Imaginární zoologie nie je beštiár vymyslených zvierat ani prerozprávaním známych mýtov, v ktorých zvieratá vystupujú. Zaoberá sa predovšetkým skutočnými živočíchmi a spôsobom, ako sa v literatúre (a príležitostne aj v iných médiách) formoval vzťah medzi ľuďmi a ich zvieracími spoločníkmi. Jan Lukavec pristupuje k prírode ako antropológ alebo sociológ zvieracej ríše. Jeho skúmanie je metodické, v kapitolách postupuje od historického zobrazenia daného zvieraťa k súčasnosti, pričom nejde len o opisné charateristiky. Autor sa nevyhýba ani hodnoteniu a poukazuje napr. na ekologické aspekty vzťahu človeka a zvieraťa, ktoré v minulosti neboli práve vzorové a pôsobili výrazne v neprospech prírody.

Postupne sa v jednotlivých kapitolách oboznámime s tak rôznorodými zástupcami živočíšnej ríše ako sú modlivky, mravce, vrany, krkavce, psy, vlky, líšky, medvede, mačky, netopiere, prasa, opice, veľryby a aj špecifickými formami koexistencie zvierat a ľudí, konkrétne s dejinami pražskej zoologickej záhrady. Aby sme trochu priblížili autorov prístup, všimnime si na príklade kapitoly o koňoch, ako pútavo vie písať o kultúrnych dejinách tohto zvieraťa. Porovnanie napr. islamu a biblických odkazov ukazuje, že zatiaľ čo v prvom civilizačnom okruhu mal kôň významné miesto, v kresťanstve nebol považovaný za nič výnimočné, kým sa na scéne neobjavili rytieri. V gréckych mýtoch sa zas kôň vyskytuje hneď v niekoľkých podobách (Pegas, kentauri) a snáď najznámejšie mýticke zviera podobné koňovi je západná podoba jednorožca.

Z dejín sociálneho myslenia dobre vieme, že v minulosti niektoré živočíšne druhy, napr. mravce, predstavovali významný predmet pozorovania a boli prirovnávané k ľudskému spoločenstvu. Závery týchto pozorovaní reprezentovali do určitej miery prevládajúce ladenie vtedajšej spoločnosti: od zdôrazňovania kooperácie, cez výbojnosť až po pevné hierarchické delenie, to všetko slúžilo na vyvolanie zdania podobnosti medzi procesmi v ľudskej spoločnosti a zvieracími formáciami. Pripomeňmne len, že aj v súčasnosti existuje tendencia zobraziť v literatúre ľudstvo ako výsledok vplyvu zvierat, no v duchu doby ide o výstrahu, prípadne o apokalyptické podobenstvo, napr. predstava o živote bez včiel alebo hmyzu ako takého.

Literárne zdroje, z ktorých Jan Lukavec čerpá, sú neuveriteľne rôznorodé: mýty, rozprávky, rytierske romány, Biblia, eposy a nespočetné odkazy na romány a odbornú literatúru. Posledných takmer 20 strán knihy tvoria práve pramene a môžeme ich vnímať aj ako výborné odporúčania pre ďalšie čítanie k danej téme. Celkovo si Jan Lukavec vyberá pre svoje skúmania témy, ktoré sú celkom nezvyčajné a veľmi dobre sa vďaka jeho štýlu písania čítajú. Pripomeňme niektoré jeho predchádzajúce knihy: Zneklidňující svět zrcadel (Malvern 2011), Od českého Tokia k exotické Praze (Malvern 2013), Bytosti na pomezí (Pulchra 2016). Práve poslednú menovanú odporúčam ako doplnok k Imaginární zoologii, pretože veľmi vhodne ukazuje, ako sa v literatúre realita mieša s fikciou, ako emócie (napr. úzkosť, strach alebo láska) vedia formovať ľudskú predstavivosť tak, že už tisícročia vznikajú príbehy, ktoré neustále obdivujeme a vraciame sa k nim.

Jan Lukavec: Imaginární zoologie

Pulchra 2019

288 strán

Zobraziť diskusiu (0)