Táto publikácia je rozšírená o práce, ktoré sa neocitli v autorovom vlastnom výbere jeho dokumentárnej tvorby A User’s Guide to the Millennium, ktorá vyšla už v roku 1996.

J. G. Ballard bol neuveriteľne plodným autorom, napriek tomu, že sám ako vdovec vychoval tri deti od ich útleho veku. Na svojom konte má 19 románov, 98 poviedok, autobiografiu Miracles of Life a veľké množstvo článkov, recenzií, komentárov a televíznych scenárov. Svoj posledný román Kingdom Come, v ktorom si zobral na mušku prepojenosť konzumnosti s „mäkkým“ fašizmom, populizmus v EÚ a USA a násilie ako prejav zábavy, napísal v roku 2007, dva roky pred svojou smrťou.

Niekedy v 60. rokoch minulého storočia sa popri tradicionalizme Angusa Wilsona a Charlesa Percyho Snowa začali objavovať drsné, ironizujúce prejavy rozhnevaných mužov v románoch Kingsleyho Amisa, v drámach Joea Ortona, Johna Osborna a v kritikách Kennetha Tynana. Inou, svojím spôsobom zvláštnou a nezvyklou cestou undergroundu sa vtedy uberal J. G. Ballard. Začínal ako autor sci-fi, bol hlavným predstaviteľom literárneho prúdu New Wave a anglickej avantgardy a skončil ako celonárodná legenda. Keď v roku 2009 ako 79-ročný zomrel, bolo sa s ním rozlúčiť omnoho viac fanúšikov a obdivovateľov ako so známym laureátom Nobelovej ceny Haroldom Pinterom. Bolo to Ballardovo presvedčenie viac ako akýkoľvek oficiálny názor historikov alebo teoretikov estetiky, čo ho viedlo opačným smerom od zatuchnutej literatúry, falošného patriotizmu a stisnutých pier anglických poddaných. A hoci snobské literárne kruhy sa niekedy na neho pozerali s pohŕdaním (kritici z kruhu Bloomsbury), s nadšením ho čítali poslucháči umeleckých škôl a akadémií. Niektoré hudobné rockové a punkové skupiny preberali jeho texty (Joy Division, Radiohead). Dodnes vídať cestujúcich v londýnskom metre, ako čítajú jeho paperbacky. Bol priateľom Martina Amisa, Willa Selfa a Harolda Pintera. Celoživotný republikán, ktorý nikdy neprijal od britskej kráľovnej titul sir...

Ballarda som poznala len cez jeho skvelú esejistiku, komentáre o súčasnej kultúre, fejtóny a satiricko-ironické novinárske črty. Bol výnimočne vyhľadávaným partnerom na rozhovory pre svoj ostrovtip, zmysel pre humor a iróniu. Keďže nefandím sci-fi literatúre, nedokázali ma sprvu presvedčiť nadšené chvály tých, ktorí ho nazývali nasledovníkom H. G. Wellsa, až kým som nesiahla po jeho románe The Drowned World (1962), v ktorom píše o Londýne, meste, ktoré sa následkom globálneho otepľovania ocitlo pod vodou. Román The Drought (1965) vykresľuje našu zem pokrytú púšťou a v románe The Crystal World (1966) sa dej odohráva v africkej džungli, ktorej porasty, a neskôr i živočíchy, napadol neznámy škodca, ktorý mení všetko na minerály.

J. G. Ballarda však preslávili hlavne dva romány: Crash (1973), označovaný za pornografickú dystopiu, a kvázi autobiografia Empire of the Sun (1984), oba romány sa dostali aj na filmové plátno. V známej tzv. betónovej trilógii Crash (1973), Concrete Island (1974) a tiež nedávno sfilmovanom High-Rise (1975) Ballard skúma vzťah medzi psychológiou človeka, technológiou, sexom, masovokomunikačnými prostriedkami a politikou. Vo svojich esejach, poviedkach a románoch výstižne opísal nudu ako výsledok rozvoja technológie, ktorá prináša so sebou zánik empatie, emočnú otupenosť a celkovú mentálnu degeneráciu spojenú s nechuťou žiť. Je až hrozivé, ako sa všetky Ballardove dystopické predpovede stali našou realitou, ako inteligentne a kradmo sa literárne ballardovské územie stalo každodennou scénou násilia našich miest a predmestí a ako sa politika stala jednou z hlavných reklamných odvetví. Po prečítaní Ballardových kníh cítite čosi geniálne prorocké a je vám jasné, že ľudské konanie nepokladal autor za racionálne, aspoň nie vždy. „Jedine šialenci sú slobodní v normálnom svete,“ zaznieva v jeho románe z roku 1988 Running Wild.

J. G. Ballard na otázku novinárov, ako píše, odpovedal takto: „Žijeme v jednom veľkom románe, žijeme vo fikcii, tá je tu. Ja ako autor vymýšľam realitu. To najhoršie, čo sa mi môže stať, je, ak sa moje proroctvá splnia...“ Jeho dystopia ako vízia budúcnosti sa v texte za ničím neukrýva. Nie je podtextom, je to hlavný text. Zajtrajšok sa stal dneškom, sex a pohlavie sa spolitizovali, obludnosť je krásna a zabíjanie je sebarealizáciou.

Byť zodpovedný za šťastie každého vo vesmíre nie je sinekúra, napísal básnik W. H. Auden. Rovnako literatúru s témou apokalypsy a intuitívneho pochopenia skutočnosti nevytvorili podpriemerné talenty. Čím ďalej odhodí autor barličky skutočného sveta, tým viac sa musí opierať o vlastné schopnosti, svoj štýl, rozum a vtip. Všetko experimentálne v literatúre by mohlo spôsobovať zdanie jednoduchého písania. Možno písania, ale určite nie čítania. Platí to i o Ballardovi. Tento autor nie je pre jemnocitné nátury. Čo bolo jeho témou? Jediným jeho námetom bol on sám.

Narodil sa v Číne, vtedy britskom Šanghaji, v dobre etablovanej anglickej obchodníckej rodine, ktorá žila v prepychu. Po japonskej invázii a obsadení mesta Šanghaja sa ocitol s rodičmi v japonskom internačnom tábore, kde žili až do konca druhej svetovej vojny. Tento hlboko frustrujúci zážitok z detstva ho utvrdil v presvedčení, že človek žije na divadelnej scéne, ktorá sa stále mení. To, čo je tu dnes, tu zajtra vôbec nemusí byť. A ani nebude.

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)