Ján Púček – Uchom ihly (pletky)
Tretia kniha Jána Púčeka s názvom Uchom ihly (a podtitulom Pletky) je stručnou históriou jednej rodiny tiahnucou sa naprieč celým dvadsiatym storočím, no najmä príbehom lásky murára Jána a krajčírky Boženy, ktorých životy plynuli paralelne vedľa seba, až kým sa v jednom bode nutne nepreťali a nezauzlili.
Jánove peripetie počas Druhej svetovej vojny, protifašistický odboj, päť a pol roka v nemeckých lágroch a basách, šťastný návrat domov a nový začiatok, ktorému neveril nikto – a možno ani on sám – založenie malej textilnej fabričky, znárodnenie... Pletky... Možno sú to všetko iba kulisy, na pozadí ktorých sa odohráva ich láska v rôznych podobách. Môže byť nová a horúca. Môže byť jesenná. Ale aj jesennejšia. Rodina. Deti. Dom. Pletky...
Hollý hovoril o tom, ako od tridsiateho deviateho roku spolu so svojím strýkom Martinom Škrovánkom a so švagrom Marekom Havlom pomáhali českým letcom a iným prenasledovaným pri úteku z Protektorátu. Prevádzali ich cez Moravu, ktorá mala krycie meno Kalvoda, no ešte lepšie by možno bolo, keby sa volala Styx. Z Holíča šikovali utečencov cez Čeklís do Maďarska a odtiaľ išli ešte ďalej na juh. Za tú krátku dobu, veď to nebol ani celý jeden rok, podarilo sa im bezpečne previesť viac ako sto ľudí.
Nerobili to, samozrejme, len oni traja, bola to omnoho väčšia skupina, ktorá siahala až po Prahu, kde všetkému velil plukovník Balabán. Dohromady ich bolo hádam viac ako dvadsaťpäť – niektorých dodnes nepozná. A potom boli mnohí, ktorí im pomáhali len tak, riskovali vlastné životy. A ďalší, tí im pomáhali tak, že nevideli, čo vidieť mali. A to neráta ešte manželky, neráta mnohých ďalších a mal by, no teraz mu na to nezostávajú sily.
„Zatkli ma štvrtého marca 1940,“ začal rozprávať Hollý po krátkej prestávke. „Udali nás, to je isté. Dnes už aj viem, kto to bol, stále si spokojne chodí po Holíči s rukami za chrbtom. Ale príde deň a príde už skoro, keď všetkým poviem jeho meno. Nie som udavač, ale... Má na rukách krv štrnástich chlapov z mojej skupiny, ktorým sťali hlavy.
V Hodoníne medzi gestapákmi bol jeden Slovák – volal sa Zajac, Nemci to čítali Cajac. Tváril sa, akoby mu patril celý Protektorát, ešte aj tí Nemci ho nenávideli.
V Hodoníne si ma nechali asi mesiac. Niekoľkokrát denne ma vyšetrovali, hocikedy aj v noci. Taký deň, keď človek nemôže spať, to si neviete ani predstaviť, aký vie byť dlhý... Hasili mi na hrudi cigarety a ja som si myslel, že už nič horšie ani nemôže byť. A pritom to bol iba začiatok. Možno to, napokon, nebol ani mesiac. Ktovie? Pre mňa vtedy čas neexistoval. Stále chceli vedieť iba mená, Namen, mená, Namen, raz Nemci, raz ten Slovák – kto bol ešte v skupine a kto nám pomáhal. Nepovedal som im ani jedno meno, ale nebolo to hrdinstvo – zabudol som ich. V Hodoníne som nestretol nikoho z našej skupiny, a to, že Mareka Havla a Martina Škrovánka nezatkli, som sa dozvedel až po vojne.
Z Hodonína ma odvliekli do Prahy na Pankrác. Poznáte tú pesničku? Na Pankráci, na malým vršíčku, stojí pěkné stromořadí? Bol som tam asi dva mesiace a tĺkli ma ešte viac ako v Hodoníne. Možno na to mali lepšie školy. Na cele som bol sám. A stále som myslel na Prahu, ktorá je tam kdesi za mrežami, na Prahu takú, akú som si ju pamätal z čias, keď som mal osemnásť. Na cele som bol sám. Najlepšie si pamätám tie mreže.
Potom ma previezli do Terezína. Tam som stretol kapitána Šelepu – skoro som ho nespoznal. Šelepa nevedel o nič viac ako ja. Stále len mlčal. Veľmi mu ublížili. Ale ani mne nebolo veľmi do reči.
Šelepa tvrdil, že toto určite neprežijeme, že ak sa aj dočkáme nejakého smiešneho súdu, tak nás ešte deň pred ním povešajú ako králiky alebo rovno postrieľajú.
V Terezíne som bol štyri mesiace. Dávali nám jesť varené zemiakové a jablkové šupy. Ako keby sme boli svine. V Terezíne som na cele už nebol sám ako v Prahe. Bolo nás v jednej miestnosti asi tridsať. Párkrát som však bol aj na samotke, to si neviete ani predstaviť. Malá miestnosť. Skoro ako špajza. Bez okien. Vyzliekli ma donaha a hodili dovnútra ako vrece cementu. A ešte si aj kopli.
Celé dni sme pracovali okolo hradieb vo vodnej priekope. V štyridsiatom ešte Terezín nebol tým peklom, ktorým sa stal neskôr. Ale aj tak to bolo hrozné. Prvý raz v živote som tam videl, ako to vyzerá, keď zastrelia človeka.
Potom ma aj so Šelepom odlifrovali do Drážďan. Tam sme sa stretli s ďalšími – s Kohútom, Pouchlým a so Šiškom. A prvý raz som videl naživo aj podplukovníka Balabána. Chcel, aby som mu tykal. „Říkej mi Pepa...“ ale mne to nešlo z huby, stále som ho oslovoval „pán podplukovník“.
Po polroku ma odviezli do Gollnowa. To je v Poľsku. Kúsok od Štetína. V Gollnowe so mnou nebol už nikto známy. Stvrdol som tam na dva a pol roka a stále bez súdu, bez toho, že by mi boli odmerali trest, a tak sa mi zdalo, že je to už navždy. Tým navždy som myslel do smrti. A tá mohla prísť bárskedy. Aj na druhý deň. A veď som ju aj privolával...
Na zastrelených som si privykol už po mesiaci – keď to vidíte každý deň, nedá sa na to nezvyknúť. A stále tie šupky. Nakladal som uhlie a jedol šupky...
Gollnow nebol tábor – bola to hnusná basa s veľkým nádvorím. Naučili ma tam štrikovať. Ponožky a detské svetríky. A potom uhlie, a potom rezať drevo a zase štrikovať. Dva a pol roka. Celú večnosť.
Bol tam jeden taký bachar, Ukrajinec, volal sa Viťa. Obľúbil si ma, lebo som Slovák a on mal strýka kdesi pri Svidníku. Občas mi doniesol nejakú kôrku. A potom ho zastrelili. Prichytili ho, ako kradne väzenský chlieb.
Potom ma zas prevlákali; chvíľu som bol v Buchenwalde, necelý týždeň, iba cestou. A potom ďalej. Straubing. Všade to vyzeralo rovnako. A ja som vyzeral ako všetci. Až potom, po viac ako troch rokoch, ma odviezli do Berlína, kde som zase stretol Šelepu i ostatných. Po troch rokoch sa konečne začalo hovoriť o súde, vraj: „Teraz to už určite príde, teraz to už musí prísť, konečne nás povešajú a budeme mať pokoj.“
Trvalo to už len pár dní a naozaj sme sa dostali do súdnej siene, v ktorej bol ten ich hakenkrojc a orlica a portrét toho šialenca.
Súdili nás ako skupinu. Stretli sme sa tam všetci, aj takí, čo sme sa dovtedy nikdy nevideli. Bolo nás dvadsaťjeden, a to som ešte, samozrejme, nikde nevidel Havla, Škrovánka, Slezara ani Jana Slobodu, čo nám nad Skalicou pomáhal s člnom, nebol tam ani Kabelka z Čeklísa.
Na tom súde sa s nami už nepárali. Nechceli nič počuť a chvíľu to vyzeralo, že ani nič nepovedia. Až kým nedošlo na rozsudky. Bolo nás dvadsaťjeden. A štrnásti išli na trest smrti. Sťali ich. Ako v stredoveku. Pri mojom mene zaznelo „zehn Jahre“, desať rokov. Vtedy mi to znelo skoro ako slovo „frei“... Ale nebol som. Na rok ma strčili do Berlína, najskôr na Platzensee a potom na Neukölln. Tam aj tam som robil ako murár. A jedol som šupy.
Nakoniec ma odlifrovali do tábora v Halberstadte. Tam som si myslel... Čo som si myslel? Dúfal som, že čím skôr príde koniec, že čím skôr dodýcham.
Potom sa však zrazu všetko pohlo. Aj tábory sa pohli, začali nás posúvať čoraz viac na západ, pretože sa blížil front. Bolo to v apríli 1945. Previezli nás do Schönbecku a odtiaľ sme celú noc kráčali bohviekam... Každú chvíľu ktosi zostal ležať na zemi a Nemci ich nechávali tak, iba čo si overili, či tí padnutí naozaj dodýchali. Mne sa stala taká vec – dostal som silnú hnačku. Zbehol som z cesty, a tam som sa krčil a v tej tme som ani nevidel, či zo mňa vôbec niečo ide von, nevidel som, či to náhodou nie sú už črevá alebo iné vnútornosti. Človek tri dni nič neje a nevie sa dosrať, to sa nedá pochopiť. Keď som sa vrátil naspäť na cestu, nenašiel som už nikoho. Zabudli na mňa. Normálne mi utiekli. Vtedy som vôbec nevedel, čo mám robiť. Rozplakal som sa. Veď ja som vôbec nevedel, kde som, ani ako a kam ísť. Z kríkov vtedy vyšiel taký chlap, tiež väzeň. Bol to Čech, volal sa Josef Šmíd. On utiekol vedome – predstieral smrť. A na mňa zabudli. Vtedy už museli byť tí Nemci poriadne nervózni, toto by sa im inak nikdy nestalo.
Dva dni sme sa so Šmídom skrývali v stohu slamy za nejakou dedinou. Ani nás nikto nehľadal, no do dediny sme sa báli, hneď by nás niekto udal, Nemcom sme vôbec nedôverovali.
Našli nás Američania. Museli sme vyzerať strašne, pretože hneď spravili poplach, že našli mŕtvoly a tak. A potom nám nahmatali pulz a my sme sa pohli.
Vzali nás so sebou do mestečka Barby – bolo to neďaleko, mali tam základňu. Dali nám šaty a začali nás pomaličky kŕmiť. Po pár dňoch sme dostali už aj nejaké mleté mäso. Nikdy nezabudnem na tie americké cigarety. Pall Mall.
Do Holíča som sa vrátil až na začiatku júla. Už som vyzeral lepšie, no matka ma aj tak skoro nespoznala. Ani moja žena si nebola celkom istá. A deti, ktoré som mal dve, boli zrazu tri – Kamila sa narodila šesť mesiacov po mojom zatknutí. Potom som sa dozvedel, že otec zomrel pred dvoma rokmi na infarkt. Čo som robil vtedy, keď zomieral? Bolo to hrozné, najmä pre mamu, ktorá si na jeho smrť už ako-tak privykla, a teraz ho musela pochovať znovu. Nikdy tým hajzlom neodpustím, že som si nemohol pochovať vlastného otca. To im nikdy neodpustím!
Teraz... Už mi je trochu lepšie, už niekedy dokážem aj zaspať a nezobudiť sa až do rána. Ale stále nemôžem uveriť tomu, že som to všetko prežil, nerozumiem tomu, ako sa mi to podarilo, že ja som tu živý a pritom toľkí pomreli. Prečo práve ja?
Toto... Čo sa stalo, to sa už nikdy nesmie stať, čosi také sa nesmie zopakovať. Ale možno sa stane. Ktovie? Boh vie? Nevie. Ľudia sú niekedy strašní, horší ako svine, horší ako najhoršie zvieratá. Ľudia sú niekedy... Ľudia sú niekedy ako... Ľudia...“
_________________
Ján Púček (1. 11. 1987 v Liptovskom Mikuláši). Vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte bratislavskej VŠMU. Vydal poviedkové knihy Kameň v kameni (2012) a Okná do polí (2013), dlhšia poviedka Podnebie bola súčasťou antológie Desatoro (Slovart, 2013), štyri kratšie texty uverejnil v antológii Gramotnosť prežitia (F. R. & G., 2013). Spolupracoval na zostavení viacerých knižných publikácií (Dušan Dušek, Eugen Gindl, Ivan Korman, Osamelí bežci a i.), venuje sa redaktorskej práci, píše pre film, divadlo i rozhlas. Od roku 2013 je členom redakčnej rady revue Fragment. Žije v Bratislave a širokom okolí.