Na úvod poetika snehových vločiek

Najväčší kórejský ostrov Čedžu je preslávený vďaka morským ženám-potápačkám, čajovým plantážam, palmovým hájom a pestovaniu mandarínok. Meditačná záhrada v subtropickom pásme sa stala obľúbenou letnou destináciou pre ľudí zo Soulu aj zo zahraničia. Ostrovná krajina je výsledkom vulkanickej aktivity, preto sú po ostrove roztrúsené lávové útesy, kráterové jazierka, tunely a jaskyne. Tie nakoniec nájdu miesto v rozprávaní kórejskej spisovateľskej hviezdy.

Spisovateľka Kjongha si na písanie prenajala pracovňu blízko svojho domova v hlavnom meste. Písanie o veľkom masakri na ostrove Čedžu jej privoláva nočné mory. Počas leta trpí neznesiteľnou horúčavou, po lete teplota klesá a v novembri padá na skrehnutú zem prvá inovať.

Kamarátku Inson, ktorá je fotografkou, už pozná dlho. Teraz jej Inson píše s naliehavou prosbou o pomoc. Leží v nemocnici po úraze ruky, na ostrove Čedžu sa živí okrem iného aj výrobou nábytku. Prsty odrezané pílou má znovu prišité a sestrička jej musí každé tri minúty do zranených miest pichnúť ihlou, aby povzbudila krvný obeh.

Kjongha dostala zdanlivo prostú úlohu. Má odletieť na ostrov, nájsť jej rodný domček a nakŕmiť papagája, inak by zahynul.

Cesta na Čedžu má prazvláštne kúzlo na niektorých miestach pripomínajúce atmosféru murakamovských rozprávaní. Kjongha cestuje prázdnym autobusom v snehovej búrke. Padajú na ňu obrovské vločky a ostrov pôsobí ako úplne iný svet, do ktorého vstupuje s očakávaním i obavami.

„Myslím na mraky rozptýlené daleko podél horizontu, na vločky sněhu, které poletují nízko jako desetitisíce ptáků. Na popelavé moře, které chrlilo bílou pěnu a doráželo na ostrov, jako by ho chtělo polknout.“

Svetlo a niť

Po príchode do domčeka sa uzimená a premočená Kjongha dostáva do stredu tajomstiev a takmer až surreálnych zážitkov. Je papagáj naozaj mŕtvy? Je Inson len preludom? Kadiaľ vedie hranica medzi halucináciou a skutočnosťou? A čo skrývajú jej zápisky k chystanému filmovaniu?

„Listuji fotografiemi zobrazujícími kosti v obrovských plastových koších, roztříděné podle částí těla. Tisíce holenních kostí. Tisíce lebek. Desetitisíce žeber naskládaných na hromadách. Stovky dřevěných pečetí, přezek kožených pásků, knoflíků ze středoškolských uniforem, stříbrných vlasových jehlic různé délky a tloušťky, skleněných kuliček na hraní, které vypadají, jako by v nich byla zalitá křídla.“

Poetické rozprávanie jemne obsypané snehovými vločkami sa postupne mení na dokument o masakri, počas ktorého boli v roku 1948 v dôsledku protikomunistickej politiky juhokórejskej vlády zavraždené desaťtisíce obyvateľov ostrova. Nikto z vrahov sa nezamýšľal nad tým, ako s komunizmom sympatizujú nemluvňatá… Strieľali ich po desiatkach. Mŕtve telá boli potom objavené v bývalej kobaltovej bani. Iné telá vojaci nahádzali do mora, vznášali sa na hladine ako vyhodené kusy oblečenia.

Takýto román nemôže byť bezpečný. Predstavuje náročnosť odkrývania toho, čo sa stalo. Po rokoch, počas ktorých boli obete masakra tabu, prišiel čas spomienok. Ešte v roku 2008 boli blízko letiska objavené ďalšie masové hroby.

Han Kang touto prózou dokonalým, hoci trýznivým spôsobom dokazuje myšlienku, ktorou nadpísala svoju nobelovskú reč – Svetlo a niť. Povestnú niť dávajúcu zmysel minulosti i prítomnosti objavia len tí, ktorí sú ochotní ísť pod povrch vecí.

Han Kang: Neloučím se navždy

Preklad: Petra Ben-Ari

Odeon, 2025

Zobraziť diskusiu (0)