Ján Blažovský
5.12.2024

Ja, legenda

Ťažko si predstaviť osamelosť posledného žijúceho človeka. Ako by vyzerali jeho myšlienky a trávenie dní? Obzvlášť, ak by bol neustále ohrozovaný a musel by pozorne zvažovať, kam vôbec pôjde. Ja, legenda je jedno z prvých diel zaoberajúcich sa situáciou po apokalypse spôsobenej celosvetovo rozšírenou chorobou. Pochádza z roku 1954, no stále je hlbokým ponorom do psychológie prežitia a ľudskosti a zároveň patrí k dôležitým medzníkom hororového žánru.

Témy presahujúce fantastiku
Richard Matheson (1926 – 2013) patril k tým autorom, ktorí oplývali silnou imagináciou a zároveň dokázali písať prózy s humanistickým podtextom, čo priťahovalo nielen čitateľov, ale aj filmových tvorcov. Svedčí o tom úspech troch filmových adaptácií románu Ja, legenda (Argo, 2018), poslednej z roku 2007 s Willom Smithom v hlavnej úlohe. V českom preklade sme si mohli prečítať aj knihy Jak přicházejí sny (XYZ, 2007) a Zmenšující se muž (Argo, 2022). V audioknihe Já, legenda režírovanej Hynkom Pekárkom a nahovorenej Janom Dolanským sa stávame svedkami neúprosnej snahy prežiť a nestratiť pritom ľudskosť, hoci v určitých okamihoch sa dá zamyslieť aj nad tým, čo ešte vlastne ľudskosť znamená. Aj kvôli rozmanitosti situácií a reakcií hlavnej postavy sa voľba interpreta ukázala ako mimoriadne vhodná. Prakticky nekončiaci sa stres z ohrozenia, snaha zachovať si duševné zdravie v opozícii k alkoholizmu, celú škála emócií, ktoré postavu napĺňajú, zvládol Jan Dolanský výborne, obzvlášť, ak si uvedomíme, že dĺžka audioknihy je pomerne krátka, to znamená, že sa na malom priestore striedalo veľa prvkov.

Matheson vo svojej dobe uchopil tému prežitia pomerne inovatívne. Hlavná postava, Robert Neville, vidí deň po dni, ako sa rozpadáva svet. Neznámy vírus premenil všetkých ľudí okrem neho na monštrá, nemŕtvych snažiacich sa v noci zabiť posledného človeka. Autor vytvoril nový typ príšery, v ktorom využil prvky vampirizmu a zároveň zombie. Zásadne tak ovplyvnil tvorcov, ktorí sa týmto témam venovali neskôr. Napríklad režisér George Romero svoj film Night of the Living Dead natočil vyslovene inšpirovaný románom Ja, legenda. Vampíri sú neaktívni v priebehu dňa, čo Nevillovi umožňuje pohybovať sa po meste, obnovovať zásoby a skúmať spôsoby, ako by sa dal eliminovať vírus. V noci sliedia a vyčkávajú, vydávajú hrozné zvuky, preto Neville doma nahlas počúva vážnu hudbu. Robert je pragmatický, no jeho ľudská stránka je stále prítomná – prežíva smútok zo straty rodiny, zúfalstvo a existenciálnu krízu. Retrospektívne pasáže a reflexie sú silným prvkom, ktorý poslucháča vtiahne do jeho vnútornej drámy.

Reflexia o podstate ľudskosti
Desivosť príbehu nespočíva v preľaknutí čitateľa nad hroznými stvoreniami. Najhoršia zo všetkého je izolácia, neschopnosť vzdorovať ohromnej presile a zároveň nereálnosť úniku. Civilizácia zanikla, všetko sa rozpadá, využiť sa dajú len nájdené predmety, ak sú vôbec funkčné. Mathesonov štýl písania je jednoduchý, ale veľmi účinný. Rovnaký je aj prejav Jana Dolanského. Krátke, ostré vety a striedme používanie dialógov zvyšujú intenzitu a napätie, napomáha tomu aj zvukový dizajn audioknihy.

V neposlednom rade určuje vyznenie audioknihy jej záver prepojený na samotný názov. Motivuje k úvahám, ako to vlastne bolo, a dá sa predpokladať, že minimálne časť poslucháčstva začne príbeh po istom čase počúvať opäť. Román určite nie je len o boji s vonkajšími hrozbami. Je to hlboká a emotívna reflexia o samote a podstate ľudskosti. Matheson už pred siedmimi desaťročiami dokázal, že horor môže byť viac než len zábavou – môže byť aj filozofickou výpoveďou o tom, čo to znamená žiť, milovať a stratiť.

Pre priaznivcov fantastiky však určite Já, legenda predstavuje zásadné dielo postapokalyptickej, ale aj hororovej literatúry a mali by mu venovať primeranú pozornosť.