Vošiel som do izby. Okamžite som si umyl zuby. V ústach som mal protivnú chuť ešte po včerajšom alkohole. Nemám rád ten pocit. Ešte som ani neskončil, keď ktosi zaklopal. Rýchlo, máme len štvrť hodiny, povedala a vtisla sa dnu. Ale… rýchlo, zopakovala nervózne a zatvorila za sebou. Ja… Odhoď tú kefku a daj sa do roboty, skopla z nôh žabky. Vykĺzla z nohavičiek a nechala ich na pohovke. Nakoniec odložila aj sukňu, pod ňou už nemala nič. Máš prezervatívy? Stála tam nahá, hľadela priamo na mňa. Áno, vlastne nie… Tak áno, alebo nie? Bruno, švihni si, nemáme veľa času. Každá sekunda je drahá. Odtrhla som sa iba na chvíľku, nechcem, aby ma začali hľadať. Dokonca vedela, ako sa volám. Včera som jej zrejme povedal aj číslo izby. Otec ma varoval, aby som nepil… No poďme, poďme, natiahni si to. Vbehol som do kúpeľne, začal som predstierať, že niečo hľadám, vôbec som nerátal s takouto príležitosťou, bol som pripravený na niečo iné, nie na ženu vo svojej izbe, a to takto náhle, nečakane, chcel som si však zachovať tvár, doteraz bledú, no už začínala dostávať farbu. Cítil som, ako mi krv stúpa do hlavy, z izby sa ozval hlas. Máš to? Nemám. Druhý raz sa prichystaj, ako sa patrí. Poď už sem, urobím ťa ústami. Ako nejaký poslušný, dobre vychovaný chlapec som podišiel k nej. Riadna porcia, povedala mi po pár minútach, keď vypľúvala môj náklad do umývadla. Ty železničiar! Prosím? Nemasturbuješ? Prosím? Akoby si si to šetril celý rok. Pozrela sa na hodinky. Musím už ísť. Ty železničiar jeden! Každý deň okolo druhej popoludní sa všetci stretávame v Café Wagner. Hneď za hotelom, na rohu ulice. Zožeň prezervatívy. Musíš sa mi nejako odvďačiť, povedala, obliekla sa a už jej nebolo. Nemasturbuješ? Zopakoval som zamyslene, hľadiac na svojho vlhkého, no stále napuchnutého vtáka. Ty železničiar? Zopakoval som prekvapene nahlas sám pre seba. Čo toto má byť za bláznovstvo, aký sen… Čo som jej to včera narozprával? Kto to je? Ako sa vlastne volá? Nejako sa volať musí. Matka, žena, riadna porcia. Prezervatívy. Áno, prezervatívy! O druhej, v Café Wagner. Život ma predsa len ešte stále dokáže prekvapiť. Dal som si rýchlu sprchu. Papierový opasok som strhol iba z jedného uteráka. Do chodidiel som si votrel iba trochu protiplesňového krému, ponáhľal som sa. Obliekol som sa do čistého a vyšiel z izby. Na recepcii som sa opýtal na lekáreň. Ty železničiar. Ty železničiar jeden. Opakovala mi moja pamäť. Prosím si niečo proti boleniu hlavy a škatuľku prezervatívov. Lekárnička sa zľahka usmiala a opýtala sa, či mám nejaké obľúbené, alebo mi stačia obyčajné. Obyčajné a tabletky, takisto obyčajné. Poďakoval som. Znova sa usmiala. Vrátil som sa do izby. Za normálnych okolností by som šiel na pláž, alebo k bazénu, alebo na prechádzku, alebo… Lenže okolnosti sa zmenili, nuž som sa rozhodol neísť plávať, prechádzať sa, neísť na cvičenie ani na jogu. Zobral som si tabletku a ľahol na posteľ. Pri otvorenom okne som sa pokúšal dať si dohromady, čo sa včera stalo, lenže na nič somsi nevedel spomenúť. Ako cez hmlu ku mne doliehali jednotlivé slová, postavy v maskách, zvuky z reproduktorov, štrnganie pohárov a to Nie, ktorým zabránila čašníkovi priniesť mi ďalšiu fľašu vína. Nič viac, vôbec nič, som si nepamätal. Niekedy je lepšie nepamätať sa a nesnažiť sa spomenúť si, veď načo ? Podchvíľou som pozeral na hodinky. Zdalo sa mi, že čas sa zastavil, že ručičky sa prestali hýbať a že budem takto ležať v pohodlí naveky, lebo tabletky začali účinkovať. Načiahol som sa za tubou s protiplesňovým krémom a natrel som si chodidlá. Znepokojovalo ma, že predtým som si ho nedal dosť. Všetky hotelové kúpeľne sú nakazené a navyše, akú mám istotu, že uteráky sú vypraté poriadne ? Možno už mám v sebe nejaké neznáme chorvátske baktérie. tie, čo prenášajú čudesné prenosné choroby, o akých sa doktorovi Stieglovi ani len nesnívalo.

Hubert Klimko-Dobrzaniecki

Samota

vydal: Kalligram

preklad: Silvester Lavrík

Zobraziť diskusiu (0)