Všimnem si žiarivú postavu, ktorá kráča po ceste z Auvers. Neponáhľa sa, kruté slnko je mu ľahostajné. Vo svojom modrom saku, bielej košeli, čiernych no­haviciach, chránený filcovým klobúkom nesie na ple­ci plátennú tašku; v jednej ruke drží stojan a pod pa­zuchou druhej biele plátno. Zastaví sa pod kopčekom, kde sedím. Rozhliada sa po krajine, rozloží stojan na vyvýšenine pri poli, zaistí nožičky a vyloží naň plát­no. Z tašky vytiahne štetce, paletu a tuby s farbami. Nevidím, ako si ich mieša, ani to, čo začal maľovať. Vidím len, že plátno sa začalo zafarbovať. Akoby bol k nemu prikovaný, nepozerá sa okolo, akoby si všetko zapamätal alebo akoby vedel, čo bude maľovať. Farby nanáša priamo, ani sa nepozerá na paletu alebo teda určite nehýbe hlavou. Prekvapuje ma jeho rýchlosť. Farbu na plátno nenanáša jemne, ako sa to zvyčajne robí, ale nervózne, akoby v ruke držal bič, ktorým mláti jednu vrstvu za druhou, vyzerá, že sa ponáhľa, pohybuje sa trhane. Na priamom slnku sa musí variť, neverím, že by mu klobúk poskytol taký tieň, zdá sa, že ho teplo nijako nevyrušuje. Z času na čas si utrie čelo rukávom košele. Odstúpi od plátna, aby si ho pozrel z diaľky, nehýbe sa, ale nikdy sa nepoobzerá. Možno nakoniec maľuje niečo úplne iné, niečo, čo má v hlave, a nie pole, ktoré má pred sebou. Potom sa znovu pustí do tohto pästného súboja, bičuje plátno krátkymi opakovanými ťahmi. Zloží si klobúk a utrie si čelo, zboku nevyzerá ako umelec, ale ako dravý vták, ktorý sa vrhol na svoju korisť.

Rozhodnem sa za ním zájsť a zleziem z kopčeka. Maľuje ponorený do práce a nepočuje moje kroky. Štyri metre od neho mám pocit, že ma zasiahol blesk. Alebo obrovská facka. Zem sa mi roztriasla pod no­hami. Akým slovom opísať šok, ktorý som zažila, keď som po prvýkrát uvidela Vincentov obraz? Stojím zarazená, onemená, skamenená, akoby sa otvorila Archa zmluvy a ja som zbadala zjavenie, akoby som objavila niečo, o čoho existencii som dovtedy nemala ani potuchy.

Touto cestou som šla tisíckrát, podobala sa na ti­síc iných pokojných ciest, ale to, čo vidím, nie je ani všedné, ani pokojné, obilie a stromy žiaria, akoby boli živé a vášnivé, vietor ich prevracia, žltá sa točí a zelená sa chveje. Pomaly otočí hlavu, zbadá ma stáť tam ako soľný stĺp, nepýta sa, čo tam robím, pristúpi ku mne, pravú ruku má špinavú od červenej a žltej, škvrny má aj na rukávoch. Nezaráža ma len tento úžasný obraz, ale aj skutočnosť, že ho dokázal namaľovať ani nie za dve hodiny a je hotový a dokonalý.

„Nepáči sa ti?“ opýtal sa.

„Ako to robíte?“

Nerozumie mojej otázke. Zvraští obočie. Jeho ob­raz je fascinujúci, zbrázdený živými črtami, z ktorých sa mi točí hlava. Sála z neho horúčava, vynára sa vôňa obilia, žiaria farby, hýbe sa, dýcha, nikdy by som si nemyslela, že žltá sa dokáže tak mihotať.

„Páči sa ti?“ zopakuje.

Čo povedať? Slovo páčiť sa je slabé na to, aby vyjad­rilo znepokojenie, ktoré cítim.

„Nikdy som nič také nevidela.“

Takto som sa stretla s Vincentovými maľbami a tú scénu mám stále pred očami, spomínam si na každuč­ký detail. V skutočnosti to nebola pekná maľba v zmys­le, v akom sa v tej dobe krása chápala, ale mala sa ňou stať. Neviem, kde je ten obraz dnes, pravdepodobne v Amerike, na tom nezáleží, mám ho v hlave a presvet­ľuje mi každý deň. Keď zatvorím oči, vidím ho, žiari s rovnakou silou. Je môj, ako aj všetky ostatné.

„Ako to robíte, že maľujete tak rýchlo?“

„Myslíš, že nie je dobrý?“

„Nie, to nehovorím. Som pomalá, na maľovanie potrebujem celé dni.“

„Ach tak, to nie je otázka času, ale vzdialenosti. Treba zmenšiť vzdialenosť, čo nás delí od podstaty všetkého. Kreslíš? Ukáž mi skicár.“

Natiahne za ním ruku. Váham, nie, to nie, pritlačím si ho k hrudi, neprichádza do úvahy, aby si prezrel moje strašné obrázky, a on nenalieha.

„Ako sa má tvoj otec?“

Vtedy to nebolo ako dnes, ľudia si držali odstup, kým sa z nich nestali priatelia, familiárnosť s cudzí­mi nebola na dennom poriadku. Ale neprekážalo mi to. Myslela som si, že maliari si medzi sebou tykajú. Možno ako cudzinec nepoznal naše zvyky, a tak som sa neurazila. Vincent opatrne chytil obraz za zadnú stranu a požiadal ma, aby som ho chytila a dala si po­zor, nech sa neušpiním, pretože farba ešte neuschla. Štetce a paletu hodil do tašky, zložil stojan, nastavil ruku, aby som mu na ňu zavesila obraz, ale nakoniec som ho niesla ja a spoločne sme odišli, kráčajúc vedľa seba a rozprávajúc sa o všetkom možnom. Prekvapilo ho, keď som naznačila, že pre úrodu to nie je dobré počasie, nič na to nepovedal, nikdy sa nesťažoval, do­konca ani keď mala obloha sivú farbu alebo pršalo, hoci mal radšej slnečné dni ako tento, ktoré sa podo­bali na dni v južnom Francúzsku, kde je obloha vždy azúrová.

„V tomto teple,“ povedal, „je žltá iná.“

*

Vincentov list Emilovi Bernardovi z 19. júna 1888

„Maľoval som uprostred mistrálu. Stojan som si pri­pevnil k zemi železnými kolíkmi, čo Vám vrelo odpo­rúčam. Najskôr treba nožičku stojana zabiť do zeme, potom ju podložiť kolíkom dlhým 50 centimetrov. Na­koniec treba všetko priviazať lanami, a tak sa dá pra­covať aj vo vetre.“

*

Chopin… stojí tak vysoko nad všetkými, dnešní skladatelia ma nudia. Nie, nie je to pravda, je tu, samo­zrejme, Schubert. Hudobníci mojej matky. Ich sklad­by hrávala. S vášňou. Je to jej klavír, jej noty, ktoré si popísala a ktoré tu ležali tak dlho bez toho, aby si ich niekto všimol. Zobrala som si ich, teraz sú moje. Nik­to mi toto dedičstvo neupiera, akoby nebolo cenné, hoci je to najkrajší dar, aký mi mohla nechať. Louise mi povedala, že hrala len tieto skladby a hrávala ich božsky. A tak hrám len tie dve. Nikdy sa mi neoboh­rajú. Všetci, Hélène, Georges, Louise, hovoria, že by som mohla byť skvelá pianistka, že mám talent a chuť, stačilo by chodiť na hodiny, ale môj otec to považuje za zbytočné. No a načo by ti to bolo? Nebudeš hrať na koncertoch, nie? Načo by ti potom boli súkromné hodi­ny? Aj bez nich hráš celkom dobre. Neuvedomuješ si, aké máš šťastie, je tak málo otcov, čo svoje dcéry učia hrať na klavíri, nikdy nie si spokojná. Mám pocit, že otec by mal asi snívať o tom, ako sa jeho deťom darí, a snažiť sa im to umožniť, ale to nie je jeho prípad, ja sa nerátam. Ak by sa môj brat dožadoval vzducholo­de, aby mohol skúmať tvar oblakov, keby túžil po uči­teľoch indického tanca, sanskritu alebo mozaiky, jeho želaniam by bolo vyhovené čo najrýchlejšie a tak, aby to otca nič nestálo, ale môj brat túži len po najnovšej brožúrke pána Verlaina či Mallarmého a môj otec, ktorý ho v jeho prirodzenej záľube nechce podporo­vať, tvrdí, že už žiadnu nie je dostať.

A ja stagnujem, točím sa stále v tom istom v kruhu. Pokiaľ ide o maľovanie, dospela som do štádia, keď sa už sama nič nenaučím. Aby som sa odtiaľ dostala, po­trebujem niekoho, kto mi otvorí dvere, posunie ma, otočí, vrátim sa späť, budem pracovať. Mám pocit, že mám v sebe obrovský potenciál, ktorý je ako uväzne­ný dych. Ale svet mi bráni vzlietnuť, strihá mi krídla. Malo by ma uspokojovať, že som dobré dievča z dob­rej rodiny, mala by som sa vzdať. Ale nedokážem to. Už nemám dosť síl, aby som vydržala dva dlhé roky. Pretvarovala sa. Skrývala svoju skutočnú tvár. Dva prázdne premrhané roky. Potrebovala by som trochu odvahy, aby som ušla hneď. Budem hádam odvážnej­šia, keď budem plnoletá? Keby som bola zajtra slobod­ná, čo by som urobila? Neskrývam sa za svoje obavy? Nie je nedostatok peňazí len pohodlnou výhovorkou, aby som sa vzdala a prestala dúfať? Keby som preda­la šperky, nemala by som sa na čo vyhovárať. Musím zájsť do Paríža a nájsť klenotníka. Musím sa odvážiť, taká je pravda, nielen zvládnuť cestu a zatajiť svoj vek. Ale odvážiť sa spáliť mosty. Nazbierať konečne trochu odvahy. A kým na ňu počkám, môžem dohrať svo­ju sonátu. V Amerike môžem dávať hodiny klavíra. Možno tam nemajú veľa hudobníčok.

*

Vincentov list Theovi a Johanne z 20. mája 1890

„Auvers je veľmi pekné. Veľa starých prístreší, čo sa už len tak nevidí. Dúfam, že sa mi podarí namaľovať ho, oplatilo by sa sem aj vrátiť, pretože je to tu naozaj nádherné.“

*

V nedeľu večer, keď sa môj otec práve chystal prehltnúť kus syra, prestal sa hýbať a zdalo sa, že si prezerá ostrie noža, ale zjavne to nestačilo, pretože sa postavil, zašiel do kuchyne a bez vysvetlenia na uto­rok objednal slávnostný obed. Louise ho začala bez slova pripravovať, nehľadiac ani na výdavky, ani na prácu navyše, a výsledok predstihol všetky očaká­vania. Louise už dlho robila len cordon-bleu, a tak mala starosti, bála sa, že vyšla z cviku, pretože už roky k nám nechodili žiadne návštevy a môj otec presadzo­val, aby sme sa stravovali ľahko a zbytočne sa neroz­maznávali, takže naše jedlá ju nestáli toľko prípravy. Z príborníka vytiahla limogeský servis, ktorý sme ne­použili od Paulovho prvého svätého prijímania, a tri hodiny čistila strieborný príbor zapadnutý prachom, pričom sa domnievala, že k nám príde prefekt alebo pán Secrétan. Ale nie, naším hosťom bol Vincent. A ani ja, ani Louise sme nerozumeli dôvodom popla­chu pre pacienta, ktorý navyše ani nepôsobil choro. Otec celý pondelok chodil Louise za pätami, pripo­mínal jej, aby obedu venovala primeranú pozornosť, pýtal sa jej, či to bude stačiť a či netreba viac mäsa alebo paštéty, a dokonca sa uchýlil k tomu, že omáčky ochutnal priamo z hrncov.

V pondelok popoludní, keď som si precvičovala stupnice, chcel, aby som šla Louise pomôcť, pričom tvrdil, že je to dobrá príležitosť na to, aby som sa na­učila variť. Ponuku som odmietla a dodala som, že v tejto pomoci nevidím zmysel, nemám záujem variť ani teraz, ani nikdy. Večer som sa s ohľadmi na Louise opýtala, či jej môžem nejako pomôcť, odmietla, ale potom ma predsa len poprosila, aby som šla nastrihať kvety do záhrady a trochu skrášlila domácnosť.

„Naozaj je to taký dôležitý človek, že sa tvoj otec takto strachuje?“

„Asi áno,“ odpovedala som.

V utorok otec naliehal, aby som si obliekla biele ba­vlnené šaty z látky zo Chambray s golierikom Clau­dine, ktoré mi vlani kúpil v Bon Marché ako odmenu za maturitu. Sám vytiahol elegantný oblek z čierneho flanelu, ktorý si obyčajne obliekal na večery v lóži, a značnú časť dopoludnia strávil pred zrkadlom v hale, kde sa česal a pýtal sa, či dobre vyzerá.

Vincent prišiel krátko pred dvanástou s taškou s far­bami, zloženým stojanom v ruke a s bielym plátnom pod pazuchou, pretože chcel maľovať v našej záhrade. Nevenoval sa veľmi svojmu výzoru, ale v plstenom klobúku, bielej košeli a čiernych nohaviciach viac ako poľnohospodárskeho robotníka pripomínal jednoducho maliara. Hneď si chcel rozložiť stojan, pretože sa mu páčilo svetlo, a môj otec ho musel presvedčiť, aby si maľovanie nechal na popoludnie. Usadili sme sa v salóne a prekvapil ma prívetivý tón rozhovoru, myslela som si, že ide o chorého, ktorý prišiel k leká­rovi na vyšetrenie, ale zdalo sa, že sa rozprávajú skôr ako starí priatelia, ktorí sa stretli po dlhom čase. Otec mu dokonca nalial portské, Vincent bol v rozpakoch a priznal, že nepije, odkedy mu lekár, čo sa oňho staral na juhu, odporučil, aby sa vyhol akémukoľvek alko­holu, a tak aj záchvatom, ktoré ním otriasali, otec ho však presvedčil, aby sa napil z vína, ktoré mu nemalo uškodiť, ak sa pije s mierou. Vincenta to zjavne pote­šilo a začali sa rozprávať, akoby sa stretávali neustále. Otec ma požiadal, aby som zistila, či si môžeme sad­núť za stôl. Keď som sa vrátila, s prekvapením som zistila, že sa rozprávajú mne neznámym jazykom. Ve­dela som, že otec pochádza z Lille, pretože svoje ob­razy podpisoval ako Van Rijssel, ale až do tej chvíle som netušila, že rozpráva po flámsky. Vincent pôsobil šťastne, že sa môže vyjadrovať v materinskom jazy­ku, ale veľmi rýchlo navrhol, aby sme pokračovali po francúzsky, pretože francúzština bola teraz jeho jazy­kom a nechcel žiadny iný. Snažil sa v nej zdokonaľo­vať, bratovi písal listy po francúzsky a nútil ho k tomu istému napriek gramatickým chybám a nesprávnemu skloňovaniu. Otec tvrdil, že na to majú právo, keďže náš jazyk sa považuje za ťažký. Vincent sa nad tým zamyslel s hlavou naklonenou nad pohár a zavládlo ticho.

„Musí to byť bolestné žiť tak ďaleko od domova,“ povedal otec.

„Pre mňa nie,“ odpovedal Vincent. „Odišiel som nadobro. Odteraz je mojou domovinou Francúzsko, cítim sa tu dobre a už nikdy sa nevrátim tam, kde som sa narodil.“

Vincent vyzeral skľúčený a opýtal sa, či sa má do budúcnosti strachovať o svoj stav. Otec vykríkol, že je úplne v poriadku, že je na tom oveľa lepšie ako väč­šina ľudí, ktorých denne stretáva. On – a to hovoril s autoritou, ktorú mu zverila fakulta medicíny – ho považoval za vyliečeného a zaručil mu, že svoje prob­lémy už prekonal a viac sa nevyskytnú.

„To, čím trpíte, drahý priateľ, sa lieči prácou. Musíte veľa pracovať a nepremýšľať o ničom inom ako o maľ­be.“

Bol to obed, aký náš dom nezažil. Začali sme špargľou z Argenteuil s holandskou omáčkou, pokra­čovali vol-au-vent plnenými šampiňónmi a kráľov­skou paštétou, plátkom lososa na holandský spôsob, hovädzím opečeným s bylinkami, hovädzími filetami à la Richelieu s artičokami a varenou zelenou fazuľkou s maslom a všetko sme zapíjali vínom zo Chambertin a Chablis. Osobne som pila s mierou, ale otec nabádal Vincenta, aby si dolial. Pomodlil sa, ale hriechom, ku ktorým ho zvádzali misy a jahodová šarlotka so šľa­hačkou, sa nevyhol.

Počas celého obeda sa rozprávali o maľbe, ale vý­lučne o flámskych maliaroch zlatého veku, ktorých obaja obdivovali. Pohár za pohárom môj otec vypil dve fľaše, Vincent si vo víne namáčal len pery.

Po obede sme sa vyšli nadýchať čerstvého vzduchu, ale bolo veľmi horúco. Otec sa posadil na prútenú la­vičku, a kým mu stihla vychladnúť káva, zaspal. Vin­­cent si rozložil stojan a začal maľovať záhradu, stál na slnku a bez klobúka. Myslela som si, že ho bude po­trebovať, a tak som poň zašla do domu. Zdalo sa, že ho moja pozornosť potešila, a poďakoval mi. Z diaľky som sa pozrela na jeho obraz. O niekoľko minút na ňom žiarili farby.

*

Vincentov list Theovi zo 4. júna 1890

„… je veľmi ťažké u nich večerať a obedovať, pretože tento výnimočný muž sa vždy trápi so štyrmi či piatimi chodmi, ktoré sú nestráviteľné ako preňho, tak aj pre mňa… Stále mu to však neviem povedať, pretože vi­dím, že mu to pripomína dávne rodinné večere.“

*

Hodinky ukazovali skoro poludnie, meškala som. Otvárala som vchodové dvere, keď som začula mužský hlas:

„Ideš niekam?“

Predo mnou stál Vincent v tých istých šatách čo včera, v plstenom klobúku a bielej košeli, bielu plá­tennú tašku mal zavesenú na pleci, pod pazuchou dve biele plátna a zložený stojan v ruke. Usmial sa na mňa a pokývol hlavou na pozdrav. Ťažko som si zvykala na jeho tykanie. Nepoznal pravidlá slušnosti? Alebo len neovládal gramatické pravidlá vykania? Alebo ma po­važoval za dieťa a mal pocit, že vekový rozdiel umož­ňuje, aby sa na mňa obracal s toľkou familiárnosťou? Rozhodla som sa neopätovať mu pozdrav a na chvíľu zavládlo ticho.

„Dnes je pekný deň na maľovanie,“ povedal.

„Je mi ľúto, ale ponáhľam sa. Idem na obed k pria­teľke a o chvíľu mi odchádza vlak do Pontoise.“

„Prišiel som za tvojím otcom.“

„Nie je doma, ráno odišiel do Paríža, kde má ordi­náciu, a vráti sa v piatok večer.“

„Ach, to je nepríjemné, priniesol som mu obraz.“

Popri tom už vyťahoval jedno z plátien, jednou ru­kou to nezvládol, a tak mi podal stojan, ktorý som mu musela podržať.

„Je to darček, chcem sa mu poďakovať za prijatie a za obed.“

„To je veľmi milé, odovzdám mu ho, ak chcete.“

Zmrzol a tvár mu zatvrdla.

„To je mrzuté!“ zopakoval.

„Príďte v sobotu, keď mu ho môžete odovzdať osobne, určite sa poteší.“

Zaváhal, potom mi obraz podal. Stojan som opre­la o stenu a chytila ho obomi rukami. A v tej chvíli sa mi rozbúšilo srdce. Presne ako vtedy, keď sme sa prvýkrát stretli v chaponvalskom údolí. Nie, ešte viac. Táto maľba bola ohurujúco krásna. Nebola veľká, rám mal tak päťdesiat centimetrov, ale bola to najkrajšia rozkvitnutá lúka, akú som kedy videla. Príroda z nej vyskakovala, vládol v nej neskutočný život; a napriek tomu použil na krátke ťahy štetcom len dve farby. O plátno sa delili zelená s bielou, občas sa mihla žltá bodka kvetov a modrá zaoblačenej oblohy. V pozadí sa dala rozoznať strecha nášho domu; naše zvláštne na­fúknuté cyprusy podpierali výjav ako dva trochu šik­mé zelené piliere. Bola to naša záhrada s bielymi ruža­mi a viničom, rozoznateľná medzi stovkami iných, ale premenená, stratila prísne a starostlivé usporiadanie, žiarila životom, či dokonca veselosťou a bola svižná ako mladý človek. Predovšetkým ma však zarazilo, že doprostred tohto obrazu Vincent namaľoval mňa v bielych šatách, ktoré trochu rozfúkal vietor, a so sla­meným klobúkom na hlave, čo som si kúpila na trhu v Pontoise. Do tváre mi nebolo vidieť, bola len nazna­čená, ale bola som to ja, skláňala som rovnako hlavu, mala rovnaké plecia, v rukách som držala kyticu ze­lených rastlín, nehybná uprostred obrazu, akoby som bola neoddeliteľnou súčasťou prekypujúcej záhrady. Nepózovala som mu, tak trikrát som mu prešla po­pred plátno, venovala som sa svojim povinnostiam, ani som sa nezastavila, a nikdy by mi nenapadlo, že ma dokáže zachytiť.

„Ten obraz je úžasný.“

„Naozaj? Páči sa ti?“

„Je výnimočný, tak sa to povie. Je v ňom veľa života. Ako to robíte?“

Chvíľu si plátno prezeral, akoby v ňom hľadal kľúč k tajomstvu, a potom pokrčil plecami.

„Snažím sa dostať čo najbližšie k tomu, čo cítim.“

„Cyprusy sú menšie, nie? A trošku sa tu nakláňa­jú?“

Vincent mi zobral obraz z rúk, slnečné svetlo ho prinútilo ustúpiť do tieňa múru, starostlivo preskú­mal svoj obraz.

„Nie, ubezpečujem ťa, že to tak bolo.“

„Áno, takto sú krajšie.“

„Zober si ho, je tvoj.“

„Ale bol pre môjho otca, bude sa hnevať.“

„Darujem mu iný.“

Jean-Michel Guenasia

Valčík stromov a oblohy

Premedia 2017

preklad: Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)