tiché ihriská
po stopách zapĺňané
tušom rýchlej hry

(Eva Urbanová a Dalfar, z rovnomennej antológie, 2024)

Titulné haiku novej antológie slovenských textov tohto žánru je pekným metakomentárom. Svojím ustrojením vyjadruje tvorivé pnutie medzi tradíciou a inováciou. Ak totiž skladáme slabiky do známej 5 – 7 – 5 podoby s povedomím toho, čo už vzniklo, no zároveň s pridaním niečoho svojbytného, tak nás dokáže tento starobylý žáner – rovnako ako príroda, z ktorej haiku vzchádza – ešte stále pozitívne prekvapiť a potešiť.

Vybehnúť na ihrisko
Prvý verš nastavuje naše očakávania zhruba takto: nápadná je športová terminológia, ktorá haiku otvára (ihriská) i uzatvára (hry). Táto je však zároveň posunutá do inej významovej polohy – ihriská si predsa predstavujeme skôr ako hlučné než tiché. Oxymorickosť obrazu signalizuje, že pôjde o iný typ hry – kontempláciu. Nenechajme sa zmiasť tým, že samotný text akosi klame telom, keď nás presviedča o „rýchlej hre“.

Ak už sme sa teda naladili na vlnu stíšenosti, v druhom verši nás očakáva kľúčový motív stôp, ktorými sa ihrisko zapĺňa. Tento obraz má aj denotatívnu podobu – presne toto sa deje vtedy, keď na ihrisko vybieha hráčstvo. Zároveň tu však máme aj význam konotatívny, teda metaforický: stopa je v zmysle „zanechania stopy“ odtlačok, čiže v prvom rade to, čo haiku zobrazuje, potom samotný text a napokon jeho efekt vo vedomí čitateľstva.

Tradície a inovácie
Stopa však odkazuje ešte na niečo iné – na západnú básnickú tradíciu a na poéziu takú, akú ju poznáme: výraz označuje rytmicko-metrickú jednotku sylabotonickej básne. Predmetné haiku tak sympatickým spôsobom pracuje aj s bazálnym aspektom poézie, prírody i života ako takého: s rytmom. Ostatne, s ideou rytmu či tempa pracujú aj iné prvky interpretovaného textu: „postupné zapĺňanie“ a „rýchla hra“.

Tuš v poslednom verši – odkaz na východnú tradíciu – pripomína, že v porovnaní s našou predstavou o básni je haiku mimoriadne skromný žáner, navyše odsúvajúci do úzadia autorstvo v mene samotného, textom sprítomneného, výseku prírody. Podstatou je tu paradox pre haiku veľmi charakteristický: nepomer času stráveného čítaním a času potrebného na primerané vstrebanie tých niekoľkých slabík. Antológiu si tak podľa môjho názoru vychutná ktokoľvek, kto má chuť hrať sa naozaj pomaly.

Tiché ihriská po stopách zapĺňané tušom rýchlej hry. Antológia slovenského haiku

Zostavili Eva Urbanová a Dalfar

Literárna bašta, 2024

(text je súčasťou instagramového projektu @instapretacia)

Zobraziť diskusiu (0)