Spisovateľ Danilo Kiš (1935 – 1989) je označovaný za prvého srbského postmoderného spisovateľa. Jeho detstvo bolo tragicky poznačené protižidovskými a protisrbskými pogromami a stratou otca deportovaného do koncentračného tábora. Po mladosti strávenej v Maďarsku, Čiernej Hore a Srbsku pôsobil vo Francúzsku, kde napokon aj zomrel. Smutnou zhodou náhod ostáva, že mal 54 rokov, presne toľko, koľko jeho otec, keď ho deportovali do Auschwitzu. Medzinárodnú slávu, uznanie aj kritiku Kišovi priniesli viaceré diela, napríklad už spomínaná Hrobka pre Borisa Davidoviča alebo Encyklopédia mŕtvych. V obidvoch zreteľne vidieť vplyv jeho obľúbených autorov Bruna Schulza, Vladimíra Nabokova a najmä J. L. Borgesa.

V prípade knihy Hrobka pre Borisa Davidoviča ide o taký významný vplyv diela J. L. Borgesa, že kniha vyvolala silné kontroverzie a Kiš bol dokonca obvinený z plagiátorstva. Kiš totiž priamo prevzal Borgesov štýl písania z knihy Všeobecné dejiny hanebnosti a vytvoril vlastnú verziu príbehov o beštialite totalitného režimu s jedným presahom do hlbšej minulosti. Každá kapitola je venovaná jednému nešťastnému osudu, ale spôsob písania je výrazne dokumentárny, akoby autor spisoval život človeka podľa svedectiev z archívov a dopĺňal ho neoverenými informáciami z počutia. Kombinácia mystifikácie a faktografie (samozrejme, sčasti vymyslenej) bola typická práve pre Borgesa a je potrebné konštatovať, že aj keby to bol Kišov predobraz, tak sa mu podarilo vytvoriť veľmi pôsobivé dielo a právoplatne si zaslúžilo medzinárodné uznanie.

V siedmich prózach predstavujúcich životopisy jednotlivých postáv sme postavení tvárou v tvár zlu v jeho rôznych podobách. Stalinizmus si často spájame s násilím a ani v knihe ho nie je málo. No týranie vo väzení, primitívne mučenie a vraždy sú len časťou strašného spoločenského usporiadania, v akom postavy žijú. Neustála hrozba zatknutia a prenasledovania spôsobila rozšírenie všeobecnej podozrievavosti ľudí voči sebe navzájom. Nedôvera, klamstvo, falošné priznania – nikto si nemohol byť istý, či sa nestane obeťou represií, a preto postavy podliehajú rovnakým lžiam, aké samy vytvárajú. Aj preto sú tu niekedy načrtnuté viaceré verzie tej istej udalosti. Čomu veriť, ak nepoznáme kritériá pravdy? A ako získať presvedčenie o správnosti vlastného konania, ak nemáme garancie, že naše rozhodnutie nebude spečatené rozsudkom smrti? Hrobka pre Borisa Davidoviča nie je vôbec ľahké čítanie, no je to dôležitá kniha. Predstavuje memento a svojím dokumentárnym štýlom ukazuje, že ľudia sa môžu zmeniť len na písmená v archívnych materiáloch, hoci prežili nehorázne krutosti a nikdy sa nedočkali zadosťučinenia.

Danilo Kiš: Hrobka pre Borisa Davidoviča

Preklad: Karol Chmel

Zelený kocúr, 2021

146 strán

Zobraziť diskusiu (0)