale cena sa im zdala byť privysoká.

– Prečo ste nespustili? – pýtal sa Herr Ruge.

– Národný majetok nemôžeme predávať za­darmo.

– Prečo? – počudoval sa Herr Ruge. – Ľudia by sa vrátili do zamestnania, štát by dostával dane... Takto musí platiť údržbárov a podporovať nezamestnaných.

O pár hodín neskoršie, keď v aute prišla reč na to, kedy sa štáty ostbloku odrazia od ekonomického dna, Herr Ruge poznamenal:

– Kto sa chce odraziť od dna, musí sa oslobo­diť od bremena, ktoré ho na dno stiahlo. Ak sa pustí do vyjednávania s rybami, aby bremeno od neho odkúpili, je to jeho vec. Vyjednávať však môže iba tak dlho, kým mu vystačí dych. Potom sa musí rozhodnúť, buď sa utopí, alebo sa zbaví bremena a z posledných síl vypláva na hladinu, kde ešte dlho bude lapať dych.

Zvukár, ktorý doteraz mlčal, zrazu pozna­menal:

– Keď mu budú dodávať vzduch, vydrží sa jednať dlhšie.

– To je pravda – prikývol Herr Ruge – ale dnes už ani vzduch nie je zadarmo.

Herr Ruge, verný pravidlu o účinnosti ste­reotypov, rozhodol sa navštíviť chýrny zbrojársky závod, pýchu slovenského priemys­lu, o ktorom sa už vo svete veľa popísalo. V zá­vode okrem iného vyrábajú aj inovované tanky. Pracovník oddelenia, poverený informovaním zahraničných novinárov, sa pochválil, že tanky idú dobre na odbyt. Povolenie na nakrúcanie v hale, kde sa tanky montovali, však nedokázal na riaditeľstve vybaviť.

– Ak vaše tanky idú naozaj dobre na odbyt – povedal mrzuto Herr Ruge – potom svet tajomstvo vašej zbrojovky už pozná.

Po obede v neďalekom hoteli sa Herr Ruge začítal do výstrižkov, ktorými ho archív ARD pred cestou na Slovensko vybavil. Po chvíli po­krútil hlavou:

– Slovensko patrí k najväčším vývozcom zbraní na svete, je na jedenástom mieste. Pri­tom čítam, že osemdesiat percent zbrojárskej výroby sa po revolúcii utlmilo. Na ktorom mies­te medzi vývozcami zbraní bolo Slovensko pred revolúciou?

– Nevrátime sa do fabriky? – spýtal sa kame­raman.

– Nie – odpovedal Herr Ruge – paradox, kto­rý sme objavili, vzruší našich divákov viac, keď si tie tanky budú musieť predstaviť.

Ešte pred cestou do Ruska a naspäť si Herr Ruge prečítal reportáž o Slovensku vo veľkom zemepisnom magazíne GEO. Autor, skúsený publicista, navštívil podtatranskú obec Štrba a po trojtýždennom pobyte napísal o svojich dojmoch reportáž. Reportáž s dvadsiatimi fa­rebnými fotografiami uverejnilo GEO pod titul­kom: „Ein Dorf wird suverän.“ Život tejto dedi­ny, spravovanej múdrym starostom, autora doslova nadchol. „Pokiaľ ide o kvalitu života a medziľudských vzťahov – napísal – nemá Štrba na Západe páru.“ Na základe tejto reportáže po­núkli dva tucty starostov z rôznych západoeu­rópskych dedín družobné vzťahy. Starosta si po dlhom vyberaní zvolil švajčiarsky Svätý Móric. Herr Ruge sa chcel s múdrym starostom, ktorý je zároveň predsedom čoraz vplyvnejšej organi­zácie Združenia miest a obcí Slovenska (má vyše 2500 členov), zoznámiť.

Štrba, s končiarmi Vysokých Tatier v pozadí, vyzerá malebne. Pravdaže, iba z patričného odstupu. Zblízka návštevník vidí na prvý pohľad celkom obyčajnú slovenskú dedinu. Zopár zvlášt­ností však Herr Rugeho zaujalo: posilňovňa kul­turistov, v ktorej cvičili aktivisti dedinského zboru dobrovoľnej polície, prevažne študenti, jeden chce byť právnikom, druhý bankárom, tretí programá­torom. Rómovia, ktorí v službách obce usilovne opravovali cestu.

Súkromné cestovné kancelárie. Dedinská káb­lová televízia s pravidelným pestrým programom, najúčinnejší nástroj starostu pri spravovaní obce. Na Herr Rugeho urobila dojem i úprimná viera Štrbanov v budúcnosť. Istota, že im štát vráti tat­ranskú dolinu, ktorú ich otcovia spravovali od nepamäti, i odhodlanie, že už čoskoro budú žiť z turistiky a najmä z agroturistiky.

Starosta Štrby a šéf ostatných starostov Slo­venska Michal Sýkora je presvedčený, že miest­ne samosprávy sú v súčasnom období motorom demokracie.

– Demokratizácia života sa dovŕši zdola, pretože život je predobrazom, nie zrkadlom zá­konov.

Herr Rugemu sa starosta Štrby páčil:

– Tento muž to ďaleko dotiahne. Môže sa mu však stať, že úspešná decentralizácia ho časom vynesie do centra. Vtedy pochopí, že aj decen­tralizácia má svoje hranice, a začne ju brzdiť.

– Ty myslíš vždy na najhoršie, – napomenula manžela Frau Ruge.

– Im Gegenteil, – ohradil sa Herr Ruge, – náš starosta má zmysel pre rovnováhu. Už dnes vie, že život je i zrkadlom, nielen predobrazom zá­konov.

Pri kúpeľoch Vyšné Ružbachy, v Zamagurí, zíva opustený kameňolom. V kame­ňolome stojí niekoľko desiatok travertínových sôch. Z diaľky pripomínajú prehistorické megality, zblízka návštevník vidí, že sochy, vyda­rené, nedokončené i pokazené, vznikli pomer­ne nedávno.

Od sprievodcu sa Herr Ruge dozvedel, že sochy vznikali počas sochárskych sympózií, ktoré ešte za hlbokého socializmu financovalo Minis­terstvo kultúry. Každé leto sa tu schádzalo niekoľko sochárov z oboch strán rozdeleného sveta. Každý dostal kocku travertínu a mohol začať tesať. Najviac sôch vzniklo ešte v šesťdesiatych rokoch: po Dubčekovej ére strážcovia socialis­tického realizmu sympózium v rámci scenára konsolidácie zrušili. Zopár objektov pribudlo na sklonku perestrojky.

Herr Ruge, znalec východoeurópskeho ume­nia, si všimol, že popri priemerných, dobe poplatných sochách, stojí v kameňolome i veľa za­ujímavých diel. Ani sprievodca, ani domorodci mu však nedokázali povedať, kto sú ich autori.

– Tento kameňolom, – povedal Herr Ruge, – je typickým pamätníkom súťaže medzi Východom a Západom. Ani v tomto prípade však nedokážeme určiť, kto vlastne zvíťazil.

Zvukár, ktorý nahrával skučanie vetra, pre podfarbenie atmosféry zaprotestoval:

– Vyhrali talentovanejší, a tí boli zo Západu, pretože z Východu sem určite delegovali iba spoľahlivých a netalentovaných.

– Je dobré, že tu tvorili i priemerní a neta­lentovaní, – povedal po chvíli Herr Ruge, – lebo práve oni rozhodujúcim spôsobom utvárajú ob­raz sveta.

Sprievodca medzi rečou spomenul, že už aj Slovensko zamestnáva gastarbeiterov. Napríklad v Bardejove vo veľkom obuvníckom závode na východe Slovenska pracuje vyše sto robotníčok z Ukrajiny.

Herr Ruge sa rozhodol fabriku navštíviť. Od zástupcu vedenia sa dozvedel, že fabriku chcel po revolúcii kúpiť sám Baťa. Nakoniec ju však sprivatizovali zamestnanci: špičkový manažment kúpil 60 % akcií, stredné kádre a robotníci po 20 %. Reprezentant závodu tvr­dil, že fabrike sa darí: tretinu obuvi vymieňa na území bývalého Sovietskeho zväzu za iné tovary, tretinu predá doma, tretinu vo vyše tridsiatich štátoch sveta. Na kanadskom trhu vraj úspešne konkuruje samotnému Baťovi. Každý tretí ligový futbalista v Nemecku a v Taliansku behá v ich licenčných kopačkách. V Hamburgu nedávno vyhrali arbitráž s fir­mou, ktorá ich obuv predala, ale odmietala dodávku zaplatiť.

Zástupca fabriky potom s istou hrdosťou zdôraznil, že úspechy boli možné iba preto, lebo sa podarilo zachrániť manažment z čias bývalé­ho režimu pred čistkami revolučných radikálov.

– Sú ešte všetci členovia manažmentu ko­munisti? – spýtal sa Herr Ruge.

– Už iba niektorí. Ale ani jeden sa nehanbí­me za to, že sme voľakedy komunistami boli. I vtedy i teraz to bola naša fabrika. Vtedy i teraz sme sa ju snažili riadiť čo najlepšie, pravdaže, v rámci daných možností. Nadrieme sa, aby ľudia mali prácu, – posťažoval sa s istou trpkosťou – ale oni si myslia, že pracujú na nás.

– Dnes sme videli – povedal pri večeri Herr Ruge – že komunisti na starom režime až tak nelipli. Aspoň títo inžinieri nie. Stali sa z nich zodpovední vlastníci. Boli by ešte úspešnejší, keby ich neškrelo, že ich ľudia zo zotrvačnosti pokladajú za vykorisťovateľov.

Sprievodca rozmýšľal, či má Herr Rugemu prezradiť informáciu, ktorú tlmočník prepočul. Fabrika produkuje, ale so stratou. V minulom roku to bolo vyše 70 miliónov korún. Stratu vykrýva štát. Sprievodca sa rozhodol, že bude pat­riotom, a tento drobný detail zamlčal.

Mimochodom! Zástupca fabriky si neželal, aby Herr Ruge filmoval ukrajinské gastarbeiterky: – Keď sa o nich nemecká konkurencia dozvie, hneď im ponúknu trojnásobnú mzdu a prelanária ich. A my budeme musieť zaškoľo­vať nové...

Vo viacerých mestečkách, ba i v dedinách východného Slovenska videl Herr Ruge na honosných betónových podstavcoch hrdzavejúce sovietske tanky a húfnice. Všimol si i to, že väčšina hlavní mieri na východ. Sprievodca mu tento záhadný úkaz objasnil:

Po revolúcii chceli najradikálnejší občania pamätníky oslobodenia demontovať. Ukázalo sa však, že ich odstránenie by stálo veľa času a peňazí. Najdôvtipnejší starostovia sa preto roz­hodli, že pancierové kolosy ostanú na mieste, iba ich hlavne sa otočia zo západu na východ. Herr Rugeho vynachádzavosť starostov rozveselila. Vyhlásil, že nič lepšie nedemonštruje produktívny oportunizmus, onú tancu podobnú nestálosť, ktorá umožňuje stredoeurópskym národom vybŕdnuť z pasce minulosti zakaždým so zdravou kožou.

Keď sprievodca hovoril o dejiách svojho národa, Herr Ruge zdvorilo načúval, hoci vedel, že jeho divákov história nezaujíma. Herr Ruge zo skúsenosti vie, že dokumentarista nemôže nafilmovať dejiny dodatočne. Možno iba pod dojmom historky o obrátených hlavniach prikázal šoférovi zastať pred mestom Svidník. Herr Ruge za clonou dažďa rozoznal na planine bojovú techniku z druhej svetovej vojny. Nemecké a sovietske tanky, obrnené delá, húfnice a mínomety vytvárali svojrázny pamätník Duklianskej operácie, ktorá po dlhých bojoch a enormných obetiach otvorila Červenej armáde prechod cez Karpaty na Slovensko. V priľahlom múzeu sme sa dozvedeli, že skupina historikov práve skúma známe, i v archívoch zatajené do­kumenty a takpovediac Dukliansku operáciu prehodnocuje. Riaditeľ múzea iba veľmi neochotne daroval Herr Rugemu brožúrku, ktorú kedysi návštevníkom múzea predávali. Musel mu sľúbiť, že fakty v nej uvedené nepoužije. Herr Ruge sa spýtal, ako dlho rekonštrukcia dejín potrvá.

– Nevedno, – odpovedal riaditeľ, – okrem iného to závisí od financií, ktoré ministerstvo na tento účel uvoľní.

Herr Rugeho odpoveď riaditeľa uspokojila: História, ktorú ešte možno prerozprávať nie je pascou. Naopak: tí slabo platení historici otvárajú národu cestu do budúcnosti.

Zlatým klincom reportáže Herr Rugeho sa stala galéria Andyho Warhola v Medzilaborciach. Herr Rugemu sa zdalo, že na celom Slovensku nevidel nič, čo by agresívnejšie zviditeľnilo porevolučný karambol dvoch úplne odlišných hodnotových systémov. Galéria sídli v honosnej budove, ktorú naprojektovali ako pa­lác kultúry. Oproti na vŕšku sa vypína malebný „ruský“ kostol s cibuľkovitými vežičkami. Herr Rugeho zaujala i štruktúra návštevníkov galérie: z desiatich sú ôsmi cudzinci.

Andy Warhol sa narodil v Amerike, ale oba­ja jeho rodičia, otec Andrij Varhola a matka Jú­lia Zavacká, sa narodili v malej rusínskej de­dinke Miková, neďaleko Medzilaboriec.

Andy sa na Slovensko nikdy nedostal, ale svojim rodákom v testamente poručil časť svo­jich obrazov s podmienkou, že nájdu pre ne dôs­tojný stánok. U komunistov, pre ktorých bol Warhol zosobnením dekadentného umenia Zá­padu, nenašli domorodí nadšenci nijaké pochopenie. Naopak, nasadili na nich štátnu bezpeč­nosť. Až jeden z porevolučných ministrov kul­túry vydelil pre galériu palác kultúry v Medzilaborciach.

Medzilaborce i okolie prijali dar Andyho Warhola s rozpakmi. Rozpaky sa časom preme­nili na nevôľu. Občania repcú, že „Galéria rodi­ny Warholovcov“ (súčasťou stálej výstavy sú aj obrazy Andyho synovca Jamesa a oboch bra­tov Johna a Paula), im palác kultúry vzala. Najzádrapčivejší sú bývalí stranícki funkcionári. Je­den z nich na posádku galérie zaútočil kunsthistoricky: – Našeho Lenina ste vyrucili, ale toten Warholov je vám dobry. Naraz...! –

Dospelí domorodci galériu bojkotujú, ale pre mladých sa stala miestom, kde sa zoznamujú so svetom moderného umenia. Nielen výtvar­ného...

Rodáci z dedinky Miková sa so svojím Andrijom zmierili. Pomohla im aj kratučká kázeň mladého gréckokatolíckeho popa, ktorý svojim ovečkám povedal o pápežovi pop-artu toto: –Náš Andrij je prorok... Boh nám zveril do opa­tery svet, ktorý je taký krásny preto, lebo je rozmanitý. Náš Andrij i nás varuje, aby sme svo­jím konaním tú rozmanitosť neničili, lebo jedného dňa bude všetko na jedno kopyto, ako tie konzervy s kečupom. V kostole v Mikovej od­slúžili za nesmrteľnú Andrijovu dušu zádušnú omšu.

Frau Ruge si od Ingrid, dvadsaťročnej nete­re Andyho Warhola, kúpila milý suvenír: por­trét Marylin Monroe vyšitý podľa Andyho pred­lohy na bielom plátne. Ingrid i jej brat Jirko sú nezamestnaní. Ingrid vyšíva, Jirko pracuje v ga­lérii ako nočný strážnik. Obaja by chceli ísť na skusy do Ameriky, ale americké veľvyslanec­tvo im už dva roky odopiera vízum. Nezamestnaných majú dosť aj v Amerike.

Rodičia Andyho boli Rusíni. Dnes títo „Kurdi Karpát“, žijúci okolo slovensko-poľsko-ukrajinských hraníc, vytušili, že pre ich zvidi­teľnenie by bol Andy Warhol tým najvhodnej­ším symbolom. Chcú sa kultúrne vymedziť voči Ukrajincom. Tí najsmelší snívajú aj o rusínskom euroregióne. Patrioti z Hnutia Rusínska obroda plánujú v podduklianskom meste Svidník multimediálne centrum Andyho Warhola.

Pri večeri sprievodca pripomenul, že do kni­hy Sto najslávnejších Slovákov, ktorá sa už pripravuje do tlače, zaradil autor aj Andyho War­hola, ktorý sa narodil rusínskym rodičom už v Amerike.

– Patrí do nej – povedal po krátkom zamys­lení Herr Ruge. – V jeho génoch je zapísaný kultúrny kód tejto krajiny. V širšom zmysle bol teda občanom Slovenska. Je nádejné, že národní horlivci si osvojujú nových občanov na základe široko ponímaného občianskeho princípu. Tento prístup aj im napokon umožní zmieriť sa s dejinami Slovenska a stať sa jeho občanmi.

V Košiciach sa Herr Rugemu zdalo, že mesto na starých pohľadniciach vyzerá oveľa malebnejšie ako terajšia metropola slo­venského východu. Na najvýchodnejšiu gotic­kú katedrálu Európy padal dážď. V deň, keď sme prišli do Košíc, zabili dvaja bieloruskí banditi dvoch mladých policajtov. Blízkosť ďalšej hra­nice, ktorú mal Herr Ruge, tentoraz s novým štábom, onedlho prekročiť, sa brutálne pripome­nula.

V Košiciach si sprievodca kúpil v antikvari­áte knižku Itala Calvina Neviditeľné mestá. Vo vlaku domov v nej našiel rozhovor Kublaj chána s Marcom Polom:

– Cestuješ, aby si znovu prežíval svoju mi­nulosť? – tak sa opýtal chán, ale opýtať sa mo­hol aj inakšie: Cestuješ, aby si našiel svoju bu­dúcnosť?

A tu je Markova odpoveď: – Cudzie krajiny sú ako negatívne zrkadlo. Cestovateľ spoznáva to málo, čo je jeho, tým, že objavuje mnohé, čo nemá a nebude mať.

Keď potom, ako reportáž Do Ruska a späť na jednom z kanálov ARD odvysielali, a sprievodca začal triediť poznámky z tejto cesty, Calvinovu knižku mal na stole, vedľa písacieho stroja.

Dodnes si však nie je načistom, kto bol po­čas tejto cesty Kublaj chánom a kto Marcom Polom. Alebo sa s Herr Rugem v oboch úlo­hách striedali?

Eugen Gindl (1944), novinár, publisicista, filmový a rozhlasový scenárista, básnik. Narodil sa v Bratislave, vyrástol v Liptovskom Mikuláši v palučanskej nemocnici, kde jeho otec pôsobil ako primár. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Dlhé roky pôsobil ako reportér týždenníka Život (1971 – 1983). Jeden zo zostavovateľov pololegálnej ochranárskej publikácie Bratislava/Nahlas (1988), prvý šéfredaktor časopisu Verejnosť (1989), redaktor Stredoeurópskych novín (1994 – 2000) a mesačníka OS – Občianska spoločnosť (1997 – 2000). Od roku 1989 je šéfredaktorom časopisu Kozmos.

Napísal scenáre k filmom: Celý svet nad hlavou (1980), Právo na minulosť (1988), Keď hviezdy boli červené (1989), Návrat bocianov (2005) a i. V roku 2005 vydal v knižnej edícii časopisu Fragment básnickú zbierku Piknik na lietajúcom koberci, v roku 2006 spoločnú knihu s Fedrom Gálom Two up (39 mailov o svete, v ktorom žijeme). V roku 2013 Slovenské národené divadlo uvidelo jehohru Karpatský thriller. Žije v Bratislave.

Čelom vzad, ozvena!

Eugen Gindl

Fragment 2015

Zobraziť diskusiu (0)