Z kasární opäť kláštor

Jana bola sestrou Františkou už pred pádom komunizmu. Zasvätený život viedla v panelákovom byte, kde bývala spolu s matkou. Pracovala ako šička v miestnej fabrike. Jediným náznakom komunity bola teta Anna, tiež bez habitu.

Reštituovaná budova kláštora sestier, ktorá počas starého režimu slúžila ako kasárne, sa stáva nádejou, výzvou aj bremenom. Porevolučný reštart tradičného rehoľného života v modlitbe a starostlivosti o chorých má prozaickú podobu. Znamená vypratávanie zdevastovaných priestorov, vetranie zatuchnutých ciel, nekonečné provizóriá i robotníkov postávajúcich s cigaretou v ruke a urážajúcich sestry oplzlými rečami.

Františka je najmladšou spomedzi desiatok zostarnutých žien, ktoré na sklonku pozemského života zažívajú návrat.

V jednej polorozpadnutej budove sa zrážajú desiatky pováh. Všetky deklarujú veľkú lásku k Bohu, len tá obyčajná, prozaická k susedke z vedľajšej cely im veľmi nejde.

V rehoľnej komunite sa postupne upevňujú mechanizmy, ktoré boli na desaťročia prerušené. Okrem veľkorysej charity ide, žiaľ, aj o istý druh vnútornej pýchy, čudáctva, ostražitosti a kolektívneho egoizmu maskovaného za zbožnú oddanosť. Vonkajší svet vzbudzuje opovrhnutie i súcit, obavy aj pobúrenie z jeho vývoja. Nová slobodná existencia prebúdza nádeje na dorast, a tak nie je čas vecne rozmýšľať a odhadnúť svoje možnosti.

Sestra Františka je naďalej sebou. Ponechala si vysokú mieru realizmu. Vidí, že jedna z čakateliek je detsky naivná. Viac si obľúbi druhú. Je síce prostá a miestami až hrubá, ale aspoň sa na nič nehrá. Tretia z čakateliek, maturantka Karin, Františku emočne prebúdza, okúzľuje a vábi.

„Ta ptačí křídla ve mně nabrala na síle. Bože, ty od člověka prý žádáš hořící srdce, to ale může hořet jen v těle.“

Návraty

Príbeh sa zrazu ocitá na hrane kláštorných pikantérií: „Možná každý člověk potřebuje prosté věci tady a teď víc než celou věčnost.“ Petra Dvořáková však s veľkým prehľadom zvláda také pokušenie. Je skúsená v príbehoch dezilúzií, aj spojených s večnými záväzkami.

V úvode avizuje vlastnú skúsenosť s podobnou komunitou. Román však nie je ani náhodou vyrovnávaním si účtov. Kláštor je významným javiskom emócií a vzťahov, ale autorka sa nesústreďuje výlučne na demaskovanie údajne svätých žien. Ohrozenie vlastnej identity a nemožnosť emočnej slobody je téma univerzálna. V náboženských komunitách má svoje špecifiká. „Začínala jsem trpět nepěkným pocitem, že právě hábit mi nenápadně ukrádá kousky toho, kdo jsem. Jako by požíral moje tělo, polykal moji identitu, prorůstal mi do tkání a obaloval moje kosti.“

Dôležitou témou je konfrontácia s telesnosťou. Má mnohoraké podoby. Sestry sa vyhýbajú pohľadom na nahotu, neodvážia sa nahlas priznať svoju menštruáciu a každý náznak intimity je blokovaný s pocitom viny a nevhodnosti. Extrémnym dotykom telesnosti je obliekanie tela mŕtvej spolusestry.

Návrat má v tomto rozprávaní bohatý symbolický význam. Popri jednom veľkom návrate do spustošenej budovy sa dejú malé, privátne: „Už jsem jiná, vzdálená sama sobě tisíce světelných let.“

Nie je nakoniec aj odchod iným menom pre návrat? Môže aj žena rozhodnutá pre Boha znovu podniknúť cestu do najhorúcejšieho lona matky, kde bude akceptovaná a v bezpečí? A nestal sa milujúci Boh v ľudských projektoch alibi pre všetky možné i nemožné podoby malichernosti a manipulácie?

Uznávaná česká prozaička dozrela. Píše o vážnych veciach citlivo a súčasne bez toho, aby dala priestor banalitám. Je výnimočná záujmom o podobné ľudské osudy a témy. V čase radikalizácie svätých i bezbožníkov je takáto odvaha ešte dôležitejšia.

Petra Dvořáková: Návrat

Host, 2025

Zobraziť diskusiu (0)