Ú V O D

Na jeseň v roku 2005 som sa bez veľkých očakávaní rozhodol, že začnem písať blog, kde budem otvorene polemizovať s praktikami vládnej moci. Vtedy som ešte netušil, ako závažne toto rozhodnutie ovplyvní môj život. Odhodlal som sa na to najmä preto, lebo ma čoraz väčšmi znepokojovali radikálne mocenské praktiky americkej vlády po udalostiach z 11. septembra a dúfal som, že písanie mi umožní osloviť viac ľudí, než mi to dovoľovalo moje vtedajšie povolanie ústavného a občianskeho právnika.

Len sedem týždňov po tom, čo som začal písať, vyšiel denník New York Times s ohromujúcou správou. Stálo v nej, že v roku 2001 vydala Bushova administratíva tajné nariadenie, ktorým poveruje Národnú bezpečnostnú agentúru (NSA) sledovaním elektronickej komunikácie Američanov bez súdneho príkazu vyžadovaného príslušnými paragrafmi trestného zákona. V čase, keď vyšiel spomínaný článok, odpočúvali bez povolenia už štyri roky a zamerali sa prinajmenšom na niekoľko tisíc Američanov.

V tejto téme sa dokonale snúbila moja vášeň s odborným vzdelaním. Vláda pri obhajobe tajného programu NSA argumentovala práve tými radikálnymi úvahami o rozsahu výkonnej moci, ktoré ma priviedli k písaniu. Išlo o to, že hrozba teroristického útoku dáva do rúk prezidentovi prakticky neobmedzené právomoci, aby „ochránil národ“, vrátane právomoci porušovať zákony.

Debata, ktorá sa hneď nato rozpútala, zahŕňala zložité otázky ústavného práva a jeho interpretácie, čo vzhľadom na moje vzdelanie predstavovalo vhodnú tému.

Nasledujúce dva roky som sa usiloval zachytiť každý aspekt nepovoleného odpočúvacieho škandálu, v ktorom mala prsty NSA. Písal som o tom vo svojom blogu aj v knihe, ktorá vyšla v roku 2006 a stala sa bestsellerom. Zaujal som jasný postoj: ak prezident nariadil nelegálne odpočúvanie, spáchal trestný čin a mal by sa zaň zodpovedať. Ukázalo sa, že v americkom čoraz šovinistickejšom a agresívnejšom politickom prostredí ide o viac než kontroverzné stanovisko.

Táto debata však o niekoľko rokov nato presvedčila Edwarda Snowdena, aby si vybral práve mňa ako kontaktnú osobu na zverejnenie nekalých praktík NSA, ktoré sa odohrávali dokonca v oveľa väčšom rozsahu. Veril, že rozumiem nebezpečenstvu hromadnej špionáže a prehnaného utajovania informácií zo strany štátnych inštitúcií a že nepodľahnem nátlaku vlády a jej spojencov v médiách ani nikde inde.

Snowden mi odovzdal pozoruhodné množstvo prísne tajných dokumentov, ktoré spustili sled dramatických udalostí a rozpútali nevídanú celosvetovú debatu o hrozbe hromadného elektronického odpočúvania a hodnote súkromia v digitálnom veku. Otázky, ktoré nastolil, tu však boli už celé roky, no darilo sa ich držať pod pokrievkou.

Súčasné odhalenia činnosti NSA, samozrejme, prinášajú aj mnoho nových uhlov pohľadu, s akými sme sa dosiaľ nestretli. Rozvoj techniky dnes umožňuje sledovanie na každom kroku, aké sa doteraz odohrávalo iba vo fantáziách najtvorivejších autorov vedecko-fantastických románov. Navyše, po 11. septembri nadradenie bezpečnosti nad všetko vytvorilo prostredie priam nabádajúce na zneužívanie moci. Vďaka Snowdenovej odvahe a relatívne jednoduchému získavaniu elektronických údajov máme dnes jedinečnú možnosť pozrieť sa zblízka na to, ako v skutočnosti fungujú monitorovacie systémy.

Problémy, ktoré počas škandálu okolo NSA vyplávali na povrch, však majú veľa spoločného s udalosťami z minulosti a prenasledujú nás už celé stáročia. Práve nesúhlas s porušovaním práva na súkromie bol hlavným spúšťačom udalostí, ktoré viedli k vzniku samostatných Spojených štátov amerických. Americkí kolonisti sa postavili proti zákonom umožňujúcim britským úradníkom bezdôvodne prehľadávať domy podľa ľubovôle. Zhodli sa na tom, že štát by mal mať osobitné a jasne definované povolenie na prehliadku, ak existujú dostatočne presvedčivé dôkazy o zločine. Ale prehliadkové bianko šeky, teda prípady, v ktorých sa všetci občania stávajú cieľmi vyšetrovania, považovali za absolútne neprípustné.

Štvrtý dodatok k ústave zakotvil túto myšlienku aj v zákone. Jeho znenie je jasné a výstižné: „Právo ľudu na ochranu osobnej a domovej slobody, písomnosti a majetku nesmie byť porušované neoprávnenými prehliadkami a konfiškáciami; nesmie byť vydaný žiadny príkaz, ktorý by sa neopieral o zdôvodnené zistenie, doložené prísahou alebo iným spôsobom (Supported by Oath or Afrmation), a ktorý by neobsahoval presne určené miesto, ktoré sa má prehľadať, a presný opis osôb, ktoré majú byť zadržané, alebo vecí, ktoré majú byť zhabané.“1

Autori chceli zaistiť najmä to, aby americká vláda raz a navždy stratila právomoc paušálne a bezdôvodne sledovať vlastných občanov.

Nezhody v súvislosti s neprimeraným narušovaním súkromia občanov sa v 18. storočí sústredili najmä na domové prehliadky, ale s rozvojom techniky sa vyvíjali aj sledovacie metódy. V polovici 19. storočia umožnil rozvoj železníc lacné a rýchle doručovanie poštových zásielok, čo britská vláda využila na neoprávnenú kontrolu ich obsahu. Keď informácie o nekalých praktikách prenikli na verejnosť, spôsobili v Británii vlnu pobúrenia a vyvolali obrovský škandál. Na začiatku 20. storočia využíval Americký vyšetrovací úrad, predchodca Federálneho vyšetrovacieho úradu (FBI), odpočúvanie telefónov, monitorovanie poštových zásielok či informátorov, aby umlčal tých, ktorí vystupovali proti politike americkej vlády.

Bez ohľadu na to, aké odpočúvacie techniky sa v jednotlivých historických obdobiach využívali, mali vždy niekoľko spoločných menovateľov. Jedným z hlavných je, že sa zameriavali predovšetkým na disidentov a okrajové skupiny, čo viedlo tých, ktorí podporovali vládu alebo im to bolo jedno, k mylnému presvedčeniu, že im samým sledovanie nehrozí. Dejiny nás naučili, že už len sama existencia štruktúr, ktoré majú na starosti celoplošné sledovanie, stačí, aby utlmila disent. Spoločnosť, ktorá vie, že ju niekto nepretržite pozoruje, sa rýchlo stáva poddajnou a ľahko podľahne strachu.

V polovici 70. rokov komisia pod vedením Franka Churcha, ktorá vyšetrovala monitorovacie programy FBI, odhalila zarážajúce skutočnosti. Agentúra označila pol milióna amerických občanov nálepkou „diverzant“ a bežne sledovala ľudí len na základe ich „nesprávneho“ politického presvedčenia. (Zoznam cieľov, na ktoré sa FBI zameral, obsahoval mená ako Martin Luther King či John Lennon, členky Hnutia za oslobodenie žien ale tiež protikomunistickú Spoločnosť Johna Bircha.)

Zneužívanie hromadného odpočúvania sa šíri ako mor, no nie je súčasťou len americkej politickej tradície. Práve naopak, ide o pokušenie, ktorému čelí každý bezohľadný mocenský systém. Jedno majú všetky spoločné. Chcú potlačiť odpor a vynútiť si poslušnosť.

Špehovanie sa tak stáva spoločným menovateľom vlád, ktoré inak vyznávajú úplne odlišné politické hodnoty. Na prelome 19. a 20. storočia britská i francúzska ríša založili špecializované monitorovacie oddelenia, ktorých úlohou bolo odvrátiť hrozbu protikoloniálneho hnutia. Po druhej svetovej vojne sa Východonemecké ministerstvo pre štátnu bezpečnosť, známe tiež ako Stasi, stalo synonymom vládneho narušovania súkromia obyvateľov. V nedávnej minulosti sa svetom šírili protesty proti represívnym diktátorským režimom v Sýrii, Egypte a Líbyi, známe ako Arabská jar, v ktorých sa využívalo monitorovanie internetu na potlačenie odporcov.

Zo zistení, ktoré priniesli agentúra Bloomberg News a denník Wall Street Journal, vyplýva, že keď demonštranti začali valcovať režimy, tie si doslova bežali nakúpiť odpočúvaciu a sledovaciu techniku od západných friem. Asadov režim v Sýrii napríklad vo veľkom letecky dovážal zamestnancov talianskej spoločnosti Area SpA, zaoberajúcej sa dodávaním a montážou odpočúvacích zariadení. Povedali im, že Sýrčania „potrebujú súrne vypátrať určitých ľudí“. Mubárakova tajná polícia v Egypte kúpila zase nástroje na prelomenie šifrovania programu Skype, aby mohli odpočúvať hovory aktivistov. Denník tiež priniesol informácie, že keď v Líbyi v roku 2011 novinári a rebeli vnikli do vládneho monitorovacieho centra, našli tam „stenu obloženú čiernymi zariadeniami veľkosti chladničiek“, ktoré dodala francúzska spoločnosť Amesys. Vybavenie umožňovalo „kontrolovať návštevnosť internetových stránok“ hlavného líbyjského poskytovateľa internetových služieb a „otvárať emaily, získavať heslá, sledovať online debaty a monitorovať komunikáciu medzi viacerými podozrivými osobami“.

Ak niekto vlastní prostriedky na všeobecné monitorovanie komunikácie, má v rukách obrovskú moc. Ak neexistuje prísny a zodpovedný dohľad nad takouto mocou, je viac než pravdepodobné, že sa bude zneužívať. Tvrdiť, že americká vláda bude prevádzkovať celoplošnú sledovaciu mašinériu v úplnej tajnosti a pritom nepadne za obeť vlastnému pokušeniu, by znamenalo, že sme sa z minulosti vôbec nepoučili a že sme nepochopili základné črty ľudskej prirodzenosti.

Dokonca už predtým ako Snowden odhalil tajné informácie, začínalo byť nad slnko jasnejšie, že Amerika nie je v oblasti využívania sledovania a odpočúvania žiadnou výnimkou. Opak by mohol predpokladať len veľmi naivný človek. V roku 2006 zasadal Kongres na tému „Internet v Číne: Nástroj slobody, či útlaku?“ Rečníci sa predbiehali v odsudzovaní amerických technologických friem za to, že pomáhajú potláčať disent v Číne. Republikánsky senátor za New Jersey Christopher Smith, kongresman predsedajúci výboru, prirovnával spoluprácu spoločnosti Yahoo! s čínskou tajnou políciou k prezradeniu úkrytu Anny Frankovej nacistom. Predniesol hlučnú a kritickú kázeň, typickú pre amerických politikov, keď hovoria o režimoch, s ktorými Spojené štáty nie sú spriaznené.

Účastníci na zasadnutí však isto postrehli, že stretnutie sa akoby len náhodou uskutočnilo iba dva mesiace po tom, čo denník New York Times zverejnil informácie o nevídanom rozsahu neoprávneného odpočúvania vlastných občanov, ktoré nariadila Bushova administratíva. Vo svetle spomínaných udalostí vyznieva odsúdenie iných krajín za to, že špehujú vlastných občanov, dosť pokrytecky. Po kongresmanovi Smithovi vystúpil kongresman za demokratickú stranu, zastupujúci štát Kalifornia, Brad Sherman a vo svojom prejave poznamenal, že technologické spoločnosti, ktorým odporúčajú nespolupracovať s čínskou vládou, by si mali dať pozor aj na tú vlastnú. „Inak,“ upozornil prorocky, „hoci sa dnes v Číne bežne porušuje súkromie jednotlivca tým najtrestuhodnejším spôsobom, zajtra sa to môže stať u nás, tu v Spojených štátoch. Stačí, ak si jeden z budúcich prezidentov osvojí takúto širokú interpretáciu ústavy, a zrazu zistíme, že číta naše emaily. Bol by som veľmi nerád, keby tak konal bez súdneho príkazu.“

V posledných desaťročiach začali americkí vládni predstavitelia využívať strach z teroristických útokov a prehnané nafukovanie skutočnej hrozby na obhajobu širokej škály radikálnych opatrení. Viedli dobyvateľské vojenské ťaženia na celom svete, mučili a zatýkali (dokonca vraždili) či už zahraničných štátnych príslušníkov alebo Američanov, a to bez vznesenia akýchkoľvek obvinení. Dedičstvo, ktoré nám však zanechali v podobe všadeprítomného bezdôvodného monitorovania, zasiateho do celej spoločnosti, sa môže stať ich najtrvalejším odkazom. Ide o to, že aj napriek všetkým historickým paralelám, ktoré sa ponúkajú, v súčasnom škandále okolo NSA figuruje jedna nová a veľmi zásadná premenná. Úloha internetu v každodennom živote.

V hre je najmä mladšia generácia, pre ktorú už nejde iba o vedľajšiu, okrajovú vec a pracovnú pomôcku. Internet nám neslúži len ako pošta či telefón. Je epicentrom nášho sveta, v ktorom robíme všetko. Stretávajú sa tu priatelia, vyberajú sa knihy či filmy, organizujú sa politickí aktivisti, vytvárajú a ukladajú sa tu tie najsúkromnejšie informácie. Ide o miesto, na ktorom rozvíjame a vyjadrujeme vlastnú osobnosť, o miesto, kde nachádzame samých seba.

Zmeniť takúto sieť na celoplošný sledovací systém nesie so sebou dôsledky, ktoré doteraz nepoznal žiadny predchádzajúci štátny monitorovací mechanizmus. Všetky predošlé systémy mali, samozrejme, oveľa menšie možnosti a dalo sa im vyhnúť. Ak dovolíme, aby sa sledovanie zakorenilo na internete, bude to znamenať, že štát môže podrobne skúmať v podstate všetky formy komunikácie, bude poznať naše plány, a dokonca i myšlienky.

Keď ľudia na celom svete začali vo veľkom využívať internet, hovorilo sa, že má výnimočný potenciál. Dokáže oslobodiť stovky miliónov ľudí, demokratizovať politické prostredie a vyrovnať šance bezmocných v súboji s mocnými. Ak sa má tento potenciál naplniť, musí byť zaručená sloboda internetu, teda možnosť používať sieť bez právnych obmedzení, štátneho či spoločenského dozoru a neutíchajúceho strachu. Len čo sa internet zmení na sledovací systém, všetky predchádzajúce úvahy sú nanič. Čo je ešte horšie, môže sa z neho stať nástroj štátneho útlaku, ktorý v sebe nesie hrozbu tej najradikálnejšej a najnebezpečnejšej zbrane, aká nemá v dejinách obdobu.

Práve preto sú informácie, ktoré odhalil Snowden, také zarážajúce a životne dôležité. Odvážil sa zverejniť neuveriteľné monitorovacie možnosti v rukách NSA a ich ešte šokujúcejšie ciele, čím jasne povedal, že stojíme na križovatke dejín. Oslobodí digitálny vek jednotlivca a zaručí mu politickú slobodu, ktorá môže vďaka internetu rozkvitať tak ako nikdy predtým? Alebo na nás uvalí všadeprítomné monitorovanie a dozor, o akom sa nesnívalo ani tým najkrutejším tyranom v minulosti? Dnes sú možné obe cesty. Je len na nás, ktorou vykročíme.

1

P R V Ý K O N T A K T

Edward Snowden sa so mnou po prvýkrát spojil 1. decembra 2012, hoci vtedy som ešte netušil, že ide oňho.

Dostal som email od človeka, ktorý sa predstavil ako Cincinnatus. Lucius Quinctius Cincinnatus bol rímsky roľník, ktorého v 5. storočí pred Kristom ustanovili za rímskeho diktátora, aby ochránil mesto pred útokmi nepriateľov. Preslávil sa najmä tým, že po úspešnej obrane ríše sa okamžite a dobrovoľne vzdal moci a vrátil sa k pluhu. Cincinnatus sa stal „stelesnením občianskych cností“, symbolom uplatňovania politickej moci v prospech verejnosti a ukázal, že má zmysel obmedziť vlastnú moc, či dokonca vzdať sa vlády pre vyššie dobro.

Email sa začínal takto: „Bezpečnosť komunikácie medzi ľuďmi je pre mňa na prvom mieste.“ „Cincinnatus“ trval v správe na tom, aby som začal používať šifrovací program PGP, ak mi má povedať veci, ktoré by ma vraj isto mohli zaujímať. Program PGP bol vytvorený v roku 1991 a znamená „pretty good privacy“, teda slušné súkromie. Ide o veľmi dômyselný nástroj, ktorý slúži na ochranu emailovej a inej elektronickej komunikácie pred špehovaním a útokmi hekerov.

Program v podstate zabalí každý email do ochranného štítu vytvoreného kódom obsahujúcim stovky, ba dokonca tisíce náhodných čísel či malých a veľkých písmen. Najvyspelejšie bezpečnostné agentúry na svete, medzi ktoré môžeme rozhodne zaradiť aj Národnú bezpečnostnú agentúru, majú dešifrovacie sofvéry, schopné rozlúštiť miliardu kombinácií kódu za sekundu. Lenže šifrovacie kódy PGP sú také dlhé a ich usporiadanie také náhodné, že dokonca aj ten najmodernejší softvér ich prelomí až za niekoľko rokov. Ľudia, pre ktorých je bezpečná komunikácia nevyhnutnosťou, napríklad tajní agenti, špióni, ľudskoprávni aktivisti či hekeri, dôverujú tejto forme šifrovania pri ochrane správ, ktoré si vymieňajú.

„Cincinnatus“ v emaile spomenul, že pátral všade po mojom PGP, „verejnom kľúči (public key)“, špeciálnom kóde umožňujúcom účastníkom elektronickej komunikácie prijímať zašifrované správy, ale nikde ho nevedel nájsť. Z toho usúdil, že program nepoužívam, a upozornil ma: „Takto vystavujete každého, kto s vami komunikuje, veľkému riziku. Netvrdím, že máte kódovať všetky správy, ale mali by ste aspoň ľuďom, ktorí sa chcú s vami spojiť, poskytnúť takúto možnosť.“

„Cincinnatus“ neskôr spomenul ľúbostný škandál bývalého riaditeľa CIA, generála Davida Petraeusa, ktorého kariéra sa skončila po tom, ako vyšetrovatelia odhalili jeho mimomanželský pomer s novinárkou Paulou Broadwellovou na základe emailov, čo si vymieňali prostredníctvom služby Google email. Keby Petraeus zašifroval správy, prv než si ich uložil v rozpísanej pošte alebo poslal cez Gmail, vyšetrovatelia by si s nimi nevedeli rady. „Šifrovanie správ je vážna vec a neslúži len špiónom či záletníkom.“ Inštalácia šifrovacieho programu, tvrdil, „je nevyhnutné bezpečnostné opatrenie, ktoré musí urobiť každý, kto sa chce s vami spojiť“.

Ako motiváciu ešte dodal: „Sú tu určití ľudia, ktorí vám chcú niečo povedať, ale neozvú sa, až kým si nebudú istí, že komunikujú len s vami.“

Na záver sa ponúkol, že mi pomôže s inštaláciou programu: „Ak potrebujete pomôcť s inštaláciou, dajte mi vedieť, prípadne požiadajte o pomoc na Twitteri. Máte mnoho technicky zdatných fanúšikov, ktorí vám isto radi pomôžu. S pozdravom, C.“

Šifrovací softvér som chcel používať už dávno. Roky som písal o WikiLeaks, bielych vranách2, hacktivistoch z hnutia Anonymous a podobných témach a z času na čas som si vymieňal informácie aj s ľuďmi z amerických tajných služieb. Väčšina z nich sa naozaj obávala o bezpečnosť komunikácie a usilovala sa predísť nechcenému sledovaniu. Lenže pre takých ako ja, čo sa veľmi nevyznajú v programovaní a počítačoch, je tento program dosť náročný, preto som sa k tomu nikdy nedostal.

Email, ktorý mi poslal C., ma však k činnosti neprimäl. Je o mne známe, že sa venujem témam, o ktoré sa médiá často nezaujímajú, preto mi nezriedka píšu rôzni ľudia a ponúkajú mi „sólokapra“, z ktorého sa zvyčajne vykľuje kačica. Často si tiež nakladám na plecia viac reportáží, než dokážem uniesť. Takže ak mám všetko nechať a pustiť sa do sledovania novej stopy, potrebujem niečo konkrétne. Okrem vágnej zmienky o „určitých ľuďoch“, ktorí mi „chcú niečo povedať“, nebolo v emaile nič lákavé. Správu som si prečítal, ale neodpovedal som.

O tri dni sa C. ozval opäť. Pýtal sa, či som dostal predchádzajúci email. Tentoraz som odpovedal okamžite: „Mail som dostal a idem sa do toho pustiť. PGP kód zatiaľ nemám, a ani neviem, ako ho získam, ale zoženiem si niekoho, kto mi s tým poradí.“

Ešte v ten istý deň som dostal odpoveď, v ktorej mi C. jasne, krok za krokom vysvetlil celý postup inštalácie. Išlo v podstate o príručku Šifrovanie pre začiatočníkov. Na konci návodu, ktorý sa mi zdal náročný a zmätočný, za čo si zväčša môžem sám, tvrdil, že ide len o „existenčné minimum. Ak nezoženiete nikoho, kto vám pomôže s inštaláciou, tvorbou kódu a používaním,“ dodal, „dajte mi vedieť. Viem sa spojiť s ľuďmi, ktorí rozumejú kryptografi.“

Na záver emailu sa teraz podpísal oveľa výstižnejšie: „Kryptograficky Váš Cincinnatus.“

Hoci som úprimne chcel, na šifrovací program som si nikdy nenašiel čas. Ubehlo už sedem týždňov, odkedy sme sa kontaktovali naposledy, a nedodržaný sľub ma začínal ťažiť. Čo ak má ten človek naozaj veľkú vec, ktorá mi ujde len preto, že sa mi nechcelo nainštalovať program? Ak nič iné, šifrovanie by sa mi mohlo tak či onak zísť v budúcnosti.

Dňa 28. januára 2013 som mu napísal, že si nájdem niekoho na to šifrovanie a že budem, dúfam, pripravený tak o deň, dva.

C. odpovedal nasledujúci deň: „Výborne! Ak budete niečo potrebovať, pokojne sa ozvite. Prosím, prijmite moje srdečné poďakovanie za podporu bezpečnej komunikácie! Cincinnatus.“

Glenn Greenwald: Nikto sa neskryje. Edward Snowden, NSA a americké systémy hromadného odpočúvania.
Preklad: Martin Djorčoš
Vydavateľstvo Tatran 2015
312 strán

Recenziu knihy si môžete prečítať TU

Zobraziť diskusiu (0)