Českí humanitní vedci dostali do vienka snáď od čias kronikára Kosmu (†1125) schopnosť písať nesmierne pútavo, kultivovaným jazykom a bez toho, aby znižovali odbornú kvalitu textu. Presne všetky tieto charakteristiky má útla knižka, ktorú vydalo české vydavateľstvo Academia na sklonku roku 2023. Knižka rozpráva o ceste arabského cestovateľa Ibn Fadlána, ktorú podnikol v rokoch 921 – 922 z Bagdadu k volžským Bulharom. Volžskí Bulhari v tom čase sídlili v oblasti sútoku Volgy (turkicky Itil) a Kamy (turkicky Čulman) a ich hlavným mestom bol Bolghar. Knihu editorsky pripravil arabista Ondřej Beránek, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako riaditeľ Orientálneho ústavu AV ČR a vo svojom výskume sa intenzívne venuje rôznym hľadiskám histórie Blízkeho východu a islamu. Knižka neobsahuje len zmienenú cestu cestovateľa Ibn Fadlána, ale aj texty, ktoré vsadili cestopis do historického, kultúrneho a geografického kontextu, a editor tiež starostlivo opísal príbeh objavovania a kompletizovania Ibn Fadlánovho diela.

Ondřej Beránek v radení sprievodných textov postupoval veľmi obozretne. Najskôr čitateľom a čitateľkám vysvetlil, prečo sa práve v období okolo záveru 8. a začiatku 11. storočia objavilo viacero zemepisných diel. V tom čase prešla moslimská ríša mnohými zmenami, výrazne expandovala, čo spôsobilo aj komplikovanosť jej administratívy, a potrebovala získať praktické informácie o okolitých krajinách a národoch z fiškálnych i vojenských dôvodov. To bol jeden z hlavných dôvodov záujmu o okolité i vzdialenejšie kraje. V druhej kapitole získajú čitateľky a čitatelia skromné informácie o samotnom autorovi cestopisu Ibn Fadlánovi (Ibn Fadlán a okolnosti vyslání poselstva). Žiaľ, aj keď je v súčasnosti cestopis Ibn Fadlána pomerne známy, fakty o jeho živote ostávajú nepoznané. Vedci nepoznajú ani jeho dátum narodenia či úmrtia. Niečo málo o sebe prezradil práve vo svojom cestopise. O. Beránek píše, že o Ibn Fadlánovi sa dozvedáme len, že je chránenec (maulá) istého Muhammada ibn Sulajmána, ktorého sa podarilo identifikovať ako abbásovského vojenského veliteľa, ktorý zomrel v roku 919 v ar-Rajje (dnešné predmestie Teheránu). Podľa týchto získaných skromných informácií je možné s určitou mierou istoty konštatovať, že Ibn Fadlán žil na prelome 9. a 10. storočia v Bagdade a bol sunnitským moslimom. Neskôr pôsobil na dvore kalifa al-Muqtadira (895 – 932) a je možné, že vykonával nejakú náboženskú funkciu. Stal sa kalifovým dôverníkom, čo mohlo byť dôvodom, prečo bol vyslaný na takú náročnú cestu. Situácia na dvore však nebola jednoduchá, po relatívne pokojnom a tolerantnom období bolo 10. storočie časom intenzívnych náboženských sporov, čo malo pravdepodobne aj vplyv na vyslanie výpravy k volžským Bulharom, ktorá sa však neukázala ako príliš úspešná. Ani v úradných záznamoch, ani v neskorších prameňoch sa Ibn Fadlánovo posolstvo nespomína. V roku 932 prichádza do Bagdadu delegácia volžských Bulharov spolu s kráľovým synom, ale o Ibn Fadlánovej výprave nepadne ani jedna zmienka.

Nasledujúca najrozsiahlejšia kapitola je venovaná nielen priebehu trasy jeho cesty, ale aj jednotlivým národom, s ktorými sa Ibn Fadlán na ceste stretol. O. Beránek cestu pomerne detailne mapuje. Stručne opisuje mestá, v ktorých sa výprava zastavila, ich vtedajší význam, a ak existujú dodnes, uvádza editor ich súčasný názov. Čitatelia môžu trasu misie sledovať na prvej strane obalu knihy. Ibn Fadlán dorazil do mesta volžských Bulharov takmer po roku. Na cestu z Bagdadu vyrazil 21. júna 921 a do Bolgaru dorazil 12. mája 922. Rýchlosť ranostredovekých karaván sa v tom čase pohybovala väčšinou medzi 20 – 25 km za deň. Trasu cca 4 000 km prešli za necelých jedenásť mesiacov.

Najcennejšie informácie Ibn Fadlána spočívajú v opise jednotlivých národov/etník (predstavu o oblastiach, kde etniká sídlili, čitatelia nájdu na poslednej strane obalu knihy), ktoré na svojej ceste stretol a ktorým venoval svoju pozornosť. Vďaka nemu poznáme pestré etnické zloženie daného územia. Editor zdôrazňuje, že Ibn Fadlánovo dielo je jediný zdroj poznania o týchto vzdialených miestach v prvých decéniách 10. storočia. Národy, ktoré oblasť v okolí a na sever od Kaspického mora a Aralského jazera obývali, nezanechali o sebe žiadne písomné pramene.

Oblasť Pontsko-kaspickej stepi, ktorou Ibn Fadlán prechádzal, je súčasťou rozsiahlejšieho pásu stepí rozšírených na východe od Mongolska až k severovýchodnému rohu Bulharska na západe. Práve toto územie bolo v ranom stredoveku až do 13. storočia priestorom, kadiaľ prichádzali nomádske etniká, ktoré sa dostali aj do strednej a západnej Európy: Huni, onogurskí Turci, Bulhari, Avari, Gök Turci, Chazari, Pečenehovia, Oghuzovia a Mongoli. Skrátka, z tohto územia nielen od 4. storočia do cca 13. storočia prúdilo obyvateľstvo, ktoré ovplyvňovalo historický vývoj v Európe.

Volžskí Bulhari, ku ktorým smerovalo posolstvo, mali v 10. storočí za sebou už pomerne pohnutú históriu. Etnonymum Bulhar je pravdepodobne odvodené z turkického slova „bulgha“, čo nesie význam niečo zmiešať. Bulhari totiž boli kmeňovou konfederáciou tvorenou spleťou rôznych etnických skupín: hunských, turkických a iránskych. V prvých desaťročiach 7. storočia si vytvorili nezávislý štát – Veľké Bulharsko, ktorý však v polovici 7. stor. dobyli Chazari. Časť Bulharov sa pod vedením Asparucha (nar. 640 – 701) presídlila do dunajskej delty, odkiaľ prenikli ďalej na Balkán, miesili sa so slovanským obyvateľstvom a v roku 864 prestúpili na kresťanstvo. Druhá časť, pod vedením Kotraga (630 – 710), prekročila Don a usadili sa východne od neho. Neskôr v 8. a 9. storočí sa usadili v strednom Povolží. Kotrag je považovaný za zakladateľa volžského Bulharska. Pravdepodobne vďaka výprave Ibn Fadlána prijali volžskí Bulhari islamské náboženstvo (sunnitskú podobu). Volžské Bulharsko sa udržalo až do 1238, keď zaniklo pod nájazdmi Mongolov.

Dodnes najviac pozornosti vzbudzuje opis „Rusov“ (ar-Rús, ar-Rúsija) a vyvoláva otázky, s kým sa to Ibn Fadlán na území volžských Bulharov stretol. Ondřej Beránek uvádza, že hľadanie odpovede je o to zložitejšie, že Ibn Fadlán nespomína jazyk, akým títo ľudia hovorili. Taktiež Fadlánovo dielo neobsahuje ich osobné mená ani miesto ich pôvodu. Medzi ruskými historikmi dlho existoval konsenzus, že títo „Rusi“ pochádzali zo slovanských kmeňov. Neskôr pod vplyvom prác nemeckého historika Gerharda Friedricha Müllera historické bádanie prehodnotilo pôvod „Rusov“ a od polovice 18. storočia sa vedci začali kloniť k názoru, že ide o Škandinávcov. Vznikom Sovietskeho zväzu došlo zase k návratu pôvodnej predstavy, že títo „Rusi“ prináležia k slovanským kmeňom. Podľa O. Beránka má slovo „Rus“ viacero etymologických vysvetlení. Dnes prevláda teória o odvodenom označení pre Švédov – vo fínčine „Ruotsi“, v estónčine „Rôťs“. Uvedené pomenovanie vychádza zo severského „rōƥs“ majúceho význam veslovania či všeobecne plavby po mori. Uvedené etnonymum začalo byť všeobecne známe niekedy v priebehu 8. storočia a prostredníctvom Fínov sa dostalo aj medzi Slovanov a Turkov z východnej Európy. V latinských prameňoch, konkrétne v Annales Bertiniani, je zaznamenané, že v delegácii od byzantského cisára, ktorá prišla na dvor Ľudovíta Pobožného v roku 839, sú muži, ktorí si hovoria Rhos. V ďalšom rozhovore s Ľudovítom uviedli, že sú Švédi. Aká presná bola identita „Rusov“, ktorých opísal Ibn Fadlán, sa podľa editora nikdy nedozvieme. O. Beránek sa domnieva, že to bola pravdepodobne multietnická skupina obchodníkov a žoldnierov, na ktorú sa dnes nedajú aplikovať súčasné sociálno-etnické kategórie. Nie je vylúčené, že prišli zo severu od Baltu a prevládal medzi nimi škandinávsky element, ale postupne prechádzali istou asimiláciou, keď sa snažili prispôsobiť miestnemu obchodno-politickému prostrediu.

Zaujímavou časťou je štvrtá kapitola, v ktorej sa O. Beránek zaoberal neskoršími ohlasmi na Ibn Fadlánovo dielo vo svete literárnych fikcií (Ibn Fadlán v pozdejších ohlasech). Najznámejšou je asi fikcia od amerického spisovateľa Michaela Crichtona (1942 – 2008). Počas svojich štúdií na univerzite sa M. Chrichton zoznámil s cestopisom Ibn Fadlána, ktorý ho neskôr inšpiroval k napísaniu románu The Eaters of the Dead (1976). O niekoľko rokov neskôr sa Crichtonov román stal inšpiráciou pre film The 13th Warrior (1999), v ktorom si rolu Ibn Fadlána zahral Antonio Banderas.

Rozhodne veľmi zaujímavou kapitolou, priam detektívnou, je piata kapitola (Osudy Ibn Fadlánovy knihy), v ktorej Ondřej Beránek porozprával príbeh objavovania Ibn Fadlánovho diela, resp. odhaľovania Ibn Fadlánových pasáži v iných knihách. Pôvodný spis, ktorý zaznamenal Ibn Fadlán, sa dodnes neobjavil, čo však v prípade obdobných diel nie je nič výnimočné. Editor starostlivo predstavil, akým spôsobom sa vedcom podarilo skompletizovať Ibn Fadlánovo dielo. Najdôležitejší moment prišiel v roku 1923, keď sa podarilo A. Z. V. Toganovi v iránskom Mašhade, v knižnici pripojenej k svätyni imáma Rézy vzniknutej okolo polovice 9. storočia, objaviť rukopis s opisom Ibn Fadlánovho diela. Po objavení mašhadského rukopisu mohli vzniknúť prvé kritické edície.

Poslednou kapitolou je samotný preklad Fadlánovho cestopisu. Pre Ibn Fadlána bolo v kraji volžských Bulharov takmer všetko nové, nepoznané. Udivovalo ho, že nepoznajú olej, ale všetko pripravujú na rybom oleji a všetko je nasiaknuté mastnotou. Pobyt u volžských Bulharov Ibn Fadlána bol pomerne dlhý, vďaka tomu spozoroval, že dni sa predlžovali a skracovali noci a neskôr naopak. Najpozoruhodnejší a najčastejšie opisovaný, analyzovaný a interpretovaný je opis priebehu pohrebného obradu významného muža. Počas svojho pobytu u „Rusov“ zažil Ibn Fadlán pohreb významného muža v miestnej spoločnosti. Jeho pohreb bol veľmi zvláštny, istým spôsobom veľkolepý a brutálny. Aj dnešným čitateľom značne vyráža dych.

Cestopis Ibn Fadlána zaujme aj súčasníkov. O neznámych krajinách a ich obyvateľoch dokázal písať pútavo a s nadhľadom. V nezaujatom svedectve opísal zvyklosti národov, ktoré boli od jeho kultúrnej normy značne vzdialené, napr. v otázke hygieny. Vďaka jeho dielu môžeme spoznávať pestré kultúrne, náboženské a etnické zloženie rozsiahlych území medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom a tiež oblastí severne od nich. Ondřej Beránek pripravil k Ibn Fadlánovmu rozprávaniu nemenej zaujímavý sprievodný text, ktorý dovoľuje čitateľom lepšie sa zorientovať a porozumieť časovo i priestorovo vzdialenému svetu.

Ondřej Beránek (ed.): Ibn Fadlán. Cesta z Bagdádu k volžským Bulharům: 921 – 922. Praha 2023, 190 s.

Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise .týždeň.

Zobraziť diskusiu (0)