Ráno u Mireho.

Mire vstáva na záchod, ale podlaha sa s ním pohrala, pojančila, zahombala ho a hop! – a je na zemi. Leží a nevstáva, čosi mu nesedí. Kdečo mu nesedí. Rozmýšľa, vypliešťa oči a nehýbe sa, a nevymyslel nič. No nestresuje, pôsobí vcelku flegmaticky. Panuje pokoj. Mať je v kuchyni, čuje ju, ona jeho nie, bo mlynček na orechy vrčí a nezastane, tak i Mirko pokračuje tam, kde duševne zastal, čitateľu. Do šľaka, tu čosi nesedelo! „Chodil som taký neraz, a teraz čosi nesedí,“ pustil sa Mirko do výskumu reality, „či nie je všetko na svojom mieste, či čo, ouho, čakaj…

Jebem ti, kde mám nohu a druhú ruku?!“ zdesil sa M., „musel si, musel si, musel si?!!!“ dudral na seba, pričom bol ešte opitý, večerný, nuž ani tak nedbal kvôli sebe, ale dobre vedel, aký diskurz s materou ho čaká.

Ideme piť vodu, hajde, Mire, vstávaj, ošľahneš na tom koberci, kde sa tu len vzalo toľko myšacincov? Pozri, pod posteľou, ha, mŕtve šváby na lepidle, pozri ho, jeden sa ešte hýbe, sleduj, ako sa hádže, dement, nachytal sa na klobásku… A skúša imitovať švába, ako mu je ťažko, hrá ho, kopíruje jeho telesné ruchy, body language, a začne sa celý kriviť, triasť nohou, jedinou končatinou, čo mu ostala, dvíha hlavu a hompáľa ňou ako mentolka a potom, aby bol výjav ešte pôsobivejší, si položí do pysku jeden šumivý celaskon, ktorý po styku so slinou začne veľmi peniť – a výjav je kompletný. Čosi ako epileptický záchvat, vo filme keď také ide, ošetrovatelia už bežia viazať pacienta. Virgá nohou, hlavou, a z úst sa valí pena. Idyla nedeľného rána. Zážitok len mierne kazil pach praženého chleba s vajcom, ktorý prichádzal z kuchynky a ktorý Mirkovi nijako nepasoval. No aby paralyzoval i túto nelahodnosť, vložil sa plnšie do roly švába, už bol i oveľa lepší šváb než pravý šváb. A potom ide:

„Mirku, kam ti položím čisté trenírky, daj torbu… AAAAA!!! Čo to, čo to, čo ti je, synu?!“ Potom mať ostĺpla, bo v takých situáciách, keď syn potratí končatiny a imituje na zemi švába, vie rodič ostĺpnuť, obzvlášť mať. No predsa len sa jej podarí vybrekotať aké-také odsúdenie syna:

„To tí tvoji kamaráti, pseudo, psi, ty pes, hovno jedno!!!“ a rýchlo beží a volá na muža, nech sa príde pozrieť a pokiaľ možno racionálne reagovať, ako už možno reagovať v takých situáciách, keď ti je opité dieťa bez rúk a nohy na zemi v tranze a keď sa mu pení z úst a kričí či ryčí.

„Kurbane, ten syn nám umiera, vravela som ti vtedy, nehanbi sa kúpiť prezervatív, ale darmo, keď si si nedal povedať, čo?“

A muž na to:

„Čakaj, ty otrava, práve hovoria v telke, že všetci, čo robíme v obecnej mraziarni, asi konečne po ôsmich mesiacoch dostaneme výplatu, päťtisíc, no pozri, asi neštrajkujeme! Vuuuhuv, päťtisíc!“

Mire pochopil, že privolal čerta, tak sa ukľudnil a hneď zapína režim vyhovárania, a tu treba byť dosť dobrý diplomat, aby si sa vyhovoril…

„Čakaj, mamo, som v pohode, čo hneď černobiľuješ? Imitujem švába na lepidle, lapil sa ti tu pod posteľou, aha, vidíš, aj on tak robí,“ a vyťahuje kartón s lepidlom a ukazuje materi, potom ho vracia, kde našiel, sadá si na posteľ a okrúca sa dekou, aby zakryl deficit končatín. Možno sa mu podarí obrátiť všetko i na žart, ak dokáže zužitkovať novinu, že rodičia dostanú dva ráz po päťtisíc, stačí len zastrieť fakt, že ešte dvadsať ráz toľko sú im dlžní, no možno to dajak vyobracať, ba i vyzdvihnúť ako výhodu.

„Synu, pozri, ja ťa ozaj nechcem nervovať, po nervoch ti tancovať, ale mladý si, ako že to, ako?! Ja, ja proste nerozumiem, včera si prišiel bez ruky, bez ruky! Myslela som, že aspoň dajaké poučenie si vytiahol, tak som ti nechcela vegetovať ranu, a ty čo, hovniaru, dneska už i bez nohy a druhej ruky?! Mňa len jedno zaujíma, myslím, pozri, to je tvoj život, ako chceš, ale naozaj ma zaujíma len tá jedna otázka: Čo čakáš, kam ťa to privedie? Kam to nás privedie? Veď to sa aj nás týka, to nie je len tvoja vec, jak ty hovoríš. Čo ľudia povedia, že jedno decko máme, a ani to nevieme vyhodovať? Veď pes keby si bol, som si istá, že by si kury dávil!“ brechala mať a tešila sa, ako to o psovi povedala, ale z druhej strany si vravela, že sa z takej múdrosti mohla i viac tešiť, tak šla zhltnúť zopár amfetamínov a po ceste dodala: „Ktovie, či ty aj teraz kury nedáviš, pes psovský, a čo, ha hej, čože ja viem, čo ty nerobíš, a je celkom možné, že i kury dáviš po susedoch a po dedine, ktovie, čo ty v živote robíš, myslíš si, že ti to raz bude v dajakej oblasti angažovania k úžitku, ten tvoj existenciálny postoj? Každý človek časom preberá akúsi úlohu v spoločnosti, kde ty seba vidíš, azda si nemyslíš, že toto tu, že to je to pravé, dáviť kury po dedine, no ja som také ešte nevidela, že by to malo byť to, čo ty máš byť v živote, a už keď sme pri tom, čo má byť zajtra, čím nás ešte prekvapíš?“

A tu už ju pretrháva mierne vyprovokovaný Mire, a mať to využila, aby amfetamín zaliala vodou, už bola celkom spotená a vyzerala, že sa chystá byť ešte otravnejšia, hoc, súdiac podľa Mireho tváre, otravnejšia už byť nemohla.

„Jaj, mamo, čo myslíš, že ja to naschvál, čo už ti na to poviem? Zasa som stratil ruku, a čo teraz? Dobre, i nohu, ajde, viem, že som to posral, i mňa to trápi, proste taká etapa prišla, trochu sa viac pije po tie dni, také prišlo a už, čo narobím? Ako keby ste vy také zamlada nemali… Stalo sa, jak sa aj druhým stalo…“

„Neverím, že aj druhí chlapci prišli bez nohy či bez ruky!“ nevydržala mu mať neodfakliť.

„Daj mi dopovedať…“ a tu už opica Mireho opúšťala a prichádzala kocovina a všetky humus produkty, ktoré už kocovina prináša, „… to teraz tak vyšlo a také viac nebude, teraz sa ozaj zmiernim, viem, že som to dosral, čo ti poviem, mater, nohy preč, ruka preč, pozri, najem sa a hneď ich pôjdem hľadať do Zaručenej istoty, azda sú tam dakde, a keby aj nie, tak sa svet nezrúti,“ skúsil to vyžehliť Mire, hoci to, čo ráno do domu priniesol, prípadne nepriniesol, by ťažko vyžehlili i najväčší žehliči, ku ktorým sa i sám rátal.

„No ajde teraz pakuj za stôl, ale potom rýp a hneď nech si nazad! Otcovi poviem, že si na záhrade alebo také dačo. A nevracaj sa bez strateného! Hajde teraz za stôl,“ nespokojne šomrala mať, sama už nevediac, čo čakať v tom prekliatom živote, a dodala: „… ma porazí, porazí z toho všetkého…“

„Tak čo, mami, zas budú aspoň dináre,“ doložil Mire trochu veselšie, keď už ho mať vytiahla zo stisnutého zveráka a posadila za stôl.

„Bude chuj a nie dináre. Mali sme štrajkovať, osem mesiacov sme výplatu nevideli a akési teľatá sa ozvali, že nech nám dajú aspoň po päťtisíc, už keď nemôžu všetko, a pošiel štrajk do materinej, a výplatu uvidíme, až pôjdeme do pekla. A ty jedz a nepyskuj, bo ty si najviac vinovatý!“ Dosť bolo materi už i takého syna, a ešte osvieženej spomienky na to, aká sú ľudská bieda, keď nevedia zablokovať fabriku, zahamovať všetko a pýtať do posledného dinára výplatu za osem mesiacov, a zelenina nech aj skysne po tých našich poliach ruténskych, v tej našej ruténskej chudobe.

„Kam nás to len nohy zaniesli, nemohli aspoň do Slovinska alebo ostať na Slovensku či v Maďarsku, jebal by ho!“ dudrala si mať popod nos. No ale aspoň otec bol veselý. Päťtisíc predsa len nie je malý peniaz, môže dokúpiť dajakú udicu i všeličo na oblbnutie ryby a potom bude chodiť na kanál, zobuje papuču a nohou bude škrabkať po žltej hline a pozerať do vody.

A tak Mire ako-tak utíšil situáciu, šiel pochlípať nedeľnú polievku, pomáčať trochu chlebíka do omáčky a požuť, koľko mu dovolí jeho kocovina, požužľať bieleho mäska a potom pojesť hovná do krčmy, skúsiť nájsť večer potratené časti svojej mašiny, v ktorej žije on a jeho duch i ktohovie čo ešte.

Preklad: Maroš Volovár

Ukážku poskytlo Anasoft litera.

Zobraziť diskusiu (0)