Z Matúšovie vrchu na Hrbáky po modrej

Na jednom z hrobov, neďaleko od hlavného kríža stojaceho na križovatke chodníkov cintorína, plápolá v plastovom kahanci malý plameň, pričom občas olizne jeho červené steny. Plameň čoskoro zoškvarí kahanec na čierny uhoľ a popri tom pohltí všetko nežijúce a nečerstvé, čo leží navŕšené na novopoloženej mramorovej doske prikrývajúcej urnu trojdňového batoľaťa.

Včera nepršalo a nebude pršať ani zajtra. Nebude pršať toľko dní, že pri spätnom pohľade miestnych obyvateľov by bola časová dĺžka medzi posledným a nasledujúcim dažďom označená slovom večnosť. Pozorovateľ hore na hrádzi dokáže vypočítať toto rozmedzie a zaokrúhliť výsledné číslo na minúty, dokáže určiť presný pokles a nárast vodnej hladiny, silu a energiu vodného toku, pozná presný počet medveďov pohybujúcich sa v jeho obchádzkovom rajóne a vie s úplnou istotou ukázať prstom na miesto, nachádzajúce sa na protiľahlom brehu, kde rastú aj v neskorej jeseni kozáky. Pamätá si výbuchy spojené so stavbou nádrže, nerobí mu problém na diaľku predpovedať postupné zhasínanie svetiel v oknách domov v dedine pod hrádzou. Pozná názvy ulíc, čísla domov a mená ľudí zhasínajúcich svetlá. Je to už pár ročných období, čo poslednýkrát obkrúžil miestny kostol a nikým nevidený zamieril po neosvetlenej hlavnej ulici smerom von z dediny, do tmy.

Bola to, podobne ako dnes, neskorá jeseň. Od cintorína prichádzal zápach rozkladajúcich sa kvetín, navŕšených na kope čakajúcej na odvoz niekam z hranicu obce, niekam do hlbšieho lesa, kde by mohla slobodne podliehať hnilobnému procesu, dlhodobej premene na inú formu hmoty. Zápach sa miesil so štipľavým dymom. Sem-tam zabrechal pes. Muž kríval na ľavú nohu. V rozmočenom bahne zanechával dve rôzne hlboké stopy – nič neznamenajúci artefakt chôdze.

Ak by aj niekto na druhý deň ráno tieto stopy sledoval a nechal by sa doviesť na okraj dediny, tu by svoju púť rázne ukončil. Dôvodov by bolo hneď niekoľko. Prvým by bola lenivosť brániaca stopárovi nasledovať stopy bez akéhokoľvek vopred daného hlbšieho cieľa. Druhým zase poveternostné podmienky onoho konkrétneho dňa. Vietor a blato by sťažovali pochod, z ktorého by sa po niekoľkých krokoch stalo nezmyselné trápenie. Stopárovi by v sledovaní bránila aj kopa lístia, navŕšená pri drevenom kríži, neďaleko od jedinej lávky spájajúcej dva brehy miestneho potoka. Túto kopu lístia by totiž sľúbil v ten konkrétny deň preniesť nad družstvo povyše potoka. Dôležitý starostov pokyn – odpratať plody maklury oranžovej by musel byť s určitosťou splnený. V dedine sa v tom čase vyskytovalo niekoľko prípadov, keď zatúlané zviera zožralo dužinu tohto plodu nazývaného aj zelený mozog a o niekoľko dní nato zdochlo v mučivých bolestiach.

Ochabnuté teplé telo vnárajúce sa do hustého bahna. Piatou a poslednou obeťou bola kuna menšieho vzrastu s nezameniteľným zlatým hrdlom, ktorá si plod odtiahla medzi holé steny kedysi slávnych sklární. Plod po malých kúskoch zožrala. Cez rozbité okno bolo vidieť časť mesiaca a siluetu komína. V minulosti sa na mieste vynímal nápis, dnes len prvé písmeno abecedy A. Keď mesiac zašiel za Tri Chotáre, vrch nachádzajúci sa severozápadne od kostolnej veže, kuna už dávno spala. Východu slnka sa nedožila aj napriek tomu, že chvíľu pred rozvidnením podnikla poslednú púť naprieč dedinou. Za jej hranice sa už nedostala.

Ráno sa pod komínom stretli dvaja muži, obaja odetí v maskáčovej súprave. Na nohách mali obuté gumené čižmy a tesne nad oči zarazené ušanky. Zrak upierali ponad strechy domov na protiľahlú lesnú strán. Obaja mysleli na to isté, na omrznuté ruky a prácu, ktorá ich čaká v lese vysoko nad dedinou a na tichý šum potoka, ktorý sem doliehal cez koruny stromov bez jediného lístka. Práve tento zvuk, splývajúci s dychom, zamestnával myseľ oboch mužov. Chvíľu trýznil ich rozospaté uši, zatiaľ čo sa im na pery drala otázka o zdroji zvuku. Ani jeden ju však nevyriekol. Miesto toho sa svorne pohli dole kopcom. Najskôr preťali hlavnú ulicu, obišli kríž, pri ktorom ležala kopa lístia, nevnímajúc hukot vody prešli ponad kamenné koryto, odriekavajúc v duchu otčenáš, pozorujúc si pri tom špičky zablatených čižiem. Hoci už nepršalo niekoľko týždňov, pôda bola mokrá. Ulice lemovali brázdy po kolesách, v brázdach sa držala voda a vznikali úzke stružky, hadiace sa ako cievna mapa medzi domami s poznávacími číslami od 1 do 313. Nižší muž mal okolo krku uviazanú červenú šatku. Už niekoľko dní, vždy po prebudení, pociťoval bodavú bolesť v krku. Stačilo by stráviť jeden či dva dni v posteli a bolesť by v tichosti opustila telo. Muž, volajúci sa Lempochner, to veľmi dobre vedel, no namiesto domácej liečby kráčal pozdĺž potoka, pričom obozretne sledoval šľapaje svojho spoločníka Fatyaru, idúceho v tesnom predstihu a popritom nepozorovane našľapoval do jeho stôp. Nebol v tom žiaden zámer, ako by sa mohlo spočiatku zdať, skôr ho vábil čistý pôžitok z hry. Lempochner sa snažil napodobniť krok muža pred sebou, zosúladiť s ním chôdzu a aspoň na chvíľu viditeľne spojiť svoj pohyb s inou živou bytosťou.

Napodobovať a tešiť sa z napodobovania. Lempochner bol spokojný. Zdalo sa, že sa pousmial, ale nie, bol to len záblesk zmeny pozornosti. Fatyaru opäť prepadli myšlienky o zdroji zvuku, ktorý len pred chvíľou počul povyše dediny. Teraz, kráčajúc popri potoku si bol celkom istý, že ten rozliehajúci sa tón patril žblnkotajúcej vode. Rozmýšľal o tomto zvuku ako o neviditeľnom obale zeme. Predstavoval si neviditeľnú prikrývku položenú nad dedinou, pevne upevnenú na jej hraniciach. Jej stredom pretekal potok. K čomu by takáto prikrývka mohla slúžiť?

Je za ňou úplné ticho vystihujúce neprítomnosť človeka alebo je to ochrana našej dediny pred hlukom nezmerateľného vesmíru a rôznych pohybov v ňom? Fatyara nadvihol obočie nad vlastným fantazírovaním. Nikdy si neuvedomoval prítomnosť potoka v dedine inak, než pri nedeľnom pozorovaní koryta, zatiaľ čo čakal na spoločnosť jedinej spriaznenej duše v šírom okolí, ktorou bol chlapec vypomáhajúci na píle. Ten zvuk mu drásal uši a nebyť neodkladnej práce, zišiel by medzi kamenné múry a strčil by končeky prstov do vody, čeriac hladinu, načúvajúc pri tom akýmkoľvek zmenám. Bolo skoré ráno a starší muž si niesol v hlave krátky príbeh, vlastnú teóriu. Mal z toho radosť. Vedel, čo bude na ďalšom stretnutí rozprávať chlapcovi, stačilo by pozmeniť niektoré slová, doplniť niekoľko vymyslených postáv, ukazovať pri tom raz na plynúcu vodu, potom na nebo, zapískať do vetra alebo hádzať spolu s ním do vody kamene. Hotová symfónia. Potom by ukázal chlapcovi, kde chodí spať mesiac a kde sa zobúdza slnko, a v tichosti by sa rozišli. Jeden jedným smerom, druhý druhým.

Jakub Juhás

Novoročný výstup na Jeseninu

Rubato 2016

Zobraziť diskusiu (0)