Román je spracovaný na motívy skutočných udalostí. Jedna z hlavných hrdiniek je inšpirovaná reálnou postavou, ktorá po rokoch prelomila mlčanie a vydala priame svedectvo o Titových komunistických lágroch v bývalej Juhoslávii.

Začíname však v Izraeli. Práve tu, v jednom z mnohých miestnych kibucov, sa po nespočetných útrapách a neuveriteľných ľudských príbehoch, z ktorých by si každý zaslúžil samostatný román, napokon vykryštalizuje ústredná protagonistická štvorica. Tvorí ju deväťdesiatročná babka Vera, jej dcéra Nina, vnučka Gili a nakoniec Gilin otec Rafi. Preťažké bremeno leží na pleciach týchto všetkých. Ich rodinné zázemie totiž pozostáva z akéhosi zlepenca úlomkov obludných historických katakliziem ženúcich sa Európou počas prvej polovice dvadsiateho storočia.

Minulosť je medzi nimi stále prítomná. Neúprosne sa pripomína, pletie sa do každodennosti, nemilosrdne určuje a deformuje bytie každého ňou poznačeného. Ako z toho von? Ako sa vymaniť z tohto pekelného mlyna a skoncovať s tým raz a navždy? Hlavní hrdinovia nakoniec zvolia radikálny rez. Podniknú akúsi výpravu „proti prúdu času“ k prameňu, z ktorého vyviera večná temnota troviaca členov tejto bizarne usporiadanej rodiny. Vydajú sa na Goli otok – Titov gulag na ostrove v Jadranskom mori, kde Vera v katastrofálnych podmienkach za otrasného zaobchádzania prežila viac než dva roky a v ktorom (reálne) vyhaslo viac než päťtisíc ľudských životov. Tu akoby sa nejakým spôsobom kruh uzatvoril a nastal nový začiatok pre jednotlivých aktérov.

Minulosť, súčasnosť, spomienky, spomienky na spomienky, prelínanie časov i rozprávačských perspektív, keď všetko prechádza filtrom hlavnej rozprávačky Gili. Práve ona sa s odstupom času rozhodla rodinný príbeh zaznamenať do slov.

Je skutočne obdivuhodné, koľkými rôznymi ideovými vrstvami dokázal David Grossman obaliť svoj neveľmi rozsiahly text. Rozprávanie je miestami emocionálne stíšené, zaraz však, naopak, riadne búrlivé. Priamočiare, ale zároveň aj kľukaté – ideme takpovediac prevažne rovno, ale autor popritom poodhalí, pootvorí či len naznačí ešte aspoň dvakrát toľko. Vážne, tvrdé, drsné, často úprimne dojímavé, ale aj srdečne humorné prvky nachádzame v Grossmanovej mozaike neľahkých príbehov. Autor nám to nijako neuľahčuje. Relatívnu striedmosť, čo sa týka počtu strán, kompenzuje ťažšou čitateľnosťou a komplikovanejšou (nie však nezrozumiteľnou) kompozíciou textu, čo si žiada pozornejšie čitateľské vstrebávanie jednotlivých nuáns. Grossmanovi oddaní priaznivci s tým však nebudú mať žiaden väčší problém.

Odmenou za to nech je tento nie celkom bežný seizmologický zápis hlbokých osobných tragédií, v konečnom dôsledku zaznamenávajúci pohnuté príbehy o masívnych dejinných zemetraseniach.

David Grossman: Život sa so mnou pohráva

Artforum, 2020 (edícia -klad)

Preklad: Silvia Singer

Ilustrácie: Ján Lebiš

237 strán

Zobraziť diskusiu (0)