Ludovit Reis je mladý holandský futbalista, ktorého si vďaka jeho talentu všimla FC Barcelona a pravidelne nastupuje aj za juniorskú reprezentáciu svojej krajiny. Barcelona je veľkoklub a podpisuje množstvo mladých talentov, on však má všetky predpoklady na to, aby sa stal európskou hviezdou, získal množstvo trofejí a zarobil peniaze, ktoré európske hviezdy zarábajú.

Ludovit Reis sa okrem toho v roku 2000 v Haarleme narodil slovenským rodičom, ktorí sa do Holandska prisťahovali.

Práve preto ho aj napriek mladému veku oslovil Slovenský futbalový zväz s ponukou, či by nechcel reprezentovať krajinu svojich rodičov. Ludovit odmietol – na Slovensku nikdy nebol a okrem toho, že sa na ňom narodili a istú časť života na ňom strávili jeho rodičia, ho s ním nič nespája. Opakovane povedal, že jeho domovom je Holandsko, teda krajina, v ktorej prežil celý život, a jeho cieľom je presadiť sa v holandskej reprezentácii.

Slovenské médiá si ho vtedy už všimli a napísali nielen o jeho talente, ale aj o tom, že ponuku reprezentovať krajinu svojich rodičov odmietol a rozhodol sa reprezentovať krajinu, ktorá je jeho domovom. Bežná záležitosť, nebyť toho, že Ludovit Reis je Róm.

Práve a jedine z tohto dôvodu je diskusia k týmto článkom plná nenávistných komentárov, ktoré siahajú od toho, že by Slovensko reprezentovať mal, cez to, že je „nevďačný Cigán“ a „padne na hubu a potom ešte bude prosiť“, až po to, že aj keby chcel, tak Slovensko záujem nemá.
Reč je pritom o talentovanom futbalistovi, ktorý sa na Slovensku nenarodil, nikdy ho nenavštívil a nemá s ním fakticky žiadny vzťah; táto krajina mu nič nedala a on jej nič nedlhuje. Naopak, ak by sa v nej bol narodil, existuje pomerne vysoká pravdepodobnosť, že by jeho život vyzeral úplne inak a horšie, že by nedosiahol to, čo dosiahol, a nebol by tam, kde je. Bol by tým, čím je v diskusiách – teda Cigánom –, a šancu presadiť sa by mal omnoho menšiu ako v Holandsku, o pôsobení v Barcelone ani nehovoriac. Možno by po sebe zanechal nejakú fotografiu ako Annamária.

To, čo by Ludovita možno čakalo, ak by na Slovensku žil, totiž dokumentuje aj osud Leonarda Horvátha, ďalšieho z odsúdených v prípade razie v osade na Budulovskej. V Moldave hrával futbal za miestny klub, práve za ten, na ktorý sú mnohí obyvatelia hrdí. Aj vďaka tomu mal kontakt s majoritou a túžbu žiť inak, aj vďaka talentu nepočúval inak bežné rasistické poznámky. Na internete ešte stále existuje jeho hráčsky profil a fotografia, na ktorej má oblečený dres Slovana Bratislava a s kapitánskou páskou na ruke vedie loptu.

Leonard napriek tomu dvakrát prepadol a základnú školu skončil v ôsmom ročníku. V osade sa nenarodil, ale, ako mnohí iní, prisťahoval sa do nej, keď mal desať rokov. Matka sa oňho aj o staršieho brata starala sama, privyrábala si aktivačnými prácami, peniaze však nestačili na nájom, a tak – osada.

Keď do nej koncom júna 2013 vtrhlo viac ako šesť desiatok policajtov, zbili aj jeho. Vtedy sedemnásťročný Leonard mal na tvári a chrbte rany, ktoré pripomínajú stopy po úderoch obuškom, sú zachytené na fotografiách aj kamerovom zázname; podľa polície však k žiadnemu porušeniu predpisov nedošlo: Leonard si zranenia spôsobil sám, takpovediac sa samozbil. Z poškodeného sa nakoniec po dlhých rokoch výpovedí a súdov stal obvinený. Na pojednávaniach sa zúčastňuje, hoci to preňho znamená komplikácie: ak sa na nich totiž zúčastniť chce, musí si v práci zobrať niekoľkodňovú dovolenku a absolvovať cestu na Slovensko a späť, ktorá je dlhá niekoľko tisíc kilometrov.

Leonard totiž už niekoľko rokov žije v nemeckom Chemnitzi (Kamenica), kam sa odsťahoval za rodinou svojej družky; hovorí, že to bola jediná možnosť, ako sa dostať z osady a zo života na hranici ľudskej dôstojnosti. Futbal nevyšiel, spravodlivosť nevyšla – vyšiel odchod do inej krajiny, kde nie je v prvom rade Rómom, ale človekom, ktorý chce mať rodinu, žiť a pracovať. V Moldave žiadal o mestský byt. Neúspešne. V Chemnitzi býva s družkou a deťmi v trojizbovom byte a spolu so svokrom pracuje v betonárskej firme.
Je to do očí bijúci paradox. Na fotografii po razii vidieť zbitého Róma z osady, na fotografii, ktorú pred časom zverejnil on sám, vidieť niekoho úplne iného: na brehu Baltického mora na nej do kamery s ľahkým a so spokojným úsmevom hľadí dobre vyzerajúci mladý muž, otec rodiny.

Na príklade Ludovita Reisa vidieť bezvýchodiskovosť situácie: terčom nenávisti sa stal, lebo je Róm. Ak by sa bol narodil na Slovensku a stal sa profesionálnym futbalistom, bol by tiež terčom preto, že je Róm. No a ak by profesionálnym futbalistom nebol – čo je najpravdepodobnejšie – a bol by len obyčajným Rómom, stále by bol terčom, lebo je Róm.
Leonard Horváth je, na druhej strane, príkladom toho, že človek, ktorý je v očiach slovenskej polície obvinený a v očiach veľkej časti spoločnosti na príťaž, sa bez problémov dokáže uplatniť – potrebuje len prostredie, ktoré mu to umožní.

No a príklady Ota Horvátha a Ireny Bihariovej pre zmenu ukazujú, čo nasleduje, ak Rómovia narušia stereotyp a stanú sa v očiach majority „dobrými Rómami“: Oti nemôže ísť do reštaurácie v meste, kde ho všetci poznajú, Irenu v obchode pravidelne podozrievajú z krádeže.
Ďalší začarovaný kruh tak spočíva práve v tomto: napriek tomu, že urobili všetko pre to, aby boli „dobrými Rómami“, aj naďalej sú v prvom rade Rómami a práve podľa toho ich okolie posudzuje – teda to okolie, ktoré od nich požaduje, aby sa „dobrými Rómami“ stali, a keď to splnia, aj tak ich medzi seba neprijme.

Navyše, podľa prieskumu z roku 2017 nechce mať Róma za suseda 79 % Slovákov, ktorí zároveň, paradoxne, chcú, aby sa tí istí Rómovia integrovali. Integrácia teda áno, ale nie s nimi.

Rómovia aj majorita sa sťažujú na tie isté veci; tak, ako to je, to ďalej byť nemôže. Zároveň sa čoraz viac Rómov sťahuje z mesta do osady, čím sa len ďalej prehlbuje segregácia, a teda aj problémy, ktoré všetkých trápia. Kontakt, ktorý všetci považujú za kľúčový, neexistuje, napätie rastie, neexistuje nielen vôľa komunikovať, ale ani spoločný jazyk. Trpezlivosť sa vyčerpala. Jediným riešením je vytlačenie Rómov na okraj – do segregovaných škôl a do osady.

Neznamená to však, že zmiznú, iba že budú žiť vytlačení na okraji a problém sa bude ďalej zhoršovať. Spokojná nebude ani jedna strana; ani jedna sa nebude mať lepšie.

A potom čo – násilie?

N Press, 2021

Samo Marec, Veronika Prušová

Autor fotografií: Tomáš Benedikovič