(Hudba. J. S. Bach: Pastorale F dur, časť Larghetto c mol, BWV 590)

Hlas: Skutočne etický je človek len vtedy, keď počúva naliehavý príkaz pomáhať všetkému živému, ktorému môže pomôcť...

Poézia: Počuješ? Akoby hlas vychádzal spoza gotických jasličiek na oltári. A vravel si, že tu budeme sami.

Ján: Máš príliš rozvlnenú fantáziu, milá. Pravdaže tu nikto nie je a bránu som zamkol. Iba som trochu nahlas myslel. A slová sú citát z Albertovej Schweitzerovej práce Etika úcty k životu.

Poézia: Sľúbil si, že mi budeš hrať, nie hundrať citáty.

Ján: Maj trochu trpezlivosti, všetko raz odíde i príde. Albert bol...

Poézia: A zatiaľ tu zamrznem. Nevidíš, ako vonku vietor plieska plášťom o moje detské kolená?

Ján: Viem. Poznám tú tvoju báseň i zbierku Zo spoločnej zimy.

Poézia: Na mraze clivé sú všetky píšťalky.

Ján: Áno. Lenže mojim kovovým i dreveným píšťalkám to neprekáža, ani vzduchovému chveniu, ani akustike. A rozumný človek si oblečie kožuch.

(Hudba)

Ján: Milá Zia. Včera som si bol zahrať na organe, ale píšťaly boli mrazivé a clivé a krehké, krehli mi prsty, a keď som si ich zohrieval na žiarovke lampy, zhováral som sa s tebou v duchu. Chcel som ti čosi porozprávať o Bachovi a jeho interpretovi Schweitzerovi, o tom básnikovi života a hudby, a o všeličom inom, lenže – ako ťa poznám, chladnú a nervóznu – urazila si sa a odišla. Takže ti o tom časom napíšem. Alebo: nebolo by lepšie, keby sme sa aj naozaj stretli? Pozajtra podvečer budem zasa v kostole, vrátka od sakrestie nechám odchýlené. A nezabudni si kožuch, prípadne prines tľapku s rumom.

(Hudba)

Poézia: Janko. Určite prídem, veď nie som taká vrtošivá a nedotknuteľná, ako si ma predstavuješ. Vidíš, ani sa neurazím, keď mi tykáš a oslovuješ ma Zia. Napokon je to teplejšie a dôvernejšie, menej oficiálne než ťažkopádne meno Poézia, ako ma pokrstili a do matriky zapísali. Už sa teším na tvoju hru. Srdečne.

(Hudba)

Ján: Celkom už na konci svetla je chrám. Hrám. Na samom konci až pochrámaného svetla je Larghetto. Je Larghetto, ktoré Bach napísal z príležitosti Kristovho narodenia. Akoby na Vianoce bol Šebastián milý namol smutný v temnom c mole. Taký, áno, bol, lebo neprišiel na svet žiť ani umrieť. Prišiel písať, komponovať, hrať. A tvorenie je tmavé, smutné z nekonečnej svojej slobody.

(Hudba)

Poézia: Písať je ťažšie. Písať je ťažšie ako žiť.

Ján: A hráš a hráš na píšťale ľadovo ako olovo a slovo, až nás mrazí a nikto tu nie je, chrám sa otriasa samotou, je to motto, motív je motýľ, hráš a hráš, až až, akoby ťa celkom vážne a na dne a naozaj ktosi utajený pozorne kdesi počúval, kde si?

(Hudba)

Poézia: Janko môj. Cítim sa ako uletený klobúk s prebytočným teplom, s prebytočným telom. Svetelná priepasť nad hlavou. Tak som sa tešila, ale tvoja veľkorysosť, na ktorú sa spolieham, mi iste odpustí, že som z vážnych rodinných dôvodov nemohla včera prísť. Nebudeme horieť, nebudeme bolieť. Uletenú hlavu mám pod zveseným krídlom, lebo ten vážny dôvod, o ktorom hovorím, je moja zábudlivosť. Tak som sa ti začítala do Aristotelovej Poetiky a Schweitzerovej Etiky, že som si ako na smrť na teba nespomenula. Ale aspoň – uznáš, som úprimná – nič pred tebou – ani kúsok tela – nezastieram a nepredstieram. Verím, že sa ti vodí dobre a necítiš sa urazený a pokorený. Veď moja úprimnosť ťa naopak musí potešiť, je to cnosť. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, teším sa i zvedavá som na teba. Diaľka je už bodka. Tvoja Zia.

(Hudba)

Ján: Zia. Šediny vlastné mi našepkali, aby som bol trochu predvídavý a nespoliehal sa len na tvoju krásu a úprimnosť, takže pre istotu som mal v kožuchu dve tľapky rumu. Hral som ti nádherne, až nad hru. Musela si to kdesi počuť. Voda dlho rástla cestou do mlyna. Aj ja viem naspäť rozvešiavať spadnuté jablká. A tak som s tebou – ako sa hovorí – vybabral, zlatko, lebo básnik môže všetko, aj pozhovárať sa s neprítomnou, môže to napísať, zahrať. Moja pomsta je sladká a nežná.

(Hudba)

Hlas: Etika úcty k životu neuznáva nijakú relatívnu etiku. Núti človeka, aby sa zakaždým rozhodol sám, do akej miery môže byť ešte etický, a nakoľko sa musí podriadiť nutnosti ničiť a poškodzovať život a tak sa stávať vinný...

Poézia: Počuješ? Zasa ten hlas. Nie sme sami. Sadni si trochu ďalej a netlač sa tak na mňa.

Ján: Tvoje polnočné vlasy sa stelú ako melódia a klesajú a voňajú po korene pokojne pod kôru pokorne stúpajú do hláv a z hlavy tečú dokorán na plecia molovo...

Poézia: Prestaň, Ján.

Ján: Nikto tu nie je. Ten hlas bol zase Albert Schweitzer.

Poézia: Aj tak sa nesluší, nepatrí to sem.

Ján: Prečo nie? Chrám je tam, kde neha, účasť, porozumenie... Johan Šebastián pravou rukou hral a ľavou hladkal tmavomodré hlavaté vlásky...

Poézia: Som blondína.

Ján: ...hľadal nekonečné lásky.

Poézia: Počula som o tej afére, ktorú mal u cirkevného predstavenstva. Ale na mraze clivé sú všetky píšťaly. Aj ja.

Ján: Glgni si kvapku rumu.

Poézia: Neurážaj ma, Ján, svojou úprimnosťou. Chcel si mi zahrať Bachovo pastorále.

Ján: Aj ho zahrám, Larghetto c mol. Ale najprv ti chcem čosi porozprávať o myšiach.

Poézia: O myšiach!

(Hudba)

Ján: Zase odišla. Bojí sa myší, Ziuška, Zia. Lenže prítomnosť zvierat poľudšťuje každú situáciu, dychom preteplieva betlemskú i našu maštaľku. Nemožno mať súcit a nehu len k pečenému kuriatku na štedrovečernom stole. Darmo, Zia, utekáš. Aj tak si vypočuješ, čo som chcel povedať.

(Hudba)

Ján: Nie v magickej obraznosti, ale naozaj mi v izbe odrazu vyrástol päťročný smrek a pätoraké ovocie na ňom dozrelo: oriešky ako myškina hlava, čokoládové i biele cukríky, Klárine Bočkayovej perníky maľované, šišky, jabĺčka. Na stromčeku niektoré fondánové voňavé salonky majú odchýlený staniol, na pokrovci trávozelenom pod nimi drobné odrobinky z nich: nie, takto podivne by deti – ani ja – nechodili maškrtiť, azda len nejaký priaznivý domový škriatok si prišiel po svoj diel a darček. Neviem, je to záhada, no domnievam sa, že by to mohla byť aj myš, to je celkom racionálne a prijateľné vysvetlenie. A v noci, v tej odslnenej a bezfarebnej tôni, keď zaspávam, počujem šušťanie a škrabot na stromčeku. Ráno tam dávam otrávené zrná proti hladovcom hlodavcom a v ďalšiu noc je nešuštiace ticho. Koho som zabil?

(Hudba)

Poézia: Janko môj. Zase som neprišla, aly ty si vieš poradiť a vymyslíš si ma ešte krajšiu. Čas vyvrel ako voda. Osobné stretnutie zužuje obzor, aj štedré večery v minulosti alebo budúcnosti sú vždy krajšie než prítomnosť. Napriek tomu raz prídem. Chcem počuť v tvojej interpretácii najmä Júliusovu Letňanovu chorálovú predohru, tú o veselých malých básnikoch, čo z výšin prišli pastierom zvestovať novinu; sypú sa v chumáčoch ako vrabčie hlavy, sypú sa v chumáčikoch ako voňavé kvety bazy, tie cvendžiace disonancie, pichajú ako ihličky voňajúce živicou a snehom, tvojimi vlasmi. Čakaj ma, Janík, Janíčko.

(Hudba)

Ján: Málo chýbalo a bol by sa mi vlani zmaril Štedrý večer plný sypúcich sa snežiniek v chumáčikoch ako kvet agátu či bazy čiernej.

Poézia: Taká malá mnohoprstá dlaň zdobená krajkami a čipkami.

Ján: Videlo sa mi totiž, že syn neodpílil, ako mal, len vršok, hlávočku smrečka, ale rezal smrteľne nízko, takže zvyšok a korene zosnú nehlasne. Stromčeku som sa hmatom i slovom ospravedlnil, dcéra ho v izbe ozdobila, obliekla ako na počestnosť, a ja, aby som sa pravdou uspokojil, hneď ráno...

Poézia: Keď v krištáľovo čistom vzduchu vanula sviežosť podobná vôni bazy, ktorú akoby vydychoval zo sna sneh...

Ján: ...teda hneď ráno putujem za smutným zvyškom, nech vidím, koľko nad zemou a pod oblohou zostalo nádeje: málo, pramálo. Pník je nízky, nízko sa pnie, rezná rana veľká.

Poézia: Prežiješ, braček stromček, vydržíš? Pokús sa o to, prosím.

Ján: Zúfalo, zvonivo si s ním štrngám na zdravie. Peň vďačne vypil pohár vína, ktoré som mu nalial do smädne otvorenej rany ako sebe. Ďakujem a prepáč.

Poézia: A potom?

Ján: Potom v lete, keď vidno deň plný sypúcich sa kvetov agátu i bazy čiernej, tvojich vlasov v chráme bozkaných...

Poézia: Som plavá.

Ján: ...v chumáčikoch ako snežinky lietavé, dá sa povedať, že pozostatok odpíleného smrečka zatiaľ prežil, hlavu má v nebesiach, srdce pri nás a korene v zemi. Vyháňa zo seba nové perute anjelské, krídla sviežozelené. Alkohol prudko odmieta. Nalievam pohár do rany, víno steká do trávy, na zem: tá si dá vždy povedať, tá aj mäso strávi – ľudožrút. Smrekove ústa sa zacelili tučnou živicou vzdornou, nevysychá bezmäsité telo dreva, jeho korenné šťavy sa nestrácajú v cudzote. Na to je ihličnanu v tele ten voňavý vosk. Na ochranu. Bezmocná, mäkká obrana ako písanie, ako tvorba, ako hudba.

Hlas: Nesmieme nikdy otupieť, ale hlboko prežívať konflikty. Spokojné svedomie je vynález diablov.

Poézia: Zase ten tvoj Schweitzer? Prišla som počúvať Bachovu hudbu, nie mrznúť pri moralitách.

(Hudba)

Ján: Zas som ťa márne čakal, milá Zia. Na smrť útočiace zúfalstvo. A to všetko sa deje celé, celé dni a noci, čo pŕchnu ako sypké snežinky v belavých strapcoch. Tak som sám sebe hral Letňanove svetielka, do lavíc padali z chóru spiežovce, rolničky, chumáčiky, zvončeky, teplé snežinky, veď hudba vytvára teplo. Padali, sypali sa maličkí bieli anjeli, na dlažbu dopadali ako striebro, olovo a cín, keď flautičky tulikali, aby pastierom zvestovali. Skrehnuté prsty začali sa hriať a hrať na oboch manuáloch. Potom som išiel domov a napísal čosi, čo ti azda pošlem, hoci si to nezaslúžiš. Tvoj Ján.

(Hudba)

Ján: Na Štedrý večer, keď mrzne a umierajúce obláčiky pary z ľudských hláv stúpajú k nebesiam, kde sú píšťaly, hrám pastorále.

Poézia: Obláčik sa zmení na kvapku rosy, rosa zarosí čižmičky Aničkám-flautičkám, ktoré dostanú skraty na ventiloch elektromagnetickej traktúry.

Ján: Ventil sa nezavrie, píšťalka si o dušu svoju vzdušnú neprestajne spieva, až taká radosť. Narodil sa...

Poézia: Pastorále je oslavou zrodenia, vzniku, začiatku. Starobylá pastierska pieseň, jednoduché radostné výkriky, trilky vysokých fláut nad trocha disharmonickým mrmlaním basy, prostota gájd v štruktúre a slede akordov, čosi monotónne.

Ján: To isté pastorále – Larghetto – budem hrať aj v deň umierania, na Veľký piatok, len v registratúre uberiem tú ligotavú malú mixtúrku, ostane osamelá nahá osemstopová flauta alebo temný kamzičí roh.

Poézia: To isté pastorále, tá istá clivá tónina, melancholické akordy ľavej ruky, ten istý nápev krehučký ako plač, rosa, obláčik pary – uspávanka?, akoby nebolo rozdielu medzi začiatkom života a koncom.

(Hudba)

Poézia: Milý Ján. Škoda, že sme sa nestretli. Tá chvíľa básne, krátka, ale večná. Už mi nepíš. Krajina, z ktorej sa už stáročia odchádza. Odchádzam s dôverným priateľom Jozefom, jeho ženou Máriou a synčekom do teplejších krajín, vieš, aká som zimomrivá. Odtiaľ je všade blízko. Možno sa ozvem, láska. Diaľka je bodka. Tvoja Poézia.

Post skriptum: Budem na teba myslieť.

Ivan Kadlečík

Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy

KK Bagala 2018

foto: Miro Nôta

Zobraziť diskusiu (0)