A tak som tu, hore nohami v tele ženy. Ruky trpezlivo prekrížené na prsiach, čakám a čakám, uvažujem, kto som a načo som tu. Nostalgicky zatváram oči pri spomienke, ako som plával v priezračnom plodovom vaku, vznášal som sa v pomalých kotrmelcoch v bubline myšlienok vo vlastnom, súkromnom oceáne, zľahka som narážal do priesvitných stien svojho žalára, dôvernej membrány rozochvenej tlmenými hlasmi sprisahancov spojených zlovoľným úmyslom. Bolo to v časoch mojej bezstarostnej mladosti. Teraz, v dokonale prevrátenej polohe, keď mi neostal ani centimeter priestoru a kolená mám pritisnuté k bruchu, myseľ aj hlava mi pracujú naplno. S uchom pritlačeným vo dne v noci k tým prekliatym stenám ani nemám inú možnosť. Počúvam, zaznamenávam a hlodá vo mne nepokoj. Načúvam posteľnému rozhovoru o vražednom zámere a desím sa, čo ma čaká a môže vtiahnuť do seba.

Som ponorený do abstrakcií a iba množiace sa súvislosti medzi nimi môžu vytvoriť ilúziu známeho sveta. Keď začujem „modrá“ – modrú farbu som nikdy nevidel –, naskočí mi predstava blízka „zelenej“ – ani tú som ešte nevidel. Vnímam sám seba ako nevinnú bytosť nezaťaženú lojalitou či povinnosťami, ako slobodného ducha napriek stiesnenému životnému priestoru. Nikto mi neprotirečí, nikto ma nenapomína , nemám meno ani predchádzajúce bydlisko, nezväzuje ma nijaké náboženstvo, dlhy či nepriatelia. Keby som mal diár, obsahoval by iba zápis o mojom blížiacom sa narodení.

Som, alebo bol som, napriek tomu, čo dnes tvrdia genetici, nepopísaná bridlicová tabuľka. Ibaže klzká a priepustná tabuľka, akú nemožno použiť v školskej učebni ani na streche, tabuľka, čo sa sama zapĺňa literami a rastie zo dňa na deň, zaplnená čoraz väčšmi. Sám seba vnímam ako nevinnú bytosť, ale očividne som sa stal súčasťou komplotu. Moja matka, nech Boh žehná jej srdce vydávajúce nepretržitý mohutný bublavý šum, je doň, zdá sa, zapojená.

Zdá sa, mama? Nie – je doň zapojená. Si. Si doň zapojená. Viem to už od svojho počiatku. Dovoľte mi zrekapitulovať okamih stvorenia, ktorý sa prihlásil spolu s prvým pocitom vedomia. Dávno, pred mnohými týždňami, sa moja nervová brázda vyplnila, stala sa chrbticou, milióny a milióny mladých neurónov s usilovnosťou húseníc hodvábnika morušového snovali a snovali zo svojich axónov veľkolepú zlatú priadzu mojej prvej myšlienky, takej jednoduchej, že si na ňu už ani nespomínam. Bolo to ja? Príliš egocentrické. Alebo teraz? Priveľmi teatrálne. Tak potom čosi, čo jestvuje pred oboma, zahŕňa oboje, jedno jediné slovo vyjadrené vzdychom duše či náhlym extatickým prijatím existencie ako takej, čosi ako – toto? Príliš afektované. Aby sme sa posunuli ďalej, v mojich predstavách figurovalo sloveso byť. Ak aj nie v neurčitku , aspoň v gramatickom tvare je. Taká bola moja prvopočiatočná myšlienka a kľúčový záver znie: Je. Nič menej a nič viac. V duchu Es muss sein. Začiatok vedomého života bol zároveň koncom ilúzie, ilúzie nebytia, a potom náhla erupcia skutočnosti. Triumf reality nad mágiou – je nad zdá sa. Moja matka je zapojená do komplotu, a tak som doň zapojený aj ja, i keď možno mojou úlohou je, aby som ho prekazil. Alebo, ak ja nerozhodný hlupák prídem na svet prineskoro, aby som sa pomstil.

Nemôžem sa však ponosovať, že som mal smolu. Uvedomoval som si od samého začiatku, odkedy som si zo zlatistej priadze vybalil dar vedomia, že som sa mohol ocitnúť na oveľa horšom mieste a v oveľa horšom čase. Fakty hovoria jasne, moje súkromné problémy sú v porovnaní s nimi, alebo by mali byť, zanedbateľné. Bezpochyby mám čo oslavovať. Zdedím všetky moderné výdobytky (hygiena, dovolenky, anestetiká, stolné lampy, pomaranče v zime), stanem sa obyvateľom privilegovanej časti tejto planéty – dobre živenej západnej Európy, nesužovanej ničivými pohromami. Starej dobrej Európy – sklerotickej, vcelku láskavej, prenasledovanej vlastnými prízrakmi, zraniteľnej voči tyranom, plnej neistoty zo seba samej –, vytúženého cieľa miliónov nešťastníkov. Prostredie, do akého sa narodím, nebude najblahobytnejšie Nórsko, ktoré by som si pre obrovský štátny investičný fond a štedrý systém sociálneho zabezpečenia vybral ako prvé v poradí; ani Taliansko s pestrou regionálnou kuchyňou a úpadkom požehnaným slnkom ako druhé; ba ani Francúzsko, ktoré by som pre jeho Pinot Noir a uhladenú sebaúctu zaradil na tretie miesto. Namiesto toho zdedím menej než Spojené kráľovstvo, kde vládne uznávaná stará kráľovná a podnikavý princ, známy záslužnými činmi, elixírmi (karfiolový výťažok na čistenie krvi) a protiústavným zasahovaním do štátnych záležitostí, tvrdošijne čaká na svoju korunu. To bude môj domov a musím sa s ním uspokojiť. Mohol by som sa narodiť v Severnej Kórei, kde je následníctvo rovnako nespochybniteľné a sloboda aj jedlo sú nedostatkový tovar.

Ako to, že hoci nemám ešte ani nárok hovoriť o sebe ako o mladom, hoci nemám ešte ani deň, toľko viem, alebo viem aspoň dosť, aby som sa mohol v mnohom mýliť? Mám vlastné zdroje. Načúvam. Keď moja matka Trudy nie je so svojím priateľom Claudom, rada si púšťa rádio, obľubuje najmä rozhovory o hudbe. Kto by bol v ére internetu predvídal čoraz väčší vzostup rozhlasu alebo renesanciu archaického slova „bezdrôtový“? Aj v škvrkote žalúdka a čriev, podobnom hrmotu práčky, moje ucho zachytáva správy, žriedlo všetkých zlých snov. Poháňaný masochistickým impulzom pozorne vstrebávam analýzy a protichodné názory. Reprízy každú hodinu, pravidelné polhodinové resumé ma nenudia. Znesiem dokonca aj BBC World Service so sprievodom naivnej imitácie trúbky a xylofónu, oddeľujúcim jednotlivé témy. Uprostred dlhej tichej noci môžem matke uštedriť silný kopanec. Zobudí sa, nemôže zaspať a siahne po rádiu. Kruté, viem, ale ráno sme obaja lepšie informovaní.

Ian McEwan

V orechovej škrupinke

Slovart 2007

preklad: Katarína Jusková

Zobraziť diskusiu (0)