Hanif Kureishi: Vôbec nič
Po slovenskom preklade románu Intimita, ktorý vyšiel v Premedii si môžete v slovenčine prečítať aj ďalší z románov Hanifa Kureishiho - Vôbec nič. V preklade Maríny Gálisovej ho vydáva v edícii MM Slovart a už podľa ukážky je zrejmé, že pôjde zasa o psychologický, neľútostne sarkastický a otvorený portrét muža. Tentokrát starnúceho bezvládneho režiséra, ktorý podozrieva svoju ženu z nevery.
Jeden
Som starý a chorý, skončil som bez kvapky semena a naozaj nepotrebujem už nič horšie, keď v noci opäť začujem tie zvuky.
Milujú sa, určite vZenabinej spálni, hneď vedľa mojej spálne.
Ktovie, či si to len nenamýšľam. No to ťažko. Takéto zvuky v byte bežne nepočujem. Byt je veľký, sotvorenou dispozíciou, situovaný nie v strede, ale pri bočnom múre budovy. Nikdy si nezatváram dvere, pre prípad, že by som vnoci potreboval zavolať na svoju Zee.
Ticho ležím, sústreďujem sa a nadobudnem istotu, že neblúznim, a nie je to ani oneskorený účinok LSD. Počujem šepot, vzdychy a potom výkriky. Znie to ako jej hlas.
Ale mohol by to byť aj on. Môj priateľ.
S každým dňom očakávam smrť. Myšlienka na ňu mi pomáha žiť a povzbudzuje vo mne zvedavosť. Zhoršil sa mi zrak, na jedno ucho som nahluchlý, najmä keď je veľa ľudí a nevidím hovoriacemu dotváre. Zato ráno, keď si Zee dlhšie pospí, ležím a načúvam. Vtomto londýnskom luxusnom činžiaku je obsiahnutý celý svet. Zchodby pred bytom počuť výťah, oceľové dvere sa srinčaním otvárajú a zatvárajú, doliehajú odtiaľ útržky rozhovorov, zvuk ztelevízorov arádií. Cez noc zase počúvam opilcov, policajné sirény, vystrašené volanie opomoc, tajný život stien a vibrátor mojej ženy, vrčí ako holiaci strojček.
Ráno sa ozvú vtáky. Na strome oproti luxusnému činžiaku sedí desať zelených anduliek, Zee a ja ich so záujmom sledujeme. Na neďalekej budove sa pracuje. Našu oblasť, Victoriu, neprestajne renovujú. Ja sa už jej novej tváre nedožijem. Mal som radšej začadený, ošumelý Londýn, ktorý sa aj vpovojnovom zúfalstve vyznačoval istou vznešenosťou. Duševne chorých vtedy zatvárali doblázincov, ale duševne zdraví sa dnes majú na pracoviskách ešte horšie. Tento nový svet mi pripadá nezaujímavý, vyčerpaný.
V Londýne je veľa peňazí. Žijeme už pridlho. Osobne som sa zo svojho úpadku tešil a radostne som sa poberal preč. Ateraz toto!
Pravda je zakaždým prekvapujúca. Počúvam tak napäto, až mi od námahy šklbe viečkami. Vústach mám sucho. Bedrá mi odišli, nohy mám nanič. Snámahou obrátim telo mierne kdverám, posuniem sa namatraci.
Ruka sa mi načiahne za svetlom, pritom zhodím nadlážku kávovú šálku. Zarachotí to, asi ako keby ste tresli pohrnci kladivom.
Čuším.
Zee tvrdí, že som nedôverčivý manžel, skeptický, neveriaci, ochotný vidieť vo všetkom nejakú špinavosť, vraj sa vo mne mieša túžba s chorobou. Je pravda, že sa živím predstavivosťou, apredstavivosť je najnebezpečnejšie územie.
Ale ak sa náhodou moji susedia najnovšie nepodujali nachov prasiat – je to nepravdepodobné, sú totiž Arabi –, tak tento zvuk vydáva človek.
Zatajím dych, upriem pohľad do slabého svetla nachodbe. Cítim cigaretový dym. Spomeniem si, ako mi ešte minulý týždeň Zee prečesávala vlasy, hladkala mi bradu, masírovala ma kokosovým olejom. Hladkala mi hruď, šúchala mi uši. Stiahla mi znôh teplé kapce, maznala sa mi s chodidlami aj „prštekmi“, kým som ležal steplomerom vhube.
Zvuky bez obrazu netíchnu. Aja bdiem, hoci som užil tabletku. Zee skontrolovala, či som ju prehltol. Predtým bola oduševnene láskavá, čo bol určite príznak nervozity, kedže v poslednom čase zjej srdečnosti ubudlo. Eddie mi priniesol vodu, bez slova stál za ňou vo dverách, sprisahanecky sa usmieval.
„Dobrú noc, Eddie,“ zaželal som mu. „Ako sa vrátiš do Soho? Alebo je už neskoro? Vyspíš sa napohovke? Samozrejme, že môžeš.“
Premeral som ich pohľadom. Dávali si pozor, aby na seba nepozreli, keď som mu ponúkol tú láskavosť. Teraz to chápem.
Eddie prikývol. „Vdaka, Waldo, si milý, ako vždy. Pohovka je pohodlná. Dovi ráno. Dobre sa vyspi, kamoš.“
Popíjal som dvojité espresso tak ako vždy pred spaním. Mám rád horkú chuť čiernej kávy v ústach. Bol to obyčajný večer. Ateraz som presvedčený, že počujem ich hlasy, zľahka, veselo sa prepletajú, tí dvaja ležia vedľa seba – predpokladám, že nahí.
Podvadsiatich rokoch manželstva – s dvadsaťdvaročným vekovým rozdielom – sa nazdávam, že moja oddaná žena ma prvý raz podviedla. Vlastne som si tým istý. Jasné, nikdy neverte, čo vám druhí hovoria. Ale Zee neklame. Už sama predstava nečestnosti by ju vydesila. Zvyčajne býva veľmi solídna. Okrem jedného incidentu spojeného svraždou, keď vyrastala v Indii, mala slušnú výchovu. Bola taká dobručká, až jej to zaškodilo. Neužila si veľa.
Teraz si užíva. Vynahrádza si stratený čas. Nuž, nikdy nie je neskoro. Hlasy znejú ďalej, som zhrozený ivzrušený. Sexuálna príťažlivosť môže pohasnúť, ale ja som sa už poučil, že libido, rovnako ako žiarlivosť, neklame. Poznám ľudí, ktorí kopulujú aj v osemdesiatpäťke. Kto povedal, že nasex potrebujete erekciu, telo alebo orgazmus?
Začínam si predstavovať, čo robia a v akých polohách. Kľakla si? Bozkávajú sa, keď ich znovu zachváti vášeň? Jedno telo, jedno zviera.
Nahováram si, že to vidím. Vždy som bol kamerou, mám zasebou vyše dvadsať filmov a dokumentov. Podla niektorých filmových časopisov sa zopár z nich dá zaradiť medzi sto najlepších, aké kedy vznikli. Alebo dvesto? Ako filmár som žil len preto, aby som videl. My režiséri sme voyeuri a pracujeme sexhibicionistami. Aj teraz, ku koncu, zostávam pozorovateľom.
Kým sa dívate, svet je úchvatný. Asex, hoci som už nemobilný, prakticky mrzák navozíku, dokáže byť niečo výnimočné. Spomínam si, ako chutí avonia moja posledná a jediná láska Zee, jej telo som vychutnával oveľa väčšmi ako telo hociktorej inej. Spomínam si, aká nehanebnica sa z nej pri mne stala, aké hry sme spolu hrávali.
Teraz určite otvára ústa kvôli nemu. Prstami mu šúcha vtáka. On ju možno ťahá za vlasy, tak ako to má rada.
Pomocou zvuku a vlastnej predstavivosti plánujem uhly a strihy, tvorím jediné bytostné filmy, aké vtomto období zvládam, filmy v mysli. Neprestajne sa zamýšľam nad údelom umelca. Nakrútil som takto niekoľko päťminútových filmov a nie sú zlé, sú slobodnejšie než veľa zmojich predošlých vecí, keď som bol ešte nervózny a šlo najmä oprachy. Ukážem ich svojej dobrej priateľke Anite, keď sem najbližšie príde. Tá ma vie zároveň povzbudiť aj schladiť.
Vraví sa, že láska človeka zmení. Alebo sa ľudia zamilujú, aby sa zmenili, keď predtým zažili sklamanie. Alebo keď si sami idú na nervy. Tu sa však niečo úplne transformuje. Čaká ma prehodnotenie. Kto by to bol povedal? Celé roky môjho života sa v okamihu javia inak.
Budem potrebovať čas, aby som si to premyslel. Čas je pre mňa úzkoprofilový tovar. No aspoň otom môžem dorána uvažovať. Vyspím sa aj zajtra.
Ráno vidím, že nachodbe nevisí ani kabát, ani klobúk. Necítiť zvierací pach. Eddie zdrhol.
Pokiaľ viem, spal u nás najmenej desaťkrát, schúlený napohovke. Často sa tu vyskytuje, keď sa prebúdzam. Rád zostane naraňajky a pri obliekaní pretriasa, čo je nové. Má neukojiteľný apetít amastné ústa. Chutí mu, čo Zee pripraví, najmä jej korenistá omeleta s masalou. Vrhá sa na ňu, akoby už dlhšie nejedol a nebol si istý, kedy zase zoženie jedlo.
Tipujem, že sa chce napchať, aby ušetril za obed, kým sa autobusom odvezie doSoho. Občas pred odchodom umyje riad a trochu uprace. Vposledných mesiacoch sa náš byt stal jeho útočiskom, telefonuje odnás, vyzúva sa, vykladá si nohy napohovku adonekonečna počúva svoj obľúbený protivne optimistický džez.
Keď to teraz medzi nimi pokročilo, nejako rýchlo sa rozlúčil. Nechcel ma vidieť. Alebo skôr nechcel, aby som ho videl ja. Dobre ho však poznám aviem, že okúsil budúcnosť.
Vráti sa po ďalší hlt. Podľa mňa onedlho.
Dnes večer.
Neviem sa dočkať, ako sa nové vzrušujúce rozptýlenie vyvinie. Zahráva sa so mnou. Ale riskuje! Keď mi niekto skríži cestu, viem sa rozzúriť. Nuž, premohla ho vášeň. Nerozmýšľa. Ale ja rozmýšľam. Mám pred ním náskok niekoľkých ťahov – aspoň nateraz.
Hanif Kureishi
Vôbec nič
preklad: Marína Gálisová
Slovart 2018
