S fenoménom halucinácií sa zvyčajne stretávame buď v tvorivom zmysle v umení alebo v negatívnych súvislostiach, keď sú považované za prejav psychického ochorenia. Svetoznámy neurológ Oliver Sacks sa dlhoročne zaoberal halucináciami ako produktom mozgovej aktivity a jeho kniha Halucinácie predstavuje akýsi atlas tohto podivuhodného fenoménu. Sacksov veľmi ľudský prístup k pacientom a ich príbehom vidíme aj v spôsobe, ako píše. Verí, že iba prostredníctvom „autentických rozprávaní“ dokážeme pochopiť, čo neurologické problémy znamenajú v živote človeka a predovšetkým poukazuje, že aj s veľkými zdravotnými starosťami môže byť prežitý plnohodnotný život. Koniec koncov ukázal to už v predchádzajúcich znamenitých knihách Antropologička na Marse (Inaque.sk 2013) a Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom (Inaque.sk 2013).

Kniha Halucinácie je veľmi obohacujúca aj z ďalšieho hľadiska: ak si uvedomíme, koľko zvláštnych javov opisuje beletria, poézia, výtvarné umenie, otvára to ďalšie možnosti na interpretáciu umeleckých diel. Prínos má pre každého záujemcu o umenie. Sacks totiž nehľadá len neurologické vysvetlenia rôznych chorôb, ale načrtáva ich širší kultúrny kontext. Napr. kapitola o migréne končí pozoruhodnými paralelami medzi geometrickými vzormi v „islamskom umení, v antických a stredovekých motívoch“ a z toho vyplývajúcej Sacksovej hypotézy, že „Halucinačné formy sú v tomto smere fyziologickými univerzáliami ľudskej skúsenosti. Je možné, že práve z takýchto zážitkov vyrastá naša posadnutosť vzorom a tiež skutočnosť, že si geometrické vzory našli cestu do úžitkového umenia.“

Príťažlivosť Sacksovho štýlu písania spočíva aj v priamom a dosť úprimnom prepájaní opisovaných neurologických problémov s jeho vlastným životom. V kapitole o zmenených stavoch vedomia otvorene píše o vlastných skúsenostiach s drogami vyústenými až v extrémnu situáciu delíria tremens. Neváha sa podeliť aj o svoje skúsenosti s migrénou, pričom poukazuje na fakt, že ako neurológovi mu pacienti prejavovali určitú dôveru, keď sa ich pýtal na halucinácie, pretože sa báli o nich hovoriť s inými lekármi, aby neboli považovaní za psychotikov alebo schizofrenikov. Sacks popisuje aj experimenty vykonané psychológmi, ktoré ukazujú, že prístup k pacientom, ak napr. počujú hlasy, a ich následná hospitalizácia ako schizofrenikov, môže byť aj prejavom stereotypnej spoločenskej konvencie.

Pozoruhodnými, a snáď aj trochu zlovestnými, môžu byť hypnopompické halucinácie vznikajúce pri prebúdzaní. Ľudia majú pri nich často predstavy o prítomnosti anjelov, nezvyčajných bytostí z iných svetov, príšer alebo ľudí so zlými úmyslami, útočiacich zvierat a podobne. Má v týchto zvláštnych fyziologických stavoch základ viera v nadprirodzené javy? Hoci je z neurologického hľadiska jednoznačné, že prízraky videné pri prebúdzaní sú halucinácie, vedomie človeka ich považuje za úplne reálne a nie je vždy jednoduché uveriť v ich neexistenciu.

Aktivity v mozgu môžu spôsobovať aj stavy mimotelových zážitkov alebo levitácie. Sacks sa v tejto súvislosti odvoláva na známeho zberateľa podobných príbehov, Raymonda Moodyho a jeho preslávenú knihu Život po živote. Pokusmi bolo dokázané, že stimulácie v určitých oblastiach pravej hemisféry vyvolávajú pocity zážitkov mimo telo, pri ktorých sa človek vidí zhora alebo rohu miestnosti. Viaceré pasáže tiež ponúkajú príhodné vysvetlenia pre tzv. paranormálne javy: od vízií zvláštnych bytostí, cez pocity vznášania sa tela až po únosy mimozemšťanmi.

Jednotlivé kapitoly tvoria prehľad naozaj rôznorodých príležitostí, kedy ľudia halucinujú a viackrát počas knihy nájdeme poznámky, že halucinácie sú pomerne časté ale aj neškodné; nie je to nič, čo by výrazne narúšalo život. Deštruktívne halucinácie sa neobjavujú až tak často. Oliver Sacks je výnimočný aj v tom, že realisticky hovorí o uvedených javoch, nedémonizuje ich ani neromantizuje. Skôr hľadá spôsob ako ich akceptovať a naučiť sa s nimi žiť.

Oliver Sacks: Halucinácie

Preklad: Alena Smiešková

Inaque 2014

244 strán

Zobraziť diskusiu (0)