Japonská fáza
Prišla taká fáza, že ma zaujala ázijská kultúra. Nič som jej neprispôsoboval, vyslovene som zostal v role vzdialeného pozorovateľa. Trvalo dlho, kým som pochopil, čo je na nej iné. Nebudem zahmlievať, rovnako dlho trvalo, aj kým som sa vnútri tej kultúry naučil rozlišovať, čo je japonské, čínske, kórejské, takže ak som jej chcel lepšie privoňať, musel som ísť od základov. To sa mi, samozrejme, nechcelo, pretože by to znamenalo priveľkú investíciu do niečoho, čo bohvie, či vydrží. Celkom silnou skúškou vytrvalosti bola napríklad kniha Básnik od I Munjola (Argo, 2014). Dnes už viem, že ma ľahko odklonila, hoci určite bola výborná. Tak krčmovo poviem – nesadla mi, no. Nádejní kritici sa učia už na školách, že symbolom „páčika“ či určením, čo sa mi páči a nepáči, je síce dobré začať, no v ideálnom prípade by mali opustiť školu s tým, že sú schopní komponovať vlastný názor. Môj názor vtedy bol, že by som mal čítať o Japonsku viac. Veď sa mi toho odtiaľ páčilo toľko!

Bolo to v období, keď som bol celkom silno zasiahnutý Harukim Murakamim i jeho takmer menovcom Rijúom Murakamim. Zatiaľ čo pri prvom z nich sa stretávala depresia s mágiou v alchymisticky vyvážených dávkach, pri tom druhom som sa zase pozrel napríklad na takmer reportážny spôsob podania surovosti sexuálneho turizmu v Japonsku. Okrem toho mi imponovala aj animovaná tvorba Mijazakiho či vážnejšie kino Kurosawu. Všetko spájal jednotný motív – japonská práca s emóciou, respektíve japonské krotenie exponovaných citov. Keď od tejto vety odstúpim, znie veľmi povrchne, ba čo horšie, píšem o Japonsku ako nejaký obmedzenec. Dávam japonskú kultúru do priveľkých skratiek, pritom je rozmanitá ako jej početné ostrovy.

Čo sa stane s citom, keď je v knihe japonských autorov?
To by chcelo odpoveď od fundovaného znalca japonskej kultúry, zaujímala by ma. Idem konštatovať teda to, čo som vypozoroval sám. Emócia, alebo ak chceme, ten cit – a teraz, naozaj akýkoľvek, vnímajú v súčasnej japonskej kultúre stále ako domestikovaného živočícha, nie ako cirkusové zviera. Ak má štekať a strážiť dom, tak dobre, bude. Musí však byť jasný a pomerne jednoznačný účel. Jeho výchova dostane celú svoju hĺbku a maximálnu mieru opatery. Keď to preložím do reči kníh, matka s dieťaťom bude vždy v prvom rade matkou, predavačka v predajni Konbini vám stopercentne poslúži, no ako čitateľa si vás získa až vtedy, keď začne experimentovať s vlastným prístupom ku každodennosti, ako to bolo napríklad v skvelej knihe Za sklem (Sajaka Murata, Kniha Zlín, 2019). Každý krok iným smerom je ľahké nabúranie implantovanej filozofie poriadku a deje sa to s ohromnou silou.

Pojem každodennosť mám rád, lebo v sebe nesie opakovanie aj výrazné rozdiely v jednom slove. Aj zajtra bude deň a môže sa začínať prácou a končiť čítaním v posteli, no medzitým sa môžu pritrafiť desiatky neopakovateľných vecí. Na tomto mieste preberá štafetu aj Kazuo Ishiguro, literárny nobelista z roku 2017, autor veľkého formátu a japonských koreňov. Práve som si prečítal jeho poviedkovú knihu Nokturna (Argo, 2021). Príbehy prepojené hudbou, ale aj prístupom ku kultúram jej tvorcov. Aj strety svetov z nerovnomerných sociálnych pomerov, pričom nezriedka o úspechu rozhoduje šťastie, energia vkladaná do ambícií. Kazuo Ishiguro sa v styčnom bode medzi pouličným hudobníkom a legendou cíti dobre, pretože vie pri oboch, tak japonsky, odhadnúť ten moment, keď sa vychýlia z každodennosti. Keď sa Charles Dickens stretne s japonskou emocionálnou opatrnosťou.

Zobraziť diskusiu (0)