Jefferson opatrne vykukol cez dieru v plote a zistil, že polia a lúky sú, čo by kameňom dohodil. Nemohol sa vrátiť na cestu, kde bude všetkým na očiach. Keby sa ale dostal napríklad tamto pod tie liesky, ďalej by to už mohol strihnúť krížom cez polia a cez les. A doma potom uvidí, ako ďalej. Teraz sa naliehavo potrebuje dostať do bezpečia a v pokoji všetko premyslieť. Dodal si odvahy povzbudivým: „Tak poďme, ježko, do toho,“ a prekĺzol dierou medzi doskami.

Ani nie o dvadsať minút už rozoznával zadnú stenu svojho domčeka na konci lesnej cesty, keď mu vo vrecku zavibroval mobil. Na displeji sa objavil rozžiarený rypáčik kamaráta Gilberta, a pod ním správa:

Nazdar starec… neviem gde si… ale radím ti abi si teraz nešiel domov…
Jefferson sa zastavil a rýchlo vyťukal:

Ale ja už som skoro doma… už tam budem…

Odpoveď na seba nenechala čakať:

Tak sa hlavne nepriblyžuj! Hoť spiatočku, schovaj sa v lese a čakaj kím sa ti oz…

Jefferson netušil, prečo Gilbert vetu nedopísal, ale zmysel bol jasný: bude lepšie, keď sa teraz na chvíľu odprace. Zvrtol sa teda na opätku a vyrazil po chodníčku naspäť. Keď sa nemôžete vrátiť domov preto, že tam na vás číha nebezpečenstvo, je to veľmi ťaživá životná skúsenosť. Kde inde by mal človek hľadať útočisko, keď nie doma? A čo asi Jeffersonovi vo vlastnom dome hrozí? Polícia? Tak rýchlo? „Ach nie, nie, nie,“ zaúpel zúfalo a pomaly vykročil, pripravený vrhnúť sa do kríkov, len čo sa niekto objaví.

Deň sa pritom začal tak dobre. A teraz sa z neho pomaly stávala nočná mora. Najskôr tá hrôza v kaderníctve, úbohý pán Edgar s vlastnými nožnicami zabodnutými do hrude, Carole nezvestná a k tomu ešte tá koza bláznivá, čo ho ani na dve sekundy nepustila k slovu. Bol z neho nepopierateľne ideálny vinník a jeho útek to len dosvedčoval. Koza ho videla na vlastné oči so zbraňou v ruke a kriminálnej polícii určite nepotrvá dlho, kým z nožníc zoberú odtlačky prstov a overia si, že naozaj patria jemu. Hneď zajtra bude jeho fotka na prvej strane Hlásnika spolu s palcovým titulkom: ZLOČINEC! A článok sa ponesie v rovnakom duchu:

Jež Jefferson B z Hlinova zavraždil ctihodného jazveca pána Edgara priamo na pracovisku, v kaderníctve Na vlásku. Motív tohto barbarského činu nie je známy. Páchateľ z miesta ušiel.

Keď vo svojich chmúrnych úvahách dospel až sem, telefón mu znovu zavibroval. Gilbert! Ak sa mu malo odniekiaľ dostať útechy, tak jedine od Gilberta. Kamarátili sa od detstva, boli ako bratia, ba viac než bratia, pretože si jeden druhého vybrali.

Odkaz znel:

Nazdar starec… takže píšem ako som sľúbil: stretnutie o 13h pod krížom, platí?

Jefferson bol posledné dve hodiny v takom napätí, že teraz pocítil obrovskú úľavu a vďaku. Starý dobrý Gilbert, naňho sa môže človek spoľahnúť! Obratom poslal odpoveď:

Ok. A dodal:

A ešte tri veci: 1) dones mi nohavice na prezlečenie 2) nepýtaj sa prečo 3) nepýtaj sa prečo sa nemáš pýtať prečo.

A pridal do kroku. Kríž stál na rázcestí len pár minút odtiaľ.

Lenže ako si tak, trošku pookriaty, vykračoval, vkradla sa mu do mysle pochybnosť. Najprv to bol len tichučký výstražný tón, sotva postrehnuteľné tút tút… Čosi v tej Gilbertovej esemeske nesedelo. Zastal a znovu si ju pozorne prečítal. Na pozdrave „nazdar starec“ nič neobvyklé ani nedôveryhodné nebolo. Ďalej sa mu to ale nezdalo. Gilbert by určite nenapísal „o 13h“, ale skôr „o jednej“. A to „platí“ na konci, to sa na neho tiež nepodobalo. Napísal by „jo“, alebo „oki“. Divné.

Jefferson si chcel byť na čistom a rozhodol sa, že na to pôjde prefíkane. Ak je Gilbertov telefón v cudzích rukách, napríklad v rukách policajtov, treba si to overiť. Vyťukal: Pod krížom? Myslíš tam, čo sme zakopali guľky, keď sme boli malí? Ani nie o tridsať sekúnd prišla odpoveď: Áno, tam čo sme ich zakopali, pod krížom pri kalvárii. Čauko! A to sa už výstražný tón zmenil na jačiaci alarm so zabudovanou sirénou. Jednak preto, že Jefferson na tom mieste nikdy s Gilbertom žiadne guľky nezakopal, tú falošnú spomienku si práve vymyslel, ale tiež kvôli zákonu pravdepodobnosti. Je iste možné pripustiť aj veci vonkoncom nepravdepodobné, napríklad to, že jedna osoba vyhrá trikrát za sebou v športke alebo že sa pápež dá na skákanie cez švihadlo, ale jedna vec proste nijako možná nie je: aby brav Gilbert bezchybne vyskloňoval cudzie slovo s príponou -ia! Pravopis mal na zaplakanie, a toto „pri kalvárii“ s dvomi mäkkými i a bez žiadneho nadbytočného j, to bolo nad jeho možnosti. A pokiaľ ide o to úbohé „čauko“, ktoré malo pôsobiť mlado, na to by neskočil nikto. Tú správu nepísal Gilbert!

Jeffersona toto zistenie vydesilo, aj keď bol na seba celkom pyšný, že na to prišiel, ale rozhodol sa, že k tej kalvárii pôjde. Veď sa uvidí, kto tam bude čakať.