ORIGINÁL

Miesto: Hra sa začína na Sicílii, na jednom z mnohých Shakespearových bájnych ostrovov.

Čas: Vymyslený.

Dej: Český kráľ Polixenes je už deväť mesiacov na návšteve u svojho priateľa z detstva Leonta, kráľa Sicílie. Chce sa vrátiť domov. Leontes sa ho snaží presvedčiť, aby ešte zostal, ale nepochodí.

Zasiahne Leontova tehotná manželka Hermiona a Polixenes súhlasí, že sa u nich ešte nejaký čas zdrží.

Leontes je však presvedčený, že Polixenes a Hermiona sú milenci a dieťa, ktoré sa Hermione čoskoro narodí, je Polixenovo.

Zavolá sluhu Camilla a prikáže mu, aby Polixena otrávil. Camillo však Polixena varuje. Polixenes zmizne a s ním aj Camillo.

Rozzúrený Leontes okamžite verejne obviní svoju ženu z nevery. Dá ju uväzniť, nedbá ani na protesty celého súdu, najmä šľachtičnej Pauline, ktorá jediná je dosť odvážna a postaví sa Leontovi na odpor.

Leontes zúri, pretože nikto neverí jeho šialenému a podlému verejnému odsúdeniu Hermiony a aby ho nikto nemohol bezdôvodne považovať za tyrana, vyšle posla do Delf, aby odtiaľ priniesol veštbu.

Hermiona medzitým porodí dcéru. Leontes neuzná dieťa za svoje, označí ho za nemanželské a prikáže ho zabiť.

Pauline prinesie ukázať dieťa Leontovi, dúfa, že ho tým obmäkčí a on prestane zúriť. Leontes sa vyhráža, že dieťaťu rozmláti hlavu. Pauline sa však nedá zastrašiť, a tak Leontes napokon súhlasí, aby dieťa odniesli na nejaké vzdialené miesto a tam ho nechali napospas osudu. Má sa o to postarať Paulinin manžel Antigonus.

Počas Antigonovej neprítomnosti Leontes postaví Hermionu pred súd a pred celým kráľovským dvorom ju ponižuje. Čím viac ju však uráža, tým dôstojnejšie Hermiona vystupuje, je pozoruhodne vyrovnaná a neoblomne odmieta jeho pomätené správanie.

V priebehu tohto šialeného súdu príde z Delf posol s veštbou. Hovorí sa v nej, že Leontes je žiarlivý tyran, Hermiona i Polixenes sú nevinní, rovnako ako novorodenec a Leontes nebude mať dediča, kým sa nenájde stratené dieťa.

Leontes zúri, až má penu na ústach, a vyhlási veštbu za lož. V momente, keď tak urobí, pribehne posol so správou, že jeho jediný syn – mladý Mamillius – je mŕtvy.

Hermiona sa zrúti. Leontes sa kajá. Neskoro. Kráľovná je mŕtva.

Miesto: Čechy. Dnes časť Českej republiky. Táto krajina nikdy nemala morské pobrežie.

Dej: Antigonus zanechá maličkú Perditu na pobreží mora v Čechách spolu s peňažnou hotovosťou a dokladom o jej pôvode a snaží sa uniknúť pred búrkou, ktorá sa práve rozpútala. Jeho loď sa prevrhne. Antigonus zahynie v najslávnejšej režijnej poznámke: Smrť privodil medveď.

Miestny podvodník Autolykus všetko pozoruje, ale neurobí nič, len vyprázdni pár vreciek. Perditu našiel chudobný pastier spolu so svojím trošku zadubeným synom Kubom. Zľutujú sa nad bábätkom, vezmú si ho domov a vychovajú ako vlastné dieťa.

Čas: O šestnásť rokov neskôr.

Princ Florizel, Polixenov syn, sa zaľúbi do Perdity, o ktorej si myslí, že je dcérou pastiera.

Scéna sa odohráva ako veselá slávnosť strihania oviec, pastier a jeho syn Kubo zbohatli vďaka peniazom, ktoré našli pri malej Perdite.

Florizel vystupuje ako obyčajný človek, neprizná sa, že je bohatý princ. Bez veľkého rozmýšľania požiada Perditu o ruku a dvoch starších neznámych mužov poprosí, aby mu išli za svedkov.

Vysvitne však, že sú to jeho otec Polixenes a Camillo, obaja v prestrojení.

Zatiaľ čo si Perdita a Florizel vyznávajú lásku, podvodník Autolykus na slávnosti kradne peniaze, komu sa dá, všetkých klame a zabáva sa.

Je to Shakespearov najočarujúcejší darebák: duchaplný, nepredvídateľný a nezničiteľný. Práve on prekvapivo sprostredkuje udalosti a deje, ktoré hru dovedú k šťastnému koncu...

Kým Kubo zabáva svoje priateľky Mopsu a Dorcas a Pastier všetkým blahoželá k šťastiu, Polixenes odhodí svoj prevlek a vyhráža sa všetkým smrťou.

Rozzúrený odíde a Florizelovi nariadi, že sa s Perditou už nikdy nesmie vidieť. Camillo si uvedomí, že nadišiel čas, aby sa vrátil domov. Navrhne, že vezme Florizela a Perditu na Sicíliu. Obaja súhlasia a utečú.

Pastier, Kubo a Autolykus sa vyberú za nimi.

Miesto: Sicília.

Čas: Dynamická súčasnosť.

Príbeh: Florizel a Perdita prídu na kráľovský dvor. Leontes sa do Perdity okamžite zaľúbi, no vzápätí zistí, že je to jeho dcéra, pretože Pastier a Kubo mu ukážu škatuľu, ktorú našli pri nej a teraz slúži ako dôkaz.

Polixenes sleduje utečencov a uzmieri sa s Leontom aj s Florizelom. Koniec je nadohľad. Pauline všetkých pozve do svojho domu, aby si pozreli Hermioninu sochu. Je ako živá, takže Leontes ju chce pobozkať, Pauline ho však zadrží a navrhne, že zariadi, aby socha zostúpila z podstavca.

Na konci hry sú bez vysvetlenia, upozornenia či psychologickej interpretácie všetky postavy vrhnuté do nového života. Ako s ním naložia, je ponechané na „dieru v čase“.

PREROZPRÁVANÁ VERZIA

PRVÁ ČASŤ

Mladnúca luna

Dnes v noci som videl čosi veľmi neobvyklé.

Práve som išiel domov, bola horúca noc, vzduch ťažký ako zvyčajne v tomto období, pokožka sa mi leskla od potu a košeľa lepila na telo. Bol som v bare, hral som tam na klavíri ako zvyčajne, ľuďom sa nechcelo odísť, tak som sa zdržal dlhšie, než som pôvodne myslel. Syn sľúbil, že príde po mňa autom, ale neukázal sa.

Práve som išiel domov, mohli byť tak dve hodiny v noci, v ruke som zohrieval studenú fľašu piva. Na ulici sa nemá piť, to je jasné, ale čo, dofrasa, keď som makal deväť hodín? Kým bolo menej ľudí, roznášal som pijatiku, a keď sa bar zaplnil, hral som. Keď hrá živá hudba, pije sa viac, to je bez debaty.

Práve som išiel domov, keď sa počasie zrazu zmenilo a spustil sa lejak studený ako ľad – bol to ľad – krúpy ako golfové loptičky, tvrdé ako z plastu. Ulica sálala teplom z celého dňa, týždňa, mesiaca, z celého leta. Krúpy dopadali na zem a bolo to, akoby niekto hádzal kocky ľadu do fritézy. Akoby sa počasie valilo nie nadol z oblohy, ale z ulice smerom nahor. Bežal som pod krúpovou paľbou od dverí k dverám, cez syčiacu paru som si nevidel poriadne na nohy. Na schodoch kostola som asi na minútu-dve unikol bublajúcej pene. Bol som celý premočený. Z peňazí vo vrecku bola guča, vlasy som mal prilepené k hlave. Utrel som si vodu z očí. Slzy dažďa. Je to presne rok, čo mi zomrela žena. Nemá zmysel schovávať sa tu. Rovnako dobre môžem ísť aj domov.

Rozbehol som sa skratkou, ktorú neznášam, lebo je na nej hniezdo záchrany.

Nemocnica ho zriadila pred rokom. Keď som chodil na návštevy za ženou, videl som, ako ho deň za dňom stavali. Urobili z betónu čosi ako škrupinu, do tej zasadili kovový box, pripevnili tesniace okno, nainštalovali kúrenie, svetlo a alarm. Jeden stavbár to odmietol robiť, vraj je to nesprávne, zrejme to pokladal za nemorálne. Niečo ako znamenie doby. Ale doba má toľko znamení, keby sme ich všetky čítali, puklo by nám srdce.

Hniezdo je bezpečné a teplé. Keď dieťa vložia dovnútra a hniezdo sa zavrie, v nemocnici zazvoní zvonec a sestra je o chvíľu dolu, netrvá jej to dlho, akurát toľko, aby matka stihla zájsť za roh, ktorý je neďaleko. A je preč.

Raz som to zažil. Utekal som za ňou. Kričal som: „Pani!“ Otočila sa. Pozrela sa na mňa. V tej sekunde bol obsiahnutý celý svet, no sekunda prešla a žena zmizla.

Vrátil som sa. Hniezdo bolo prázdne. O pár dní mi zomrela žena. Tou cestou už domov nechodím.

Hniezda záchrany majú svoju históriu. Veď každému príbehu predchádza nejaká história, nie? Myslíme si, že žijeme v súčasnosti, ale minulosť na náš číha za chrbtom ako tieň.

V tejto veci som si urobil malý prieskum. V Európe mali hniezda záchrany už v stredoveku. Hovorilo sa im „kolesá pre najdúchov“ – okrúhle okno v ženskom alebo mužskom kláštore, dalo sa tam nechať dieťa a človek mohol dúfať, že Boh sa oň postará.

Mohlo sa odložiť aj niekde v lese, aby ho vychovali psy a vlky. Bez mena, no s niečím, od čoho sa potom môže odvinúť jeho príbeh.

Popri mne prefrčí auto. Ošpliecha ma voda z vyjazdenej koľaje, akoby som už aj tak nebol dosť mokrý. Doriti. Auto prudko zastaví – môj syn Clo. Nastúpim. Podá mi osušku, utieram si tvár, som vďačný a zrazu totálne vyčerpaný.

Prejdeme niekoľko blokov, v aute je zapnuté rádio. Mimoriadne správy o počasí. Dnes je superspln. Obrovské vlny na mori, rieka sa vyliala z brehov. Necestujte. Zostaňte doma. Nie je to hurikán Katrina, ale nie je bezpečné zostávať vonku. Autá zaparkované po oboch stranách cesty stoja vo vode do polovice kolies.

A vtedy sme to zbadali.

Pred nami stojí čierne BMW šiestej série, je celou prednou časťou vrazené do steny. Dvere na oboch stranách sú otvorené. Zozadu doň narazila nejaká malá stará kraksňa. Dvaja chlapi v kapucniach mlátia muža, čo leží na zemi. Syn sa oprie o klaksón, ide priamo k nim, okná máme stiahnuté, syn kričí: „ČO JE,DO RITI?! ČO TO JE?!“ Jeden z chlapov na nás vystrelí a trafí prednú pneumatiku, naše auto v tom momente dostane šmyk. Syn stočí volant, naberie autom obrubník. Kapucne naskáču do BMW, bokom naberú múr a auto oškrú, to malé auto odhodia cez cestu. Dobitý muž leží na zemi. Má na sebe kvalitný oblek, môže mať tak šesťdesiat rokov. Krváca. Dážď mu zmýva krv z tváre. Niečo hovorí. Kľaknem si k nemu. Oči má otvorené. Je mŕtvy.

Syn sa na mňa pozrie – som predsa jeho otec –, čo urobíme? Vtom kdesi v diaľke, akoby na inej planéte, začnú húkať sirény.

„Nedotýkaj sa ho,“ hovorím synovi. „Otoč auto.“

„Mali by sme počkať na polišov.“

Pokrútim hlavou.

Nadskočíme na rozmlátenej pneumatike a pomaly sa posúvame dolu ulicou okolo nemocnice. Z garáže pre sanitky práve odchádza záchranka.

„Musím vymeniť koleso.“

„Zatiahni autom na nemocničné parkovisko.“

„Mali by sme povedať policajtom, čo sme videli.“

„Je mŕtvy.“

Syn zastaví, vystúpi a vyťahuje náradie na výmenu kolesa. Chvíľu ticho sedím na zvlhnutom sedadle celý premočený a stuhnutý. Cez okná nemocnice svietia svetlá. Nenávidím túto nemocnicu. Keď moja žena umrela, tiež som takto sedel v aute. Bezducho som zízal cez čelné sklo a nič som nevidel. Prešiel celý deň a potom bola noc a nič sa nezmenilo, pretože sa zmenilo všetko.

Vystúpil som z auta. Syn vydvihol na zdviháku zadnú časť auta a spolu sme nadvihli koleso. Náhradné medzitým vytiahol z kufra. Vložil som prsty do poškodenej pneumatiky a vytiahol som projektil. Toto sme v nijakom prípade nepotrebovali. Hodil som ho do kanála pri chodníku.

Vtedy som to zbadal. Svetlo.

Hniezdo záchrany sa rozsvietilo.

Akosi som vedel, že to všetko spolu súvisí – BMW, staré auto, mŕtvy muž, dieťa.

Lebo tam je dieťa.

Kráčam k hniezdu, moje telo sa hýbe pomaly. Dieťa spí, cmúľa si palec. Zatiaľ nikto neprišiel. Prečo zatiaľ nikto neprišiel?

Zrazu si uvedomím, že držím sochor na výmenu pneumatiky. Stuhnuto sa pohnem a otvorím hniezdo. Ide to ľahko. Zdvihnem dieťa, je ľahučké ako hviezdny svit.

Zotrvaj pri mne; večer rýchlo plynie,

temnota hustne; Bože, zostaň pri mne.

Keď mi už nikto z ľudí nepomôže,

ty, pomoc bezmocných, buď pri mne, Bože.

Na cirkevnom zhromaždení je dnes ráno veľa ľudí. Asi dve tisícky naplnili kostol. Ani povodeň nikoho neodradila. Pastor hovorí: „‘Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.’“

Je to zo Šalamúnovej Piesne piesní. Spievame, čo poznáme.

Farnosť Narodenia Pána bola najskôr len jedna chatrč, neskôr to bol jeden dom a postupne sa z neho stalo malé mestečko. Väčšinou čierne. Sem-tam nejakí bieli. Tí však ťažšie uveria v niečo, v čo treba veriť. Uviazli v detailoch, ako je sedem dní stvorenia a vzkriesenie. Mňa ani jedno nezaujíma. Ak Boh neexistuje, nebudem na tom po smrti o nič horšie. Budem jednoducho mŕtvy. Ak Boh existuje, no dobre, dostanem, čo sľubujete: takže kde je ten Boh?

Neviem, kde je Boh, ale predpokladám, že Boh vie, kde som ja. Má prvú globálnu appku na svete. Nájsť Shepa.

To som ja. Shep.

Žijem si pokojne so svojím synom Cloom. Má dvadsať rokov. Narodil sa tu. Jeho matka pochádzala z Kanady, jej rodičia prišli z Indie. Myslím, že ja som sa sem doplavil na otrokárskej lodi, jasné, že nie ja osobne, ale moja DNA, v ktorej mám zapísanú Afriku. Miesto, kde sme teraz, New Bohemia, bolo kedysi francúzskou kolóniou. Plantáže cukrovej trstiny, veľké koloniálne rezidencie, krása a hrôza – všetko spolu. Turisti milujú kované balustrády. Maličké budovy z 18. storočia namaľované na ružovo, žlto alebo modro. Drevené obchodíky s veľkými oknami do ulice. Úzke uličky s domami s tmavými vchodmi, ktoré vedú k dámam, čo rozdávajú potešenie.

Tam ďalej je rieka. Bezbrehá, ako bola kedysi budúcnosť. A potom ešte hudba – vždy tu niekde spieva nejaká žena a nejaký starec hrá na bendžo. Alebo aspoň dievča pri pokladnici štrkoce s kastanetami. A možno sa ozvú husle, ktoré pripomenú mamu. Možno nejaký nápev, pri ktorom by človek na niektoré veci radšej zabudol. Veď čo iné je pamäť ako bolestná hádka s minulosťou?

Čítal som, že telo sa každých sedem rokov celkom vymení. Každá bunka. Každá jedna kosť sa prebuduje ako morský koral. Prečo si teda pamätáme, čo by malo byť dávno preč? Aký zmysel má každá jedna jazva, každé poníženie? Aký význam má pamätať si dobré časy, keď dávno pominuli? Ľúbim ťa. Chýbaš mi. Si mŕtva.

„Shep! Shep?“ To sa ozval pastor. Áno, ďakujem, je mi dobre. No hej, to bola včera noc. Boh súdi milióny zločinov celého ľudstva. Verí tomu pastor? Nie, neverí. On verí v celosvetové otepľovanie. Boh nás nemusí trestať. Na to si vystačíme aj sami. Preto potrebujeme odpustenie. Ľudia nevedia nič o odpúšťaní. Odpúšťanie je ako tiger – zanecháva stopu a je dokázané, že existuje, no len málokto ho videl zblízka v divočine alebo vie, načo je na svete.

Nedokážem si odpustiť, čo som spravil... V jednu noc, hlbokú noc, noc tichú ako hrob – nehovorí sa to tak bez dôvodu – som udusil svoju ženu na nemocničnom lôžku. Bola taká krehká. Som silný. Bola pripojená na kyslík. Zdvihol som masku, cez ktorú dýchala, položil som ruky na jej ústa a nos a poprosil Ježiša, aby prišiel a vzal si ju. A on to urobil.

Monitor pípal, vedel som, že čoskoro do izby niekto príde. Bolo mi jedno, čo sa so mnou stane. No nikto neprichádzal. Musel som ísť niekoho nájsť – v nemocnici bolo málo ošetrujúceho personálu a priveľa pacientov. Nemohli tušiť, kto je na vine, hoci som presvedčený, že ma podozrievali. Prikryli sme ju plachtou, a keď sa napokon ukázal lekár, napísal „zlyhanie dýchania“.

Neľutujem to, ale nedokážem si to odpustiť. Urobil som správnu vec, ale bolo to nesprávne.

„Urobil si zlú vec z dobrého dôvodu,“ povedal pastor. No práve v tomto sa nezhodneme. Môže sa zdať, že sa sporíme o slovíčka, ale je v tom veľký rozdiel. Pastor si myslí, že vziať niekomu život je zlé, ale že ja som to urobil, aby som ukončil jej utrpenie. Ja som presvedčený, že bolo správne vziať jej život. Boli sme zosobášení. Boli sme jedno telo. Ale urobil som to zo zlého dôvodu a hneď som si to aj uvedomil. Neurobil som to, aby som ukončil bolesť svojej ženy, ale svoju vlastnú.

„Už na to nemysli, Shep,“ hovorí pastor.

Po bohoslužbe som išiel domov. Syn sa díval na televízor. Dieťa nespalo, bolo veľmi pokojné, doširoka otvorenými očami sa dívalo na plafón, kde sa mihali tiene, ktoré vznikali hrou svetla medzi textilnými žalúziami. Zdvihol som ho a išiel som von, vybral som sa do nemocnice. Dieťa bolo teplé a ľahké. Ľahšie, než bol môj syn, keď sa narodil. Vtedy sme sa so ženou práve presťahovali do New Bohemie. Verili sme svetu, verili sme v budúcnosť, v Boha, v mier a lásku a najviac jeden v druhého.

Keď som kráčal ulicou s dieťaťom na rukách, akoby som zrazu spadol do diery v čase, kde sa súčasnosť a minulosť zlievajú. Moje telo sa vyrovnalo, krok sa mi predĺžil. Bol som zrazu mladý chlap, ktorý sa práve oženil s krásnym dievčaťom, a zrazu z nás boli rodičia. „Drž bábätku hlavičku,“ povedala mi, keď som ho niesol, jeho život bol zvinutý v mojej ruke.

V tom týždni, keď sa narodil, sme sa nemohli dostať z postele. Spali sme a jedli s naším bábätkom, ktoré ležalo medzi nami na chrbátiku. Celý týždeň sme trávili tým, že sme sa naňho dívali. My sme ho urobili. Nepotrebovali sme na to žiadne skúsenosti, prípravu, nijaký diplom z vysokej školy ani peniaze na vedecký výskum. Vytvorili sme ľudskú bytosť. Čo je toto za bláznivý ľahkomyseľný svet, v ktorom môžeme tvoriť ľudské bytosti?

Neodchádzaj.

Čo hovoríte, pane?

Ospravedlňujem sa, len som sa zasníval s otvorenými očami.

Pekné bábo.

Ďakujem.

Žena kráča ďalej. Uvedomím si, že stojím uprostred rušnej ulice, držím na rukách spiace dieťa a rozprávam sa sám so sebou. Ale nerozprávam sa so sebou. Rozprávam sa s tebou. Ešte stále. Vždy. Neodchádzaj.

Chápete, čo tým myslím, keď hovorím o pamäti? Moja žena už nežije. Žiadna taká osoba tu už nie je. Skartovali jej pas. Aj jej bankový účet je zrušený. Jej šaty teraz nosí niekto iný. Ale moja myseľ je jej plná. Keby nikdy nežila a moja myseľ by jej bola plná, zavreli by ma do blázinca, za to, že trpím falošnými predstavami. V skutočnosti je to tak, že smútim.

Zistil som, že smútiť znamená žiť s niekým, kto tu už nie je.

Kde si?

Rev motocykla. Autá so stiahnutými oknami a zapnutým rádiom. Decká na skejtbordoch. Psí štekot. Z kamiónu vykladajú náklad. Na chodníku sa hádajú dve ženy. Všetci visia na svojich mobiloch. Akýsi chlap stojí na krabici a kričí: VŠETKO MUSÍ PREČ!

Mne to vyhovuje. Aspoň sa odpútam. Autá, ľudia, tovar na predaj. Odpracem to všetko preč do špiny pod nohami a na oblohu nad hlavou. Vypnem zvuk. Vybielim obraz. Teraz už medzi nami nič nie je. Uvidím ťa na konci dňa, ako mi kráčaš oproti? Tak ako si kráčala, ako sme obaja kráčali na smrť unavení, keď sme sa vracali z práce? Zdvihneme oči a uvidíme jeden druhého, najprv z diaľky, potom zblízka? Tvoja energia opäť ľudskej forme. Atómová podoba tvojej lásky.

„To nič nie je,“ povedala, keď už vedela, že umiera.

Nič? Potom aj obloha je nič a zem je nič a tvoje telo je nič a naše milovanie je nič...

Pokrútila hlavou. „Smrť je tou najmenej dôležitou vecou v mojom živote. Aký v tom bude rozdiel? Nebudem tu.“

„Ja tu budem,“ povedal som.

„To je kruté,“ odvetila. „Ak by som mohla prežiť svoju smrť kvôli tebe, urobila by som to.“

„ZATVÁRAME. VŠETKO MUSÍ PREČ.“

Už je to preč.

Prišiel som až k ulici, na ktorej je nemocnica. Tam je aj Hniezdo záchrany. Práve vtedy sa bábätko, ktoré držím, prebudí, a ja cítim, ako sa hýbe. Dívame sa na seba, modré oči upiera na mňa, díva sa do mojich tmavých očí. Zdvihne ručičku, drobučkú ako kvietok, a dotkne sa drsného strniska na mojej tvári.

Autá prichádzajú a odchádzajú medzi mnou a priechodom pre chodcov. Anonymný svet vo večnom pohybe. Nehýbeme sa, ani maličká, ani ja, akoby vedela, že už je rozhodnuté.

Alebo nie? Dôležité veci sa stávajú náhodou. Len ten zvyšok je naplánovaný.

Obišiel som blok, že si to premyslím, ale nohy ma nesú domov, niekedy človek musí prijať, že jeho srdce vie, čo treba robiť.

Keď som sa vrátil, syn sa díval na televízne správy. Ďalšie informácie o búrke z minulej noci a rôzne ľudské osudy. Bežní vládni úradníci hovoria bežné veci. Nasledovala ďalšia výzva, aby sa prihlásili svedkovia. Ten mŕtvy chlap. Volal sa Anthony Gonzales a bol Mexičan. Mal pri sebe pas. Lúpež. Vražda. V tomto meste nič nezvyčajné, až na to počasie.

Ale niečo nezvyčajné tam predsa len bolo. Nechal tam dieťa.

„To si nevedel, tati.“

„Viem, čo viem.“

„Mali by sme to oznámiť polišom.“

Ako som to vychoval syna, keď verí policajtom? Môj syn verí každému. Bojím sa oňho. Pokrútil som hlavou. Ukázal na bábätko.

„Čo s ňou chceš robiť, keď nemieniš zavolať polišov?“

„Nechať si ju.“

Syn sa na mňa pozrie neveriacky a zdesene. Nemôžem si nechať novorodenca. Je to nezákonné. Mňa to nezaujíma. Pomáhať bezmocným. Nemôžem to robiť aj ja?

Nakŕmil som ju a prebalil. Cestou domov som nakúpil potrebné veci. Keby žila moja žena, urobila by to, čo teraz robím ja. Robili by sme to spolu.

Akoby som dieťaťu, ktoré som si vzal, dal život. Je to ako odpustenie, tak to cítim.

Pri dieťati bol kufrík – akoby ho pripravovali na kariéru obchodníka. Je zamknutý. Hovorím synovi, že ak sa budú dať vypátrať jeho rodičia, urobíme to. Otvárame kufrík.

Clo sa tvári ako zlý herec v nízkorozpočtovom sitkome. Oči má vypleštené, sánka mu padla.

„Sedem dní Stvorenia!“ zvolá Clo. „To je naozaj pravé?“

Nepokrčené, zabalené, nakôpkované bankovky ako z gangsterského filmu. Päťdesiat balíkov. V každom desaťtisíc dolárov.

Pod bankovkami leží mäkká zamatová taška. Diamanty. Náhrdelník. Nie z malých kúskov – sú veľké a štedré ako srdce ženy. Čas sa tak hlboko a jasne zrkadlí v ich vybrúsených plôškach, akoby sme sa dívali do krištáľovej gule.

Pod diamantmi je papier s notovým záznamom. Napísaný rukou. Pieseň má názov „Perdita“.

Takže tak sa volá. Stratená.

„Si za vodou, máš dosť na celý život,“ hovorí Clo. „Ak teda nepôjdeš do basy.“

„Je naša, Clo. Odteraz je to tvoja sestra. A ja som odteraz jej otec.“

„Čo urobíš s tými prachmi?“

Presťahovali sme sa do celkom inej časti mesta, kde nás nikto nepoznal. Predal som byt a za utŕžené peniaze a za hotovosť z kufríka som kúpil bar s klavírom s názvom Fleece. Bolo to predtým mafiánske miesto, potrebovali sa odtiaľ dostať preč, takže hotovosť im nevadila. Na nič sa ma nepýtali. Diamanty som uložil v bankovom trezore na jej meno do času, kým bude mať osemnásť.

Hrával som jej tú pieseň a učil som ju to. Spievať vedela skôr než hovoriť.

Učím sa byť pre ňu otcom aj mamou. Pýta sa na mamu a ja jej hovorím, že neviem. Vždy jej hovorím pravdu – alebo aspoň dosť z nej. Je biela a my sme čierni, takže vie, že sme ju našli.

Príbeh sa musí niekde začať.

Jeanette Wintersonová

Diera v čase

(Prerozprávaná Zimná rozprávka)

Práh 2016

Preložila Jana Juráňová

Zobraziť diskusiu (0)