Oblečená som ležala v prázdnej vani a už-už som zaspávala, keď zrazu zazvonil mobil. Zaváhala som, keď som si všimla, že to je mama, neznášam s ňou hovoriť po telefóne.
Ako dopadol brunch, spýtala sa mama, keď som zodvihla. Znela vždy tak lenivo.

Zavolám ti neskôr, dobre? Upratujem.
Ach, vždy si taká..., povedala a odmlčala sa.
Vždy som taká?

Nikdy nedokončovala vety. Presne preto som s ňou neznášala telefonovať.

Mami? Vždy taká čo? Usilovná? Mami!

Zdalo sa mi, že otočila kohútikom. Možno si napúšťala vaňu. Mama bola neustále doma a odkedy sa pamätám, zrejme odkedy umrel otec, sa necítila veľmi dobre. Ešte nemala ani len päťdesiat, no žila život oveľa staršej ženy, život, ktorý mne prišiel tragický a fádny. Domov môjho detstva sa vyznačoval stagnáciou a nehybnosťou. Roky rokúce nesvietila lampa nad vchodovými dverami, lebo mama sa nemala k tomu, aby vymenila žiarovku. Skrátka som nikdy nevidela, že by sa mama pustila do akýchkoľvek renovácií. Nikdy nevymaľovala, nikdy nepovesila nové obrazy, nikdy nevymenila jedinú vec. Dokonca aj aloe vera v kúpeľni, prastaré monštrum, tam bola, odkedy sa pamätám. U nás doma sa nič nemenilo, kým som to neiniciovala ja. Čím som bola staršia, tým jasnejšia a otrasnejšia mi prišla jej nečinnosť, a o to tvrdohlavejšie som odmietala zasiahnuť.

Mamu veľmi zasiahlo, keď som sa odsťahovala z domu. Zdalo sa mi, že v dôsledku toho starla ešte rýchlejšie. Úplne prestala variť a jedla už len hotové jedlá zohriate v mikrovlnke. Keď som jej založila účet na Netflixe, začala celé večery tráviť pred televízorom. Neskutočne mi to liezlo na nervy, ale na druhú stranu mi jej bolo aj ľúto. Nemyslím si však, že som voči mame zatrpknutejšia než iné dvadsiatničky. Len tak priemerne zatrpknutá. Keď sa moje kamarátky sťažovali na rodičov, priložila som polienko do ohňa, no dbala som na to, aby som nemala tú najmizernejšiu mamu. Napríklad som s úškrnom povedala: „No fakt, pozrite. Mama je proste miláčik“, a ukázala im, koľkokrát mi mama volala, volala totiž veľmi často. Tvárila som sa, že to beriem s humorom a na jej telefonátoch mi záleží. Tvárila som sa, že mama takto prejavovala starostlivosť, a nikdy som nenaznačila, že na našom vzťahu bolo čosi bizarné, hoci som si to v skutočnosti myslela. Volala mi zhruba desaťkrát denne. Keď sa rozžiaril displej a objavilo sa na ňom jej meno, zavše som mala chuť vyskočiť z najbližšieho okna, kamarátkam som sa však s týmito pocitmi nezverila. Považovala som to za prejav slabosti a obávala som sa, že zlý vzťah s mamou mi podkope imidž. Zároveň som si pripomínala, že dokázať mamu akceptovať takú, aká je, je známkou vyspelosti. Okrem toho som medzi nami chcela vytvoriť určitý odstup. Boli sme dve dospelé osoby, nie neodlučiteľná jednotka.
Nazývať mamu v prítomnosti ostatných miláčikom bol tým pádom pokus vymaniť sa z detstva, z ktorého, ako sa mi občas zdalo, ma mama púšťala len nerada. Keď som vyrastala, mama sa o mňa neustále strachovala. V jej očiach som mnohokrát len o vlások unikla smrteľnej hrozbe a moje bezpečie nikdy nesmelo byť vystavené riziku. Zašlo to tak ďaleko, že keď som sa čo i len posťažovala na rastové bolesti, zavolala do školy, že som chorá. Keď sa mi nechcelo cvičiť na klavíri, pohladila ma po líci a bez námietky mi dovolila prestať chodiť na hodiny hudby.

Vychovávala ma v nežnej nedisciplinovanosti. Mama sa chcela postarať o to, aby som si nemusela prejsť hrozivými temnými údoliami, z toho dôvodu však chýbali aj vrcholy, ktoré by som mohla zdolávať. V skutočnosti bola jej prílišná ochrana len zanedbávaním prevráteným na ruby.

Nezachádzala som síce do takýchto detailov, keď som svoj vzťah s mamou preberala s Finnbogim, no zverila som sa mu so všeličím, čo som sa dovtedy ani za život neodvážila pred nikým iným priznať. Ešte sme spolu boli len krátko, keď som mu povedala, že mama je tak trochu chuderka. Naznačila som tiež, že na mňa v detstve nekládla vysoké nároky a zároveň odo mňa zrejme ani nemala veľké očakávania. Podľa mňa vlastne nebola prísna ani sama na seba a nikdy nebola veľmi ctižiadostivá. Viac som mu nemusela vysvetľovať. Úplne to postačilo, aby pochopil, kam mám namierené, a jeho reakciou bolo, že ma zasypal chválou. Vyhlásil, že som self-made. To bol jeden z prvých okamihov, keď som v hrudi pocítila ten mäkký rozruch – zaľúbenosť.

Mama sa v telefóne zhlboka nadýchla, akoby zbierala sily dokončiť vetu. Naskočila mi husia koža, tak strašne mi to liezlo na nervy.
Mami, mami, spojenie je nejaké blbé, zavolám ti neskôr, pá.
Počkaj, zastonala mama. Čo si podávala?
Prečo to chceš vedieť práve teraz? Nepočká to? Nechápeš, že mám veľa práce? Hostia práve odišli. Mám plné ruky tanierov, povedala som unavene a mierne som nadvihla panvu zo dna vane. Tvrdý podklad mi už začínal tlačiť plochý zadok, v poslednom čase som trochu schudla. Na kachličkovej dlážke stála poloprázdna fľaša šumivého vína. Premýšľala som, či víno vydrží v chladničke, ak do hrdla napchám zrolovanú servírku. Pravdepodobne. Ale vlastne bola fľaša príliš objemná na to, aby sa zmestila do dverí chladničky. Musela som ju vypiť alebo zvyšok vyliať. Mama v telefóne mlčala.

Podávala som palacinky, odvetila som napokon. Práve odkladám zvyšky do krabičky.
Palacinky, spýtala sa mama zarazene. Piekla si ich na panvici po babičke alebo má Finnbogi vlastnú?
Nie, mami, odvetila som mdlo a vysvetlila som, že na brunchi sa obvykle podávajú americké palacinky, nie európske, a na tie stačí obyčajná panvica.
So zatvorenými očami som si predstavila jedálenský stôl a v duchu som naň poukladala zvyšky jedla. Predstavila som si prázdny tanier od palaciniek zamazaný sirupom, veľkú misu s pooberanými hroznovými stonkami plávajúcimi vo vode na jej dne, pol bochníku chleba na opotrebovanej doske na krájanie, džbán so zvyškami pomarančového džúsu a mazľavé kusy melóna v mise. Bola to odpudivá a smutná predstava, no istým spôsobom na mňa pôsobila aj upokojujúco.

Mama mi často chválila nápaditosť pri varení, ale vlastne onemela úžasom aj pri tých najobyčajnejších jedlách. Občas mi to dobre padlo, no zároveň mi to pripomínalo, ako zle sa mama starala sama o seba. Mala som síce dojem, že jej nezáujem o varenie sa vekom zhoršuje, ale ani v detstve sa o moju stravu priveľmi nestarala, mojou jedinou predstavou o korení boli kečup a kokteilová omáčka. S blížiacimi sa prelomovými rokmi puberty som si čoraz jasnejšie uvedomovala, ako fádne sa s mamou stravujeme. V piatej triede som bola jediná z dievčat, ktoré nevedelo, čo je sushi. Cestou na obed po veľkej prestávke som odhalila, aké sme s mamou neokrôchané. Mnohé z mojich spolužiačok si namiesto krabičky na olovrant nosili vkusné malé taštičky. Boli v móde. Ja som si nosila chlieb s maslom a syrom, šmýkajúci sa v krabičke od zmrzliny. Pohľad mi padol do tašky dievčaťa sediaceho vedľa mňa.

Ty si ešte nikdy neochutnala nigiri, spýtala sa zvonivým hlasom, keď videla, ako som vyvalila oči. Lesklé vlasy mala po stranách vkusne pripnuté širokými sponkami. Oči jej žiarili svetáckym intelektom a radosťou zo života.

Čo je nigiri?
Ryža s kúskom lososa. Nikdy si s mamou nebola v reštaurácii?