Keď sme sa snažili zistiť, z akého obdobia je táto mapa, našli sme jednoduchú užitočnú schému, ktorá datuje mapy podľa toho, aké štáty či jazerá sú na nich už zakreslené a ktoré ešte v čase ich zakreslenia neexistovali alebo ešte neboli objavené, a ako sa ktoré mestá nazývajú. Môžete sa s ňou síce dostať až do Narnie alebo na chrbát obrovskej korytnačky, ale ak máte pred sebou skutočnú mapu sveta, k správnemu datovaniu sa prelúskate, a ak vás chaos nášho sveta aspoň trochu zaujíma, možno vezmete do ruky ďalšiu mapu a budete ich porovnávať.

Nekonečný proces

Mohlo by sa zdať, že po dekolonizácii a druhej svetovej vojne, či neskôr po rozpade Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a Československa sa mapa sveta ustálila a hranice krajín sú už jasne vymedzené a viac-menej nemenné. Niekde stojí múr a niekde sa línia hranice pohybuje spolu s hrebeňmi pieskových dún, no na papieri sú aj tie najodľahlejšie africké a arabské púšte rozrezané presnými rovnými čiarami.

Vznik Európskej únie, anexia Krymu, škótske referendum či brexit však potvrdzujú, že proces zrodu a zániku štátov je proces nekončiaci sa a do veľkej miery nepredvídateľný. A v čase ľahko dostupných a všadeprítomných smartfónov, aplikácií, ako je Google Earth, GPS navigácií, dronov a online správ aj z tých najzapadnutejších končín sveta môže mať každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o aktuálny stav geopolitickej mapy sveta, pocit, že má dobrý prehľad.

Forvik má jedného obyvateľa

Atlas zemí, které neexistují (vyd. 65. pole) je knihou, ktorej obsah vás môže v tomto ohľade naozaj prekvapiť a postrčiť k ďalšiemu hľadaniu, porovnávaniu a premýšľaniu. V knihe oxfordského geografa a novinára, člena Kráľovskej zemepisnej spoločnosti Nicka Middletona nájdete viac ako päťdesiat krajín, ktoré oficiálne neexistujú, ich existenciu neuznáva väčšina regulárnych štátov, pohltili ich iné štáty, alebo sa svojej suverenity samy vzdali.

Najväčšia z nich je Antarktída s rozlohou 14 miliónov štvorcových kilometrov, ktorá však nemá žiadneho stáleho obyvateľa, najmenší je štátik Forvik na Shetlandských ostrovoch, ktorý má rozhlohu 0,01 štvorcového km a jedného obyvateľa, a najľudnatejšími krajinami zastúpenými v knihe sú čínska provincia Tchaj-wan s viac ako 23 miliónmi obyvateľov a 13 miliónov Balúčov žije na území dnešného Iránu, Pakistanu a Afganistanu.

Middleton svoj výber považuje za subjektívny a zďaleka nie vyčerpávajúci, no päťdesiat krajín, ktoré do zoznamu zaradil, je i tak prekvapivým súborom, ktorý ponúka trochu iný pohľad na politickú mapu sveta. Mohlo by sa zdať, že vybrať krajiny do atlasu je pre človeka zorientovaného v geografii, histórii a politike viac-menej ľahké, jasná definícia štátu však neexistuje. Každá definícia prináša výnimky a anomálie.

Inak v NATO, inak v OSN

Middleton v úvode vysvetľuje, na základe akého kľúča sa rozhodoval a čo všetko bral pri zostavovaní atlasu do úvahy. Najjednoduchšou pomôckou by mohlo byť členstvo v Organizácii Spojených národov, no napríklad Izrael je v OSN napriek tomu, že ho viac ako tridsať krajín neuznalo, Palestína a Vatikán majú zase len status pozorovateľa. Inak vystupujú napríklad členské štáty Spojeného kráľovstva na olympijských hrách, inak v NATO, inak v OSN.

Je regulárnym štátom už tridsať rokov chaosom zmietané, nefunkčné, ale všeobecne uznávané Somálsko alebo Somaliland – severná časť krajiny, ktorá vyhlásila v roku 1991 nezávislosť, má vlastnú menu, biometrické pasy, úradnícky aparát, no žiadna krajina ju doteraz neuznala? Akú úlohu zohráva pri hľadaní definície štátu národ a nakoľko zameniteľné sú pojmy národ, štát a krajina? Môže byť jedným z kritérií štátnosti schopnosť nadväzovať vzťahy s inými štátmi či dispozícia ovládnuť určité teritórium násilím? Existujú aj pohyblivé či virtuálne krajiny, štáty, ktoré vznikli z recesie, aj čiastočne autonómne regióny, ktorých budúca nezávislosť nie je vylúčená – ako napríklad Grónsko a pri troche fantázie aj Tibet.

Pri každej krajine v atlase nájdete krásne graficky spracované mapy, vlajku, základné informácie o vzniku, rozlohe a počte obyvateľov a krátky text, ktorý sa viaže k jednej konkrétnej udalosti súvisiacej so vznikom či zánikom tej-ktorej krajiny, a ktoré nemusia byť vždy objektívne a historicky presné. Pri týchto textoch vyvstáva otázka, či veľkorysá grafická úprava neukrajuje zbytočne z priestoru, ktorý by mohol byť ponechaný nesporne zaujímavým historickým faktom, širším súvislostiam či perspektívam krajín.

Inšpiratívne úvodné úvahy Nicka Middletona o vlastnej definícii štátu, hraniciach či spôsobe výberu spolu s ďalšími dvesto stranami samotného atlasu však stoja za prečítanie a môžu byť výborným odrazovým mostíkom k ďalšiemu bádaniu.

Koho táto téma zaujíma viac, môže siahnuť po ďalších knihách – podobne atraktívne je spracovaný Atlas odlehlých ostrovů (Padesát ostrovů, které jsem nikdy nenavštívila a nikdy nenavštívím) Judith Schalanskej, Ztracená místa, tajná města a jiné záhady na mapě světa Alastaira Bonneta či kniha Roberta Kaplana Pomsta geografie. Co mapy vyprávějí o příštích konfliktech a boji proti osudu.

Monika Kompaníková

Text vyšiel aj v Denníku N

Nick Middleton

Atlas zemí, které neexistují. Padesát oficiálně neuznaných států, o kterých se málo ví

65.pole 2016

preklad: Rani Tolimat

Zobraziť diskusiu (0)