Čo to, doparoma, je to hrdinstvo?

Hrdinstvo je vratké, premenlivé. Stačí, že sa pri ústnom tradovaní niekomu poškymne jazyk, a už sú z hrdinov a hrdiniek celkom iné bytosti. Nadpozemské a bezchybné. Pritom často hrdinky a hrdinovia ani netušia, že niekde na rázcestí prestali byť obyčajnými mužmi a ženami a začali byť vzormi. No a národ potrebuje máločo tak akútne ako vzory. Keď prestanú byť saturované, vymkne sa kultúra z rúk a začneme si požičiavať od cudzích. Na tom nie je často nič zlé, ale potom sa na vlastný vývoj prestaneme dívať cez lupu a prehliadame detaily. V nich sa ukrýva čaro dejín a osobností. Aby predchádzajúca veta nezostala smrdieť vo vlastnom pátose, pridávam i túto.

Máme však šťastie, že nám nechýbajú detailisti a detailistky vedy, ktorí a ktoré nám v knihách dokážu podať všetko, jak sa hovorí, po lopate, aby sme sa nestratili medzi holým textom a poznámkovým aparátom, známym tiež pod častým pojmom „tamtiež“ či „tamže“. Martin Posch dokázal, že medzi takýchto autorov a autorky určite patrí, a históriu popularizuje ľudsky a úprimne. Dokazuje to aj na pomaly každej strane knihy o Jozefovi Gabčíkovi. Nevyhýba sa ani vyššie zmieňovaným jazykovým akrobaciám v ústnej tradícii, ale kde akútne chýba archívny materiál na podloženie faktov, tam nás na to upozorní. Či sa teda o Gabčíkovi v takom prípade táralo, to nechá na úsudku čitateľskej obce.

Veď o sebe skoro nič nenapísal

Už v úvode však historik Martin Posch konštatuje, že sám Gabčík toho o sebe veľa nezanechal. Neviedol si žiadny text o vlastnom prežívaní ani spomienkach. Všetko, čo o ňom vieme, je súhrnom administratívnych záznamov, reflexie pozorovateľov, svedkov, fotografií – v princípe nudných dokumentov, takže povestnú šťavu treba tuho žmýkať. Čo ale netreba žmýkať, to je spôsob, akým osoby Jozefa Gabčíka a Jána Kubiša ovplyvnili svetové dianie počas operácie Anthropoid, keď bol vykonaný atentát na protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha. Ak si niekto chce urobiť rýchly doslovný obraz o tom, akým spôsobom mal tento nacista „chrániť“ Čechy a Moravu, môže si nalistovať stranu sedemdesiat. Tam sa Hitler na nádvorí Pražského hradu pyšne prechádza pred zoradenou jednotkou nemeckých vojakov, pričom mu robia garde vojenskí funkcionári. No, proste idylka.

Demonštrácia ničivej vojenskej sily zapôsobila na kolaborujúcu politiku a tvárnejších občanov. Mysleli si, že poslušnosť nacistickému Nemecku a jeho kovové krídla zaručia ochranu a bezpečie aj na úkor postupne eskalujúcich represií namierených tak voči politicky nepohodlným, ako aj voči židovskému etniku na našom území. Odpor a odhodlanie tuzemských aj zahraničných síl a agentov však pri rýchlo sa meniacej geopolitike identifikovali zlo a vyvíjali úsilie, aby ho rozkladali zvnútra. Séria povstaní, z ktorých pre nás najdôležitejšie boli Varšavské a Slovenské národné povstanie, osvietila slabiny fašistických režimov. Perfekcionistická a precízna kosa tajných služieb nacistov neustriehla rozsah tohto odporu a dodnes memorujeme príbehy odbojov, ktoré papierovo nemali šancu proti organizovanej nemeckej armáde. Vedenie partizánskych vojen, žalostné podmienky a vysoké riziko úmrtia neodradili povstalecké jednotky od diverzných akcií. Nacisti teda pristúpili k psychologickému tlaku.

Pokoj je vzácny, ataraxia nedosiahnuteľná

Lidice, Ležáky, Kľak, Ostrý Grúň boli exemplárnymi príkladmi krvavého besnenia a chaosu nacistov. Hromadné vraždenie civilného obyvateľstva malo odradiť od ďalších sabotáží, no spravodlivý hnev k uzurpátorom bol silnejší. Veronika Homolová Tóthová, autorka knihy Mama milovala Gabčíka (Ikar, 2018), napríklad spomína v predslove na pána, ktorý sa pred pamätnou bustou Jozefa Gabčíka v rodnej obci Poluvsie sťažoval, že práve kvôli Gabčíkovi boli odvedení muži na zámok Kunerad, pričom sa odvoláva na dedove spomienky. To je na histórii najpestrejšie a najzradnejšie zároveň. Zatiaľ ju stále tvoria ľudia a tí, už keď spomínajú, tak chcú, aby to stálo za to. Nech to má drámu, zápletku. Obzvlášť obľúbené je v poslednej dobe dodatočné hľadanie informácií roztrúsených po internete bez kritického základu. Veď napokon, čo sú vedecké archívy proti rodinným spomienkam pri kuchynskom stole, nie?

Teším sa, čo si prečítam v knihe Povstanie bez legiend (Jozef Jablonický, N Press, 2024), no aj Martin Posch prikladá do knihy zopár zaujímavých zvratov.

„… bohužiaľ, aj armáda, respektíve jej príslušníci, ktorí bojovali proti nacistickému Nemecku, prejavovali antisemitizmus a pozerali na svojich židovských bojovníkov cez prsty“ (str. 99).

Uvádza príkladom Fritza Beera, ktorý slúžil pod Jozefom Gabčíkom. Príkrasy a legendy sú neodškriepiteľnou súčasťou rozprávania, pretože aj história podlieha dobovým naratívom a máme tendenciu osvetľovať práve také miesta, aké sa nám práve hodia. Celistvý obraz je pritom oveľa surovejší, ale v tom aj autentickejší (aj keď na úkor želanej spirituality).

Do knihy autor zakomponoval dobrodružné pasáže, keď Kubiš s Gabčíkom trávili čas v grófstve Cheshire, neskôr trénovali samotný atentát, pretkáva ich dobrodružnou prítomnosťou britských agentov na území protektorátu, dopĺňa profilom Reinharda Heydricha, tajnou a sakramentsky napínavou misiou, kde mnohí a mnohé riskovali život, no a záverom ponúka napínavý, ale vopred prehratý boj v krypte Pravoslávneho chrámu svätých Cyrila a Metoda na Resslovej ulici. A čo je plus, záverom pridáva aj rôznorodé popkultúrne referencie tohto príbehu, kde je možné oboznámiť sa s viacerými interpretáciami operácie Anthropoid. Martin Posch všetko podáva tak umne a citlivo, až mám podozrenie, že som si miestami pri čítaní knihy Jozef Gabčík. Človek, vojak, legenda oddýchol.

Martin Posch vo svojej knihe navyše necháva vyznieť aj polopravdy, úplné nepravdy a vyslovené blbosti, aby ich citlivo a taktne uvádzal na pravú mieru, alebo, ako som už spomínal, nechá čitateľov a čitateľky osamote s vlastnou súdnosťou. A tá je ako pravda, nič nenarobíme. Príbeh Jozefa Gabčíka je vo výsledku totožný s obálkou knihy. Notoricky známy fotoportrét muža s monalisovským úsmevom, dotvorený kontúrami skice, pred ktorým je rozlomená svastika. Za touto tvárou je však oveľa viac.

Martin Posch: Jozef Gabčík. Človek, vojak, legenda

mamaš, 2026

Zobraziť diskusiu (0)