Román bol aj medzi finalistami americkej Národnej knižnej ceny, medzi knihy roka ho vybrali o.i. noviny New York Times, Guardian a časopis Economist. Pripomeňme, že rozsiahly román sleduje po niekoľko desaťročí štyroch priateľov, JB, Malcolma, Willema a Juda, ktorých vzťahy zásadne poznačila Judova trauma zo sexuálneho zneužívania v detstve.

BOL TO JB, čo navrhol, aby silvestrovský večierok usporiadali vo svojom byte práve Willem a Jude. Dohodli sa na tom cez Vianoce, čo bola tradične udalosť pozostávajúca z troch častí: Štedrý večer trávili u matky JB vo Fort Greene, vianočný obed sa konal v Malcolmovom dome a bola to škrobená protokolárna udalosť, kde sa vyžadovali oblek a kravata, a nakoniec nasledovala neformálna večera u tiet JB. Stalo sa to už ich zaužívaným rituálom, ktorého program pred štyrmi rokmi doplnili o stretnutie na Deň vďakyvzdania v dome Judových priateľov Harolda a Júlie v Cambridgi, ale Silvester zatiaľ nepripadol nikomu. V minulom roku, na prvý Nový rok po škole, ktorý všetci trávili v tom istom meste v rovnakom čase, každý z nich skončil bez priateľov dosť mizerne: JB uviazol na biednom večierku u Ezru, Malcolm skysol v centre mesta na večeri u priateľov svojich rodičov, Willem schytal u Findlaya na sviatok službu v Ortolane a Juda chrípka pripútala k posteli v Lispenardovej ulici. Aj preto si predsavzali, že ďalší Silvester a Nový rok si musia lepšie naplánovať. Ale nenaplánovali. Bol tu odrazu december, a oni ešte nič nepodnikli.

Vôbec im preto v tomto prípade neprekážalo, že JB rozhodol za nich. Usúdili, že by sa k nim pohodlne zmestilo dvadsaťpäť ľudí a nepohodlne aj štyridsať. “Tak sa dohodnime na štyridsiatke,” navrhol ihneď JB tak, ako očakávali. Neskôr však, keď sa vrátili do svojho bytu, napísali na zoznam iba dvadsiatku svojích a Malcolmových priateľov, lebo im bolo jasné, že JB pozve viac ľudí, ako mu prislúcha. Napozýva priateľov, priateľov priateľov, dokonca aj letmých známych a kolegov a barmanov a predavačov, až kým byt natoľko nezhustne telami, že nahromadené teplo a dym už nebude možné rozptýliť, ani keby vpustili nočný vzduch všetkými oknami.

“Nerobme z tej oslavy vedu”, podotkol ešte JB. Willem a Malcolm vedeli, že to bolo upozornenie iba pre Juda, ktorý mal sklony všetko preháňať. Trávil noci prípravou podnosov plných gougères, pričom by každého plne uspokojila obyčajná pizza, dôkladne čistil a upratoval byt, ako keby ich hostí zaujímalo, že to na podlahe škrípe od špiny z ulice alebo že sú výlevky pokryté zaschnutými škvrnami od mydla alebo fľakmi od minulých raňajok.

Noc pred oslavou bola na toto ročné obdobie neobyčajne teplá, dosť teplá na to, aby Willem prešiel dva kilometre z Ortolanu do ich bytu pešo. Byt bol preplnený sýtymi maslovými vôňami syra, cesta a feniklu, takže sa cítil, ako keby vôbec nebol odišiel z práce. Postál chvíľku v kuchyni, odštipkával kúsky nafúknutého cesta zo stojanov, kde sa koláče chladili, aby sa neprilepili, a díval sa na stoh umelohmotných krabíc s bylinkovými sušienkami a zázvorovými koláčikmi z kukuričnej múky. Bolo mu z toho trochu smutno – a rovnaký smútok cítil, keď si všimol, že Jude aj poupratoval; bolo mu smutno, lebo si uvedomoval, že toto všetko bude bezhlavo skonzumované, v celosti pohltané s pivom, a že Nový rok začne tým, že omrvinky z týchto nádherných koláčikov budú nachádzať úplne všade, rozšliapané a popriliepané k dlaždičkám. V spálni bolo okno dokorán a Jude už spal. V ťažkom vzduchu sa Willemovi prisnilo o jari, o stromoch obsypaných žltými kvetmi a o kŕdli drozdov s krídlami akoby nalakovanými olejom, ktoré nehlučne plachtili na blankytne modrej oblohe.

Keď sa zobudil, počasie sa už zmenilo. Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, že sa chveje od zimy, že zvuky, ktoré počul vo sne, pochádzajú od vetra a že ním ktosi triasie a opakuje jeho meno. Nie vtáčím, ale ľudským hlasom: “Willem, Willem.”

Prevrátil sa, nadvihol sa na lakťoch, ale začal si uvedomovať Juda iba po častiach: najprv jeho tvár, potom skutočnosť, že pravou rukou držal ľavú pred sebou a že táto bola do čohosi zavinutá (do uteráka, došlo mu), čo bolo v šere tak biele, ako keby samo bolo zdrojom svetla. Ochromený na uterák zízal.

“Willem, prepáč,” povedal Jude takým pokojným hlasom, že to Willem pár sekúnd považoval za sen a prestal počúvať, takže Jude musel slová zopakovať. “Mal som nehodu, Willem; prepáč. Musíš ma odviesť k Andymu.”

Konečne sa prebudil. “Akú nehodu?”

“Porezal som sa. Bola to nehoda.” Zmĺkol. “Odvedieš ma tam?”

“Jasné,” povedal, ale bol ešte stále zmätený, stále ospalý, nič nechápal. Tápavo sa obliekol a pridal sa k Judovi, ktorý ho čakal v hale. Vyšiel s ním smerom ku Kanálu a zabočil k metru, keď ho Jude zavrátil: “Myslím, že potrebujeme taxík.”

V taxíku Jude zadal vodičovi adresu rovnakým zlomeným a stíšeným hlasom, Willem konečne úplne precitol a všimol si, že Jude stále drží uterák. “Načo si si zobral aj uterák?” spýtal sa.

“Vravel som ti už – porezal som sa.”

“A je to zlé?”

Jude mykol plecami a Willem si až teraz všimol, že jeho pery nadobudli zvláštnu farbu, skôr takú nie-farbu, hoci za to možno mohli pouličné svetlá, čo sa kĺzali po jeho tvári raz žlté, raz okrové alebo chorobne larválne biele, zatiaľ čo sa taxík uberal na sever. Jude si oprel hlavu o okno a zavrel oči. V tom okamihu pocítil Willem začínajúcu nevoľnosť alebo strach, ktorých príčinu nedokázal pomenovať. Cítil len, že sedí v taxíku smerujúcom na horný koniec mesta, niečo sa stalo, nevie čo, ale je to niečo zlé. Že nechápe čosi životne dôležité, že vlahé teplo spred niekoľkých hodín sa stratilo a svet sa navrátil ku svojej ľadovej nehostinnosti, k surovej koncoročnej drsnosti.

Andyho ordinácia bola na rohu Sedemdesiatej ôsmej a Parkovej ulice, neďaleko od domu Malcolmových rodičov, a až vnútri, pri riadnom osvetlení, si Willem všimol, že tmavý vzor na Judovej košeli je v skutočnosti krv a že uterák je od nej lepkavý, takmer ňou impregnovaný, a jeho bavlnené vlákna sú nasiaknuté ako mokrá kožušina. “Prepáč,” povedal Jude Andymu, ktorý im otvoril a púšťal ich dnu. Keď Andy odkryl uterák, Willem uvidel niečo, čo sa ponášalo na chŕlenie krvi, ako keby na Judovej ruke narástli ústa, ktoré dávili krv s takou náruživosťou, až sa tvorili spenené bublinky, ktoré vzrušené odskakovali a odkvapkávali.

“Ježišikriste, Jude,” povedal Andy a nasmeroval ho do vyšetrovne, zatiaľ čo sa Willem posadil do čakárne. Ach bože, pomyslel si, ach bože. Akoby bola jeho myseľ kolieskom, ktoré zapadlo do nejakej nezmyselnej drážky, dokázal myslieť iba na tieto dve slová. V čakárni bolo priveľa svetla; snažil sa oddýchnuť si, ale nedarilo sa mu to kvôli slovám, ktoré v ňom odbíjali svoj rytmus ako údery srdca, pulzovali celým jeho telom: Ach bože. Ach bože. Ach bože.

Čakal vyše hodiny, kým ho Andy zavolal. Andy bol od neho o osem rokov starší. Spoznali sa v druhom ročníku na výške, keď mal Jude pretrvávajúci záchvat, takže sa ho nakoniec všetci traja rozhodli zobrať do univerzitnej nemocnice, kde mal Andy službu na pohotovosti. Odvtedy to bol jediný lekár, ktorého bol Jude ochotný navštevovať, a tak hoci bol Andy chirurgom na ortopédii, liečil Juda zo všetkých chorôb, od bolestí v krížoch a nohách po chrípku a nádchu. Všetci štyria mali Andyho radi a dôverovali mu.

“Môžeš ho odviezť domov,” povedal Andy. Bol nahnevaný. S plesknutím si stiahol rukavice, na ktorých bola škrupina zaschnutej krvi, a odtisol stoličku. Na dlážke bol dlhá nepravidelná šmuha červenej farby, akoby sa ktosi bol snažil očistiť nejaký špliechanec, no nakoniec sa na to zlostne vykašľal. Na stenách tiež boli škvrny červenej farby a Andyho sveter bol od nej tuhý. Jude sedel na stole, vyzeral skleslo a úboho a v ruke držal sklenenú fľašu s pomarančovým džúsom. Vlasy mal zlepené do chumáčov a jeho košeľa vyzerala tvrdá a nalakovaná, ako keby nebola z látky, ale kovová. “Jude, choď do čakárne,” prikázal mu Andy a Jude pokorne poslúchol.

Keď odišiel, Andy zavrel dvere a pozrel na Willema. “Pripadal ti niekedy na samovraždu?”

“Čože? Nie.” Cítil, že sa ukľudňuje. “Pokúsil sa o ňu teraz?”

Andy vzdychol. “Tvrdí, že nie. Ale neviem. Nie. Neviem; nie som si istý.” Prešiel k umývadlu a začal si zúrivo drhnúť ruky. “Na druhej strane, ak by bol šiel na pohotovosť – vieš, dofrasa, že práve tam ste vy dvaja mali ísť – skoro isto by ho boli vzali do nemocnice. Práve tomu sa pravdepodobne chcel vyhnúť.” Teraz hovoril nahlas akoby sám k sebe. Vytlačil si do dlaní jazierko tekutého mydla a znovu si poumýval ruky. “Vieš o tom, že sa reže, nie?”

Nedokázal chvíľku odpovedať. “Nie,” odvetil.

Andy sa obrátil, hľadel na Willema a do sucha si utieral prsty. “Nevyzeral depresívne?” spýtal sa. “Stravuje sa pravidelne, spáva? Nezdal sa ti byť apatický, rozladený?”

“Vyzeral v poriadku,” odpovedal Willem, hoci popravde ani nevedel. Jedol Jude poriadne? Spával? Mal si to všímať? Mal dávať viac pozor? “Vlastne, zdal sa byť rovnaký ako vždy.”

“Hm,” povedal Andy. Chvíľu vyzeral neisto a obaja stáli pokojne oproti sebe bez toho, aby sa na seba pozreli. “Budem mu tentoraz veriť,” povedal. “Videl som ho pred týždňom a naozaj nič na ňom nebolo zvláštne. Ale ak sa začne niekedy správať divne, ihneď mi zavolaj. Myslím to vážne, Willem.”

“Sľubujem,” povedal. V ostatných rokoch sa s Andym občas vídali a vždy registroval jeho frustráciu z viacerých ľudí naraz: z neho samého, z Juda a hlavne z Judových priateľov, ktorí – ako Andy vždy naznačoval, no nikdy nepovedal nahlas – sa dosť o priateľa nestarali. Páčilo sa mu to na Andym, ten jeho pocit rozhorčenia z Juda, rovnako sa však bál jeho nespokojnosti a považoval ju trochu za nefér.

Napokon, ako sa to často stávalo, keď ich prestal karhať, sa Andyho hlas zrazu zmenil a znel takmer nežne. “Viem, že dáš naňho pozor,” povedal. “Je už neskoro. Choďte domov. A nezabudni mu dať niečo najesť, keď sa zobudí. Šťastný Nový rok.”

[Preložil Š.O.]

Zobraziť diskusiu (0)