Barbora leží na tráve, chce sa spojiť s bochom, ale on nič, v hlave sa jej vynára slovo „numinosum“ a čumí na mraky. Boli časy, keď zámerne chcela ohlúpnuť, ale nedalo sa. Napriek tomu je teraz schopná pozerať do neba a v duchu s bochom hovoriť. Vie, že je v nej, teda aj v nej, tak prečo je také zložité ho nájsť? Barbora je z rodiny čistých pohanov a neznabochov, nikdy neprišla do kontaktu so žiadnym svätým priestorom, teda áno, raz, keď bola na základke s triedou na exkurzii v nejakej svätej dedine v barokovom chráme, nepamätá si dobre podrobnosti, iba to, že vošla do kostola a celá opuchla a odpadla, odvtedy na podobné miesto nevkročila, sama sa zdiagnostikovala a prišla na to, že má sakralofóbiu. V dospelosti jej došlo, že je to zrejme len alergická reakcia na niektorú zo zložiek toho kostolného kadidla, ale aj tak to už viac neriskovala a bocha hľadala mimo svätostánkov. Teda niežeby to robila celý čas. Po väčšinu života mala oveľa banálnejšie problémy – veľký zadok, kolísanie váhy, nerovnaké prsia, emocionálna labilita, ženatí frajeri, zblúdená myseľ... bocha hľadala len vtedy, keď jej už bolo fakt nanič.

Barbora sa už niekoľko rokov živí prekladaním, redigovaním prekladov a písaním ženských románov. Celá jej robota spočíva v tom, že si každý deň v ľubovoľnom čase vyloží nohy a buď prekladá, alebo schematicky píše o vzťahoch medzi mužmi a ženami. Pracuje v priemere štyri hodiny denne. Raz by chcela napísať normálny román – jej matka napísala –, ale vydavateľ jej povedal, že by to nezarobilo. Barbora má rada alkohol, väčšinou pije sama. Ak to nie je priamo nevyhnutné, takmer s nikým sa nestretáva. S ľuďmi občas komunikuje cez net, so šéfom cez telefón. Málokedy má pracovné stretnutie, ale ak ho má, ide naň a cíti sa nesvoja. Socializačnou výnimkou je Barborina babka, za ktorou občas zájde, potom ešte Vavro, Viktor a Martin. S Vavrom alebo Martinom a Viktorom často rozoberajú duchovné otázky, hovoria o podstate vesmíru a niekedy aj o väčších blbostiach.

Barbora si v určitých chvíľach veľmi jasne uvedomuje, že jej síce nič nechýba, ale napriek tomu nie je spokojná so svojím životom. Túži po nejakom osvietení, životnej pravde, odhalení tajomstva šťastia alebo čom. Chce nájsť toho bocha, stručne povedané.

Keď má deziluzívne obdobia, celé dni nič neje, je nervózna, potom vyjde von, väčšinou sama, rýchlo sa pripije, domov ide pešo, lebo si zakaždým myslí, že cestou vytriezvie, ale nikdy nevytriezvie.

Raz v noci prechádzala okolo nonstop večierky, kúpila si ten najodpornejší chlieb vo vajci, v celofáne, s cibuľou. Aj sa na chvíľu pozastavila nad tým, komu napadlo dať tam cibuľu, ale príliš sa tým nezaoberala, jedla, vyšla pred obchod a plynule vykročila na cestu, zahryzla do chleba, kráčala cez prechod, za ktorým blikal oranžový panáčik, neobzrela sa na žiadnu stranu a chvíľu jej nezáležalo na tom, či ju v tej sekunde prejde auto, ale potom ju jedno skoro prešlo a ona si uvedomila, že by bolo trápne len tak zomrieť na prechode. Ale dá sa dnes vôbec ostentatívne, noblesne, pompézne a netrápne zomrieť za niečo veľké? Za lásku možno... Lenže kto by si to všimol. Muži v súčasnosti serú na to, či kvôli nim žena umrie.

Barbora mala celý život problémy so svojou latentnou beštialitou. Väčšinou ju namierila sama proti sebe, nikdy nikomu inému zákerne neublížila, aspoň nie vedome, ale niekedy sa jej tak chcelo! Spravidla si potom rozrezala brucho žiletkou, napríklad, alebo sa duševne bičovala predstavami... Predstavovala si všeličo. Často sa jej chcelo skočiť z okna. Alebo raz, keď vypli prúd, sadla si do vane s fénom a čakala, kým sa zapne. Lenže potom sa zľakla, že sa naozaj zapne, a tak zase vyliezla.

O milencoch premýšľala aj vtedy, cestou domov, keď sa – s chlebom vo vajci s cibuľou – vyrútila na prechod. V tú noc sa jej snívalo, že jej babka vypadla z okna. Prebudila sa spotená a vydesená. Nechápala, ako sa jej môže snívať niečo také, asi kvôli tomu chlebu, babka jej od detstva vravela, že nemá jesť na noc ťažké jedlá. Potom znova zaspala a vstala až okolo obeda, najskôr sa snažila spomenúť si, čo večer napáchala, koľko vypila a čo všetko ešte zjedla. Spočítala škody a vyšlo jej, že to nie je až taká hrôza. Na jej pomery.

Barbora zavolala babke, bála sa, či to predsa len nebol nejaký anticipačný sen a babka už možno nežije, tá jej však zdvihla, nič nerozumela, už bola polohluchá, ale smiala sa, žila. Po zložitom ráne plnom zbavovania sa alkoholu a chleba sa Barbora rozhodla, už asi po miliónty raz vo svojom živote, že začne s detoxom. V Barborinom svete detox znamenal vylúčenie alkoholu, zdravú stravu, pohyb a meditáciu. Zvyčajne to vydržala niekoľko týždňov a potom približne dvakrát tak dlho robila presný opak, ožierala sa, prejedala, levitovala. Ale nie tak meditačne. Toto mali s Vavrom spoločné. V obdobiach detoxu varili na kokosovom oleji, žrali goji a chia a ľanové semienka a všetky tie prezdravé bio gebuziny a vedeli o tom hodiny debatovať. V podstate tým nahrádzali krčmové diskusie o bochovi a vesmíre. Barbora si do istého času myslela, že je možné sa raz ustabilizovať a úplne vylúčiť toxické obdobie. Potom stretla Vavra, ktorý bol o tridsať rokov starší než ona, a ten jej povedal, že to možné nie je. Asi aj preto sa na seba tak naviazali. Hneď v začiatkoch zistili, že berú rovnaké lieky na hlavu, čo ich spojilo. Spoznali sa, keď boli obaja v alkoholovej fáze. Vavro podal Barbore ruku a povedal: „Vy ste stelesnenie perverznosti,“ načo mu Sylvia začala drzo tykať. Ich excentrické osobnosti sa vzájomne odhalili hneď. Trochu dlhšie trvalo, kým Barbora zistila, že Vavro je – ak sa práve nachádza v bio fáze – dobrosrdečný človek.

Keď Barbore začal detox, dala si namiesto normálnej kávy zelenú, hoci nikdy neuverila, že je v nej naozaj rovnaký obsah kofeínu, vo vode rozpustila lyžičku zeleného jačmeňa a zjedla nejakú zelenú bylinnú zmes na podporu imunity. Vyhýbala sa krčmám a snažila sa nefajčiť, ráno chodila behať a večer zaspávala v normálnom čase. Paradoxne, práve v zdravej fáze sa vždy najviac bála, že dostane rakovinu. Nikdy celkom nepochopila prečo.

Barbora odchádza z lúky, málokedy má tie pracovné stretnutia, ktorým sa nemôže vyhnúť, ale teraz má, lebo ide o peniaze, o šéfove peniaze a šéf povedal, že je nevyhnutné, aby sa stretla s pánom Vrchovským, lebo pán Vrchovský si to želá, osobne ju spoznať a odvďačiť sa jej za úpravu jeho prekladu, a tak Barbora ide a presviedča sa o tom, že hodina s akýmkoľvek pánom jej predsa nemôže ublížiť, ide teda, po ulici, uličke, takej pokojnej s domami a psami, kráča a zrazu taká bránka a na nej pripevnená zalaminovaná áštvorka s nápisom „zvonček je za tujami“, Barbora sa pobaví, zasmeje, fascinuje ju ten oznam a strašne ju zaujíma situácia, ktorá mohla predchádzať tomu, že ho tam niekto umiestnil, rozmýšľa, či je naozaj také nemožné vyrúbať tujky, keď niekomu prerastú cez bránku, či je fakt lepšie na ňu radšej umiestniť nápis usvedčujúci pisateľa zo zrejmého idiotizmu. Príde jej na myseľ slovo motivácia a uvedomí si, že množstvo činov, ktoré v živote uskutočnila či bola svedkom ich uskutočnenia inými osobami, motiváciu buď postrádalo, alebo jej tragicky neporozumela.

Pán Vrchovský má čosi cez sedemdesiat, je nízky a subtílny, napriek horúčave má na sebe košeľu s kravatou, vestičku a oblek a takú tú starosvetskú čapicu, na prvý pohľad je na ňom niečo, čo Barboru dojíma, možno hrubé sklá na okuliaroch, možno nevinný výraz, ona to volá „dobré oči“, je to niečo, čo ju na starých ľuďoch vždy odrovná. Pán Vrchovský dáva Barbore fľašu vína a ďakuje jej za precíznosť, s akou sa venovala knihe mŕtveho autora, ktorú on z pietnych dôvodov preložil, Barbora mu chce povedať, že je to v poriadku, že jej za to platia, no pán Vrchovský začne rozprávať o ďalšej knihe, už na nej pracuje, knihy mŕtveho autora pokladá za dôležité kvôli hodnotám, ktoré sprostredkúvajú, a je presvedčený, že jeho poslaním je sprístupniť ich čitateľom, čo nehovoria jazykom mŕtveho autora. Pán Vrchovský hovorí o kráse pravde dobre láske, šéf sa zapája do debaty, Barbore narastá hrča v krku, nie je schopná nič povedať a má pocit, že sa každú chvíľu rozreve, z toho, ako pán Vrchovský nadšene rozpráva, ako verí tomu, čo robí, verí, že to má zmysel a nechce za to ani pol eura – aj Barbora by chcela niečomu takto veriť, ale nemá čomu –, z toho, ako pán Vrchovský vyzerá, z toho, že má dobré oči, hoci má už po sedemdesiatke a mohol by mať veľmi, veľmi nedobré oči, no a ešte z toho, že je tradične plná postalkoholovej depresie a takého toho komplexného nešťastia. Barbora civie na pána Vrchovského, má v sebe zmätok, ani celkom nevie, z čoho presne, možno je to len predmenštruačným syndrómom, Barbora trpí predmenštruačným syndrómom ťažkého kalibru, raz, keď mala týždeň pred krámami, skoro sa rozrevala pre vetu nejakej animovanej postavičky z kreslenky, čo dávali v telke.

Pán Vrchovský vyťahuje peniaze a dáva ich šéfovi, Barbore uniká, o čo ide, lebo sa snaží spomenúť si, čo to bolo za postavičku v tej kreslenke, nezaujíma sa o predmet debaty, iba pozerá, ako pán Vrchovský vyberá z tašky obal s nápisom Pohrebné sporenie™ a vraví, že dnes už raz investoval, drží v rukách Pohrebné sporenie™, trochu sa mu trasú, ukazuje ho šéfovi a usmieva sa, šéf sa tiež usmieva, nahlas sa smeje, pobavene, chytá smartfón a fotí si pána Vrchovského s jeho Pohrebným sporením™ a pán Vrchovský sa stále usmieva, usmieva sa tak nevinne, že Barbora sa ospravedlní a vystrelí od stola, cestou si pritláča prsty na nos, ale keď vojde na záchod, už to nedá a len reve a reve, mejkap sa jej rozlieva po ksichte a ona ani nevie, prečo sa toto s ňou deje, hoc aj má pred krámami. Vráti sa k stolu a snaží sa vyzerať normálne, nejako to odsedieť a potom zmiznúť, šéf s pánom Vrchovským dohaduje podrobnosti a stretnutie končí, pán Vrchovský si začne baliť veci, má aktovku a obrovský kufor a ešte jeden kufor väčší než on sám, Barbora si nedokáže predstaviť, ako to všetko unesie, lúči sa s ním a čaká, kým jej podá ruku, má chuť ho objať a povedať mu niečo, alebo nič nehovoriť iba ho objímať, objímať ako zvieratko, ale vie, že toto si nemôže dovoliť, objímať akýchkoľvek dôchodcov ako zvieratká, asi by sa to nestretlo s pochopením, tak sa len pánu Vrchovskému ponúkne, že mu pomôže s kuframi, no pán Vrchovský slušne odmieta, vraví, že to zvládne, že je to v poriadku, pozerá na ňu tými dobrými očami a usmieva sa a Barbora musí bežať, vraví, že na autobus, hoci jej žiaden nejde, hoci by chcela na rovinu povedať, že musí utiecť, aby nevidela, ako to pán Vrchovský zvláda, ako kráča zavalený tou aktovkou a za sebou ťahá kufor a ešte druhý kufor, nedokáže to povedať, tak len trepne niečo o autobuse a lúči sa a uteká preč a v žalúdku aj v krku cíti tlak. Napokon bez rozmyslu nastúpi do nevieakého autobusu a celou cestou ľutuje, že sa pána Vrchovského nespýtala, či verí v bocha.

Ivana Gibová

Barbora, boch & katarzia

Marcenčin 2016

Zobraziť diskusiu (0)