Keď sa začalo ničenie Izraela, Isaac Bloch uvažoval, či sa má zmárniť, alebo sa odsťahovať do Židovského domova dôchodcov. Kde všade býval: v byte, kde knihy siahali až po strop a v huňatých kobercoch sa strácali kocky; v poldruhaizbovej chyži s hlinenou dlážkou; v lese na ihličí pod ľahostajnými hviezdami; pod drevenou dlážkou v dome kresťana, na počesť ktorého zasadili na druhom konci zemegule o trištvrte storočia neskôr strom; v akejsi diere, kde trčal toľko dní, že už nikdy nedokázal poriadne ohnúť kolená; medzi cigánmi, partizánmi a celkom slušnými Poliakmi; v tranzitných, utečeneckých a vysídleneckých táboroch; na lodi, kde akýsi agnostik trpiaci nespavosťou zázračným spôsobom zmajstroval loď vo fľaši; za Veľkou mlákou, cez ktorú sa nikdy celkom nepreniesol; nad poltuctom obchodov s potravinami, kde za babku kadečo predával a opravoval; po boku ženy, ktorá tak často kontrolovala zámky, až ich pokazila, a zomrela štyridsaťdvaročná bez slovka chvály z úst, no v mozgu sa jej stále delili bunky zavraždenej matky; a nakoniec posledné štvrťstoročie v radovom dome v Silver Spring, tichom ako snežítko, kde

na konferenčnom stolíku bledol päťkilový bachant fotografií Romana Vishniaca, v poslednom funkčnom videorekordéri na svete sa demagnetizovala kazeta s filmom Nepriatelia: Príbeh lásky a v chladničke mumifikovanej fotografiami skvelých, talentovaných a zdravých pravnúčat sa z vajíčkového šalátu kľuvala vtáčia chrípka.

Nemeckí záhradníci zostrihli rodostrom Isaacovej rodiny až na úroveň haličskej pôdy. Isaac však so šťastím, s intuíciou a bez pomoci zhora zapustil korene na uliciach Washingtonu, D.C., a vyhnal nové výhonky. A kým sa Amerika neobrátila proti Židom – presnejšie povedané, jeho syn Irv –, strom rástol a mocnel. Pravdaže, Isaac bol vtedy už zase v akejsi diere. Nikdy neohol kolená, no v jeho veku, ktorý nikto nepoznal, bolo načase otvoriť zaťaté židovské päste a priznať začiatok konca. Rozdiel medzi priznaním a uznaním je depresia.

Načasovanie bolo nešťastné, aj keď si odmyslíme zničenie Izraela, lebo už o dva týždne čakala jeho najstaršieho pravnuka bar micva, ktorú Isaac považoval za cieľovú čiaru svojho života po prekročení predošlej cieľovej čiary v podobe narodenia jeho najmladšieho vnuka. Lenže nie je v moci človeka, kedy duša starého Žida opustí telo a jeho telo uvoľní vytúžený jednoizbový byt pre iné telo na zozname čakateľov. A človek nemôže urýchliť či odložiť ani dospelosť. Ale zase ani kúpa tuctu nerefundovateľných

leteniek, rezervácia celého poschodia washingtonského hotela Hilton a zloženie dvadsaťtritisícovej zálohy za bar micvu, vyznačenú v kalendári od posledných zimných olympijských hier, nie je zárukou, že sa naozaj uskutoční.

Chodbami ortodoxnej školy Adas Israel sa vliekla skupina chlapcov, smiali sa, drgali do seba a v pubertálnych hrách, kde sa za každú výhru platí stratou, sa im krv valila z vyvíjajúcich sa mozgov do vyvíjajúcich sa genitálií a späť.

„Srandičky, srandičky,“ povedal jeden a pri druhom s sa mu jazyk potkol o strojček na zuby, „ale na fajke je dobré akurát to, že sa urobíš.“

„To máš pravdu.“

„Inak len zubami trtkáš pohár vody.“

„Zbytočné,“ povedal ryšavec, ktorý mal ešte zimomriavky zo záveru Harryho Pottera a Darov smrti.

„Absolútne.“

Keby Boh existoval a súdil, týmto chlapcom by všetko odpustil, lebo by vedel, že sú v područí síl, ktoré sú mimo nich a zároveň v nich, a že aj ich stvoril na svoj obraz. Spomalili a mlčky sledovali, ako Margot Wassermanová pije vodu. Jej rodičia vraj parkovali dve autá pred garážou pre tri autá, lebo mali dokopy pät áut. Jej nemecký trpasličí špic mal vraj stále gule veľké ako melóny.

„Kurva, chcel by som byť tou fontánkou na pitie,“ povedal chlapec s historickým menom Perec-Jicchak.

„Ja by som chcel byť chýbajúcou látkou na sexi nohavičkách s otvorom.“

„A ja by som chcel naplniť svojho vtáka ortuťou.“

Pauza.

„A to akože načo?“

„Ved vieš,“ odvetil Marty Cohen-Rosenbaum, rodený Chajim ben Kalman, „aby sa mi vták premenil na teplomer.“

„Tak, že ho budeš kŕmiť suši?“

„Alebo aby som ho mohol niekam strčiť. Ved viete, ako to myslím.“

Všetky hlavy prikývli synchrónne ako na stolnotenisovom zápase.

Pošepky: „Strčiť jej ho do zadku.“

Ostatní mali našťastie moderné mamy, ktoré vedeli, že teplota sa meria digitálnym teplomerom v uchu. A Chajim mal šťastie, že prv ako mu dali prezývku, ktorej by sa už nikdy nezbavil, ich pozornosť upútalo niečo iné.

Na lavici pred kabinetom rabiho Singera sedel Sam ako mních čakajúci na upálenie: hlava sklonená, oči na rukách zložených v lone s dlaňami obrátenými nahor. Chlapci zastali a nespokojnosť so sebou presmerovali naňho.

„Počuli sme, čo si napísal,“ ďobol jeden z nich Samovi prstom do hrude.

„To si trocha prehnal.“

„Riadne chujoviny, kamoško.“

Bolo to čudné, lebo Sam sa zvyčajne začal potiť, až pominula hrozba.

„Ja som to nenapísal a nie som pre teba nijaký kamoško.“

Mohol im to povedať, ale nepovedal. Mohol im aj vysvetliť, prečo nič nie je také, aké sa zdá. Ale nevysvetlil. Len to trpne prijal, ako to robil vždy v živote na blbej strane minitora.

Za rabiho dverami oproti jeho písaciemu stolu sedeli Samovi rodičia Jacob a Julia. Nechceli tam byť. Nikto tam nechcel byť. Rabi cítil potrebu obšírne im porozprávať o akomsi Ralphovi Krembergovi, ktorého mal o druhej pochovať. Jacob by radšej pracoval na biblii pre Stále umierajúci národ, hľadal v dome telefón, ktorý kamsi zapotrošil, alebo sa aspoň na internete dopoval dopamínom. A Julia mala dnes mať voľno – pravý opak toho, čo sa dialo teraz.

„Nemal by tu byť Sam?“ spýtal sa Jacob.

„Myslím, že najlepšie bude, keď to vybavia dospelí,“ odvetil rabi Singer.

„Sam je dospelý.“

„Sam nie je dospelý,“ ohradila sa Julia.

„Lebo mu chýbajú tri verše, aby zvládol požehnania po požehnaniach po jeho haftare?“

Julia si Jacoba nevšímala, položila ruku na rabiho písací stôl a povedala: „Odvrávať učiteľovi sa nepatrí, chceme to dať do poriadku.“

„Ale na druhej strane,“ zamiešal sa Jacob, „nie je dočasné vylúčenie trochu prísny trest za niečo, čo, keď to tak vezmeme, nie je až taký veľký priestupok?“

„Jacob...“

„Čo?“

Julia v snahe komunikovať s manželom, a nie s rabim, si pritisla dva prsty na čelo, máličko pokrútila hlavou a rozšírila nozdry. Vyzerala skôr ako kouč na tretej méte než manželka, matka a členka spoločenstva, ktorá sa usiluje, aby oceán nezničil synčekov hrad z piesku.

„Adas Israel je pokrokový šul,“ odvetil rabi a Jacob vyvrátil oči rovnako inštinktívne, akoby sa povracal. „Pýšime sa dlhou históriou toho, že sa pozeráme ďaleko za kultúrne normy súčasnosti a v každom človeku hľadáme Or Ejn Sof, nekonečné Božie svetlo. Používanie rasových nadávok je veľmi veľký priestupok.“

„Čože?“ spýtala sa Julia, hľadajúc svoj postoj.

„To je vylúčené,“ povedal Jacob.

Rabi si vzdychol ako rabi a posunul k Julii hárok papiera.

„To povedal?“ spýtala sa.

„Napísal.“

„Čo napísal?“ spýtal sa Jacob.

Julia neveriacky krútila hlavou a potichu čítala zoznam: „Špinavý Arab, šikmooký, piča, buzerant, mexikánec, židák, n-slovo...“

„Napísal n-slovo?“ spýtal sa Jacob. „Alebo samotné slovo?“

„Samotné slovo,“ odvetil rabi.

Jonathan Safran Foer: Tu som

Slovart 2017

preklad: Otto Havrila

Zobraziť diskusiu (0)