William Stoner sa zapísal do prvého ročníka na Missourskej univerzite v roku 1910. Mal vtedy devätnásť rokov. O osem rokov neskôr, práve keď vrcholila druhá svetová vojna, získal titul doktor filozofie a na tej istej univerzite prijal miesto učiteľa, kde zotrval až do svojej smrti v roku 1956. Na škole dosiahol iba post odborného asistenta a len pár študentov si ho po skúškach vedelo jasne vybaviť v pamäti. Keď zomrel, kolegovia sa zložili a darovali univerzitnej knižnici na jeho počesť stredoveký rukopis. Rukopis je stále dostupný v Zbierke vzácnych kníh a nesie nápis: „Darované Univerzitnej knižnici Missourskej univerzity na česť pamiatke Williama Stonera, Katedra anglického jazyka a literatúry, kolegovia.“

Ak sa príležitostne nejaký študent prelistuje až k jeho menu, možno sa pohrá s myšlienkou, kto bol William Stoner, ale zvedavosť iba výnimočne prerastie do hlbšieho záujmu. Kolegovia si Stonera ani počas života veľmi nevážili a teraz ho takmer nespomínajú. Starším jeho meno pripomína, čo ich všetkých na konci čaká, a pre mladých je to iba zvuk, neviaže sa na minulosť alebo identitu, s ktorou by stotožnili seba alebo svoju kariéru.

Narodil sa v roku 1981 na farme v Missouri neďaleko dediny Booneville, približne šesťdesiatpäť kilometrov od domova univerzity, mesta Columbia. Narodil sa síce mladým rodičom, otec mal dvadsaťpäť, matka ledva dvadsať rokov, ale Stonerovi sa už odmalička zdali starí. V tridsiatich rokoch otec vyzeral na päťdesiat, zhrbený od roboty beznádejne hľadel na vyprahnutú pôdu, ktorá z roka na rok zabezpečovala jeho rodinu. Matka sa k životu stavala s trpezlivosťou, akoby bol iba dlhým obdobím, ktoré treba prekonať. Mala bledé a zastreté oči. Jemné očné vrásky zvýrazňovali riedke prešedivené vlasy sčesané tesne na temene a vzadu zviazané do uzla.

Už v najranejších spomienkach mal William Stoner vždy svoje povinnosti. Keď mal šesť, dojil kostnaté kravy, v chlieve pár metrov od domu obáral šrot prasatám a zbieral malé vajcia kŕdľa vyziabnutých sliepok. Aj neskôr, keď začal chodiť na vidiecku školu vzdialenú od farmy trinásť kilometrov, stále jeho dni od úsvitu do zotmenia napĺňala rôzna práca. V sedemnástich sa už pod ťarchou roboty začínal hrbiť.

Bol jediným dieťaťom v osamelej domácnosti, ktorú držalo pokope vedomie, že svoj údel musia znášať spolu. Po večeroch všetci traja sedeli v malej kuchyni pri svetle jedinej petrolejovej lampy a hľadeli na žltý plameň. Hodinu po večeri, skôr ako sa odobrali spať, často nebolo počuť nič než pohyb jedného z unavených tiel na jednoduchej stoličke, alebo tichý praskot trámov pod ťarchou a vekom domu.

Dom mal približne štvorcové základy, a nenamaľované trámy okolo verandy a dverí sa prehýbali. Za tie roky sa už nedala rozoznať pôvodná farba, dom splynul so suchou zemou, bol sivohnedý, kde tu biela šmuha. Na jednej strane bola dlhá hala, sporo zariadená jednoduchými stoličkami a dvomi tesanými stolmi, a kuchyňa, kde spolu trávili to málo spoločného času, čo na seba mali. Na druhej strane boli dve spálne, v každej železný rám postele v bielom smalte, jedna stolička a stôl na ktorom stála lampa a lavór. Podlahy boli z nenamaľovaných, nerovno položených dosák, ktoré časom popraskali. Od základov cez ne zospodu neustále prúdil prach, a Stonerova matka ho každý deň zamietla naspäť.

V škole sa svojim úlohám venoval, akoby tieto povinnosti boli iba o trochu menej namáhavé než tie, čo mal na farme. Keď na jar v roku 1910 dokončil strednú školu, očakával, že prevezme viac práce na poli. Zdalo sa mu, že otec je každým mesiacom čoraz pomalší a viac unavený.

Raz neskoro na jar, po celom dni, ktorý títo dvaja muži strávili okopávaním kukurice, sa mu večer, keď už boli riady po večeri upratané, v kuchyni otec prihovoril.

„Minulý týždeň tu bol miestny poradca.“

William zdvihol zrak z hladko prestretého červeno-bieleho károvaného obrusu z voskového plátna. Nič nepovedal.

„Vravel, že na univerzite v Columbii majú novú školu. Volá sa poľnohospodárska fakulta. Vraví, že by si mal ísť. Štúdium trvá štyri roky.“

„Štyri roky,“ povedal William. „Stojí to peniaze?“

„Za ubytovanie a stravu by si mohol pracovať,“ vravel otec. „Mamin bratranec z prvého kolena vlastní farmu hneď pri Columbii. Potreboval by si knihy a tak. Každý mesiac ti môžem poslať dva, či tri doláre.“

William si položil ruky na obrus matne sa lesknúci pod svetlom lampy. Nikdy nebol od domu ďalej ako v Booneville, iba dvadsaťpäť kilometrov. Prehltol, nechcel, aby sa mu triasol hlas.

„Zvládli by ste sa tu o to sami postarať?“ spýtal sa.

„Mama a ja to zvládneme. Na horných dvadsať by som vysadil pšenicu. Nebolo by s tým toľko roboty.“

William sa pozrel na matku. „Mama?“ spýtal sa.

Jej hlas bol nevýrazný: „Sprav, ako vraví otec.“

„Naozaj chcete, aby som išiel?“ spýtal sa, akoby tajne čakal zápornú odpoveď. „Naozaj chcete, aby som išiel?“

Otec posunul svoje ťažké telo na stoličke. Pozrel sa na svoje hrubé, popukané prsty plné mozoľov, do ktorých sa zem vryla už tak hlboko, že sa nedala umyť. Preplietol si prsty a zdvihol ich zo stola, takmer ako pri modlitbe.

„Nikdy som neštudoval,“ povedal a pritom si prezeral svoje ruky. „Na farmách pracujem, odkedy som dokončil šiestu triedu. Ako mladý som školy nikdy neuznával. Ale teraz neviem. Zdá sa, že zem je každý rok suchšia a robota na nej ťažšia. Už nerodí ako kedysi, keď som bol malý chlapec. Miestny radca vravel, že na univerzite vedia nové veci, naučia ťa novým spôsobom, ako pracovať. Možno má pravdu. Niekedy, keď robím na poli rozmýšľam.“ Odmlčal sa. Prsty zovrel ešte pevnejšie, späté ruky klesli na stôl. „Rozmýšľam...“ Zachmúril sa na svoje ruky a potriasol hlavou. „Na jeseň pôjdeš na univerzitu. Mama a ja to zvládneme.“

Nikdy predtým nepočul otca tak dlho súvisle hovoriť. Na jeseň išiel do Columbie, a zapísal sa do prvého ročníka na poľnohospodárskej fakulte.

Do Columbie si priniesol nový čierny súkenný oblek objednaný z katalógu Sears & Roebuck, zaplatili ho matkinými peniazmi z predaja vajec, obnosený zimník, ktorý predtým patril otcovi, modré keprové nohavice, v ktorých raz do mesiaca chodil do metodistického kostola v Booneville, dve biele košele, dve sady pracovného oblečenia a dvadsaťpäť dolárov v hotovosti, ktoré si otec požičal od suseda za jesennú úrodu pšenice. Vyrazil pešo z Booneville, kam ho skoro ráno doviezli matka s otcom na plošinovom voze z farmy ťahanom mulicou.

Deň bol horúci a cesta z Booneville do Columbie prašná. Kráčal takmer hodinu, než sa pri ňom zastavil nákladný voz a pohonič sa spýtal, či potrebuje zviezť. Pritakal a vyskočil na sedadlo. Keprové nohavice mal po kolená červené od prachu, a slnkom a vetrom do hneda ošľahanú tvár pokrývala vrstva špiny na miestach, kde sa pot miešal s prachom. Počas dlhej cesty sa znova a znova pokúšal ťažkopádnymi rukami oprášiť nohavice, a prstami si prehraboval rovné pieskové vlasy, ktoré nechceli poslušne priľnúť k hlave.

Do Columbie prišli neskoro popoludní. Pohonič Stonera vysadil na okraji mesta a prstom ukázal na skupinu budov v tieni starých brestov. „To je tvoja univerzita,“ povedal. „Tam budeš chodiť do školy.“

Niekoľko minút po tom, ako muž odišiel, Stoner ešte nehybne stál a uprene hľadel na komplex budov. Nikdy predtým nevidel nič také veľkolepé. Budovy z červených tehál vyrastali z rozsiahlej zelenej plochy rozdelenej kamennými chodníčkami a malými kúskami záhrad. Stál v úžase, a zrazu sa v ňom začal prebúdzať pocit bezpečia a vyrovnanosti, ktoré nikdy predtým nezažil. Aj keď bolo neskoro, ešte dlhú chvíľu sa prechádzal po okraji školského areálu a iba sa prizeral, ako keby nemal právo vstúpiť.

Už bola takmer tma, keď sa okoloidúceho spýtal na Ashland Gravel, cestu, ktorá viedla na farmu Jima Foota, matkinho bratranca z prvého kolena, u ktorého mal pracovať. K bielemu dvojpodlažnému drevenému domu, kde mal bývať, sa dostal až po zotmení. Footovcov nikdy predtým nevidel a bolo mu nepríjemné, že prišiel tak neskoro.

Privítali ho iba pokývnutím hlavy a poriadne si ho prezreli. Po chvíli, Stoner stál celý čas trápne medzi dverami, mu Jim Foote naznačil, aby vstúpil do chabo osvetlenej haly zapratanej nesúrodými druhmi nábytku a ozdobnými predmetmi na matne sa lesknúcich stoloch. Nesadol si.

„Večeral si?“ spýtal sa Foote.

„Nie, pane,“ odpovedal Stoner.

Pani Footová mu pokynula rukou a odišla. Stoner ju nasledoval cez niekoľko izieb do kuchyne, kde mu naznačila, aby si sadol k stolu. Položila pred neho krčah mlieka a niekoľko kociek studeného kukuričného chleba. Uchlipkával z mlieka, ale ústa vysušené vzrušením si s chlebom nevedeli poradiť.

Do miestnosti prišiel Foote a postavil sa vedľa svojej ženy. Bol malý, nemeral viac než meter šesťdesiat, mal úzku tvár s ostrým nosom. Jeho žena bola o desať centimetrov vyššia a silnej postavy. Oči jej zakrývali okuliare bez rámov, úzke pery mala pevne zovreté. Obaja sa hladne prizerali, ako sŕkal mlieko.

„Opatriť a napojiť dobytok, a ráno zabariť šrot a dať prasatám,“ vypadlo z Foota.

Stoner na neho vrhol prázdny pohľad. „Prosím?“

„To budeš robiť ráno,“ povedal Foote, „než odídeš do školy. Večer znovu všetko opatríš a dáš prasatám, pozbieraš vajcia, podojíš kravy. Keď vyjde čas, nasekáš drevo. Cez víkendy mi pomôžeš, s čím bude treba.“

„Áno, pane,“ povedal Stoner.

Foote sa na neho na chvíľu zahľadel. „Vysoká,“ povedal a pokrútil hlavou.

Za deväť mesiacov ubytovania a stravy opatroval a nadájal dobytok, obáral šrot, kŕmil prasatá, zbieral vajcia, dojil kravy a sekal drevo. Ale aj oral a zarovnával pôdu, vykopával pne (v zime sa musel presekať cez sedem osem centimetrov zmrznutej zeme), a mútil maslo pre pani Footovú, kým ona sa prizerala a kývala hlavou v ponurom súhlase, ako drevené miešadlo špliechalo mliekom v maselnici hore a dolu.

Ubytovali ho na hornom poschodí v izbe, ktorá predtým slúžila ako sklad. Jediný nábytok bol čierny železný rám postele s preliačenou kostrou, na ktorej ležal tenký páperový matrac, zlomený stolík s petrolejovou lampou, jednoduchá stolička, čo sa kývala na podlahe, a veľká debna, ktorú používal ako písací stôl. Jediné teplo, ktoré sa k nemu v zime dostalo, sa muselo predrať cez podlahu z izieb o poschodie nižšie. Zvykol sa celý zabaliť do niekoľkých roztrhaných prešívaných perín a diek, ktoré smel používať, fúkaval si do dlaní, aby dokázal otáčať stránky kníh a pritom ich neroztrhať.

Prácu na univerzite vykonával rovnako ako prácu na farme, poriadne a poctivo, bez pôžitku, ale zároveň bez obáv. Na konci prvého ročníka mal priemer známok pod B. Bol spokojný, že nebol horší, netrápilo ho, že nebol lepší. Uvedomoval si, že sa naučil množstvo nových vecí, ale znamenalo to pre neho iba toľko, že v druhom ročníku by sa mu mohlo dariť rovnako dobre ako v prvom.

V lete po prvom ročníku na univerzite sa vrátil na otcovu farmu a pomáhal s robotou. Otec sa ho raz spýtal na školu a on odpovedal, že všetko je v poriadku. Otec pritakal, a už sa k tomu nevrátil.

Až po návrate do druhého ročníka William Stoner pochopil, prečo vlastne išiel študovať na univerzitu. V druhom ročníku už bol na škole známou postavičkou. V každom letnom období nosil ten istý čierny súkenný oblek, bielu košeľu a tenkú viazanku. Zápästia mu vytŕčali spod rukávov obleku a nohavice mu nesedeli. Vyzeral ako v uniforme, ktorá predtým patrila niekomu inému.

S rastúcou lenivosťou a ľahostajnosťou jeho zamestnávateľov rástlo i množstvo pridelenej práce. Dlhé večery potom trávil vo svojej izbičke a metodicky pracoval na školských zadaniach. Navštevoval študijný program, ktorý mal ukončiť titulom bakalár vied na poľnohospodárskej fakulte. V prvom semestri druhého ročníka si zapísal dva základné vedné predmety, predmet katedry poľnohospodárstva o chémii pôdy a predmet, ktorý bol nezmyselne povinný pre každého študenta univerzity – semestrálny prehľad anglickej literatúry.

Po prvých týždňoch mal s vednými predmetmi mierne problémy. Vyžadovali veľa práce, bolo si toho treba veľa zapamätať. Prednášky o chémii pôdy ho vo všeobecnosti zaujali. Predtým si neuvedomoval, že hnedé hrudy, s ktorými takmer celý život pracoval, by mohli byť niečím iným, než sa na prvý pohľad zdalo. Začal matne tušiť, že tieto nové vedomosti bude môcť zužitkovať po návrate na otcovu farmu. Povinný prehľad anglickej literatúry ho však trápil a znepokojoval tak ako ešte nič nikdy predtým.

Prednášajúci bol v strednom veku, mal niečo po päťdesiatke. Volal sa Archer Sloane a k učeniu pristupoval so zdanlivou neúctou a opovrhnutím, ako keby medzi svojimi vedomosťami a tým, čo vedel povedať, cítil takú obrovskú priepasť, že sa ju ani nepokúšal prekonať. Študenti sa ho väčšinou báli a nemali ho v obľube. Pristupoval k nim za to s neosobným ironickým pobavením. Bol stredne vysoký, mal dlhú, zvráskavenú tvár, chodil nahladko oholený. Často si prstami netrpezlivo prehrabával neposlušné šedivé vlnité vlasy. Mal nevýrazný a suchý hlas, ktorý vychádzal z takmer nehybných pier, bez výrazu a intonácie. Ale dlhými, tenkými prstami hýbal s eleganciou a istotou, ako keby tak dodával slovám tvar, ktorý hlasom nevedel dosiahnuť.

Mimo učebne, pri svojej práci na farme, alebo ako žmúril do slabého svetla lampy pri štúdiu vo svojej izbe bez okien, si Stoner často uvedomoval, že sa mu v mysli pred očami vynoril obraz tohto muža. Nevedel si s určitosťou vybaviť tváre iných prednášajúcich, alebo si spomenúť na niečo konkrétne zo svojich ostatných prednášok. Vždy ho však na hranici vedomia čakala postava Archera Sloana s typicky suchým hlasom a pohotovými pohŕdavými slovami o niektorom úseku z Beowulfa alebo dvojverší zo Chaucera.

Zistil, že tento predmet nedokáže zvládnuť tak ako ostatné. Pamätal si síce mená autorov, ich diela, dátumy a vplyv, ale prvú skúšku takmer nespravil a na druhej sa mu darilo iba o čosi lepšie. Na úkor práce na iných predmetoch, znovu a znovu čítal povinnú literatúru. Slová, ktoré čítal, však naďalej zostávali iba slovami na papieri, a v tom, čo robil, nevidel žiadny zmysel.

Premýšľal nad každým slovom, ktoré Archer Sloane na prednáškach vyslovil, ako keby pod ich fádnym, suchým významom mohol objaviť stopu, ktorá by ho doviedla tam, kam sa chcel dostať. Hrbil sa nad lavicou na stoličke, ktorá bola príliš malá na to, aby mohol pohodlne sedieť, okraje lavice zvieral tak silno, až mu pod hnedou, suchou kožou obeleli hánky. Sústredene sa mračil a hrýzol si spodnú peru. Ako sa stupňovala zúfalá pozornosť Stonera a jeho spolužiakov, pohŕdanie Archera Sloana bolo čoraz neúprosnejšie. Raz jeho opovrhnutie prerástlo v hnev namierený priamo na Williama Stonera.

John Williams

Stoner

Artforum 2015

prekald: Lucia Žitňanská

Zobraziť diskusiu (0)